Religia Slovakia

Obecná ľudová škola Prílepy

2012-01-31T21:41:00.006+01:00

Výstavba Obecnej ľudovej školy bola schválená obecným zasadnutím v roku 1928. Nová škola bola otvorená 1.1.1929. Prvým učiteľom bol Gejza Böhm. Učiteľ Gejza prišiel aj so svojou manželkou Margitou Böhmovou rodenou Machayovou, ktorí prišli z Dolnej Lehoty v okrese Brezno. Ako to už v tých časoch bývalo deti bohatých rodín išli do Meštianskej školy a do Gymnázia v Zlatých Moravciach, ale deti chudobných nemali žiadnu šancu ísť ďalej do školy nakoľko nemali na zaplatenie školného, kníh ako aj oblečenia. Učitelia v Obecnej Ľudovej škole Prílepy: Gejza Böhm do roku 1952, Anna Končálová do roku 1964, manželia Trhanovi v roku 1967 si zmenili priezvisko na Kusohorský učia do roku 1974, Jozef a Hedviga Lukyovi pôsobia v Prílepoch až do ukončenia školy a to ku dňu 1.9.1989. Prvá fotka prvé sväté prijímanie deti z Prílep roku 1944. Druhá foto učiteľ Gejza Böhm.

Zdroj: z archívu Anny Michalkoc-Kudrejovej

Cyril a Metod

2012-01-31T21:10:00.000+01:00

Svätý Cyril a Metod pochádzali z viacdetnej rodiny vysokého cisárskeho dôstojníka, matka bola pravdepodobne slovanského pôvodu. Metod študoval právo a stal sa štátnym úradníkom. Konštantín sa vzdelával vo filozofii na cisárskej škole v Carihrade. Po ukončení štúdií je vysvätený za kňaza a pôsobí ako tajomník carihradského patriarchu. Neskôr ho cisár vymenoval za profesora na cisárskej škole. Po nástupe Michala III. Na trón žijú obaja bratia v kláštore na hore Olymp, kde sa stal Metod predstaveným. Cisár ich zaradil do misie k Chazarom, kde pri meste Cherson objavili ostatky sv. Klementa. Roku 863 ich Michal III. Posiela na žiadosť kniežaťa Rastislava na Veľkú Moravu, kde prinášajú staroslovienske písmo – hlaholiku a prvé preklady svätých kníh. A však ešte pred požiadavkou k Michalovi III. sa knieža Slovanov Rastislav obrátil s prosbou na sv. Mikuláša ten mu však nemohol poslať učiteľov znalých slovanského jazyka[1]. Prosba Michalovi III od kniežaťa Rastislava „Z milosrdenstva Božieho sme zdraví. A prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Talianska, Grécka, Nemecka a učia nás rozlične, ale my Slovieni, prostý ľud, nemáme kto by nás naučil pravdu a vysvetlil zmysel. A tak, dobrý vladár, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil ku všetkej spravodlivosti, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili. Veď od vás na všetky strany dobrý zákon vychádza.“[2] Cisár Michal III. odpísal kniežaťu Rastislavovi takto: „Boh... zjavil písmená pre jazyk váš, čo odprvu nebývalo, ale iba v prvé roky, aby ste aj vy pripočítali k národom veľkým, ktoré Boha slávia svojim rodným jazykom. A tak sme ti poslali toho, komu ich zjavil, muža vzácneho a pravoverného, učeného veľmi a filozofa. A hľa, prijmi dar väčší a hodnotnejší nad všetko zlato i striebro. Všetkých povzbuď, aby neleňošili, ale nastúpili cestu pravdy... a zanecháš pamiatku svoju budúcim rodom podobne ako veľký cisár Konštantín.“[3] Roku 868 prinášajú do Ríma ostatky sv. Klementa a obhajujú pred Hadriánom II. starosloviensku bohoslužbu. Konštantín v Ríme ochorel a vstúpil do kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril. Tu roku 869 zomrel. Metod, vysvätený za arcibiskupa, sa vracia na Veľkú Moravu.[4]

[1] ŠMÁLIK, Š.: Boží ľud na cestách. Bratislava: Lúč, 1997, s. 229.

[2] ŠMÁLIK, Š.: Boží ľud na cestách. Bratislava: Lúč, 1997, s. 229.

[3] ŠMÁLIK, Š.: Boží ľud na cestách. Bratislava: Lúč, 1997, s. 230.

[4] RUSINA, I., ZERVAN, M.: Životy svätých. Bratislava: Pallas, 1994, s. 131.

Verím v život večný?

2012-01-15T23:17:00.000+01:00

Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, chápe smrť ako príchod ku Kristovi a ako vstup do večného života. Keď Cirkev nad umierajúcim kresťanom posledný raz vyslovila slová rozhrešenia, ktoré vyjadrujú Kristovo odpustenie, keď ho posledný raz poznačila posilňujúcim pomazaním a vo viatiku mu dala Krista ako pokrm na cestu.

Sleduj stopu svojej túžby

2012-01-06T14:31:00.000+01:00

Predstavy ťa k ničomu nenútia. Dávajú ti slobodu vidieť, čo vidieť chceš. Umožnujú ti nový pohľad. Otvárajú okná, ktorými získaš nový pohľad na predtým možno prehliadane veci. Predstavy ťa zasiahnu tam, kde práve si. Do predstáv sa dajú vložiť osobné túžby, či už sú pohanské, alebo kresťanské. Sleduj stopy svojich túžob a predstavy ti sprístupnia tajomstvo tvojho života.

Všetko je dobré

2012-01-04T21:11:00.000+01:00

Veselosť nie je len obyčajná charakterová vlastnosť, s ktorou sa človek narodí. Vzniká veľkou dôverou, že takých, akí sme, nás prijmú a všetko bude napokon dobré. Vzniká odvahou pozrieť sa do očí pravde o sebe.

Prijmi vlastné city

2012-01-03T21:39:00.000+01:00

Mužom padne neraz zaťažko zaoberať sa svojím vnútorným životom. Radšej sa vyhýbajú pravdivému poznaniu o sebe a svoju energiou prenesú na zamestnanie, v ktorom sa obetujú pre rodinu. No o čo menej sa poznajú, o to viac sa boja cudzinca v sebe. A o to nervóznejšie reagujú na zrkadlo, ktoré im neraz nastavia ich deti.

Aj veľkí ľudia boli len ľudia

2012-01-02T20:36:00.000+01:00

Biblia obsahuje utešujúce posolstvo: aj veľké osobnosti dejín spásy boli len ľuďmi.
Keby sme sa chceli podobať Pavlovi, Petrovi, Mojžišovi alebo Dávidovi, neznamená to, že musíme byť dokonalí. Veľké vzory majú iný význam. Aby sme sa dokázali v našej situácii so svojimi chybami a slabosťami, ale aj schopnosťami opýtať, čo Boh odo mňa očakáva, čo je moje pôvodné poslanie. Boh môže vidieť aj moje chyby. Pretože ak mám chyby, som citlivejší voči iným a nebudem sa nad nimi povyšovať, budem milosrdný - to je Božie posolstvo milosrdenstva lásky. "Perfektný" človek predstavuje obraz účtujúceho Boha, ktorý rozmýšľa, či má byť niečo zapísané ako "dal" alebo "má dať", predstavuje obraz Boha výkonov, Boha bezchybnosti. Ježiš však ohlasuje Otca - prirodzene takého, čo má voči nám nároky, ale predovšetkým milosrdného, ktorý nás prijíma takých, akí sme.

Židovská synagóga v Zlatých Moravciach

2011-12-02T20:39:00.000+01:00

Židovská komunita v Zlatých Moravciach sa rozhodla svoju synagógu zriadiť až počas fungovania prvej Česko - Slovenskej republiky 1918 - 1938. Finančné prostriedky na výstavbu synagógy sa hľadali ťažko. Výstavba synagógy sa mohla začať až po získaní dostatočného množstva financií.Stavba synagógy mala stáť podľa odhadov 250 000 Kč. Na vyzbieranie tejto sumy vyhlásila náboženská obec štyri ofery, na ktorých vyzbierala spolu 72 675 Kč. Ďalšie financie získali od Župného úradu v Nitre 100 000 Kč. Zvyšné finančné prostriedky získali za odpredaj miest na sedenie 50 000 Kč a zvyšných 30 000 Kč mala tunajšia židovská obec na šetrených. Stavebné povolenie bolo udelené OÚ v Zlatých Moravciach 29.9.1926 kolaudácia budovy bola takmer presne o rok. Na kolaudáciu bolo pozvaných mnoho hostí všetky ohlasy na novovybudovanú synagogu boli pozitívne.
Synagóga bola veľká podlhovastá budova s vysokou škridlovou strechou. Dĺžka synagógy bola 23,6 m, šírka 13,2 m, a výška 8 m. V hornej časti bol balkón, na ktorom počas modlitieb stáli alebo sedeli ženy. Mužská časť bola v dolnej časti. Lavice na sedenie boli tak ako aj v dolnej a hornej časti synagógy. Židia sa vždy modlili smerom k východu, resp. boli obrátení k východnej stene budovy, nakoľko tým smerom ležala Palestína. Na prízemí pred lavicami sa nachádzal drvený pult, s ktorého sa čítalo a vysvetľovalo Písmo. Zvitky Písma boli uchovávané v drevenej skrinke, ktorá sa volala Aron HA-Kodeš. Vchod do budovy bol od rabínskeho domu, nie z ulice. Ortodoxným Kantorom bol Adolf Schwartz, kostolníkkom Jozef Pollák.
Dva dni v roku - na výročie vzniku 1. ČSR a v deň prezidentových narodenín sa mohli modlitieb v synagóge zúčastniť aj nežidia. Zlatomoravecká synagóga prežila aj bombardovanie mesta a plnila svoju funkciu aj po roku 1945 približne do konca 50. rokov.

I Believe

2011-11-27T21:41:00.002+01:00

Pri pobreží Francúzska leží ostrov Normoutien. Cesta dlhá asi 5 km ho spája s pevninou. Možno ju používať iba počas odlivu, teda denne asi štyri hodiny. Informujú o tom tabule popri ceste.
Filip bol so svojimi rodičmi na tomto ostrove na výlete. Mali krásny deň, no rýchlo sa skončil. Odrazu sa otec pozrel na hodiny a povedal:"Poďte, musíme sa vrátiť!" Neboli jediní ktorí sa vybrali na spiatočnú cestu. Filip síce ešte nič nevidel, ale dôveroval, že otec si dobre všimol informačné tabule. Ani sa nezastavili, až z bezpečia pevniny sa dívali na mocný príliv vody. Ale čo to? Zrazu ešte jedno omeškané auto na ceste. Napäto sledujú čo sa s ním stane. Príliv je rýchlejší, a cestujúci len-len že sa zachránia v jednej zo záchraných veží pri ceste. Auto môžu odtiahnuť až pri odlive. "Ocko, tí ľudia nevedia čítať?" pýta sa Filip. "Ba, ale neverili tomu, čo je tam napísané."
Koľko ľudí to práve tak robí s Bibliou. Čítajú o Ježišovi, o spasení i súde. Zachránení sú však len tí, ktorí tomu, čo čítajú aj veria.

Židia v Zlatých Moravciach

2011-11-21T00:01:00.000+01:00

Prvé zmienky o Židoch v Zlatých Moravciach sú okolo roku 1868. Židia v Zlatých Moravciach v období stredoveku neboli usídlený nemáme o nich aspoň zmienku. Pre zákonné nariadenie nesmeli sa židia usadiť v blízkosti banských miest a to do 60 km, toto nariadenie bolo zrušené až v roku 1867. O desať rokov neskôr v Zlatých Moravciach bolo 298 židov. Prvá zápisnica židovskej náboženskej obce je z roku 1897. Neskôr sa počty židovských obyvateľov v Zlatých Moravciach menili takto v roku 1914 - 200 židov, 1919 - 369 židov, 1932 - 452 židov. V súpise židov z roku 1942 vtedajšom okresnom meste Zlaté Moravce bolo 784 domov, počet obyvateľov 4358 a počet osôb v súpise židov bol 529.V tomto období sa nachádza v meste aj židovská synagóga. Židovský obyvatelia mesta Zlaté Moravce boli podnikavý. V Zlatých Moravciach boli dámske krajčírstva jedno vlastnila Holländerová Dóra na ulici Bernolákova 7 a druhé Schwartzová Alžbeta na ulici Hitlerova 19. Steiner Vojtech sa venoval výrobe voskových plachiet a sídlil na ulici Hitlerova. Hodinárstvo a obchod s klenotami vlastnil Katz Hermann na námestí Andreja Hlinku 7. Steiner Samuel vlastnil takzvané knihárstvo (kníhkupectvo). Obchod so železom a elektrotechnickými potrebami vlastnil Kreisler Aurel.
Jedným zo žijúcich s komunity židov v Zlatých Moravciach je Jossi Steiner. Po náročnej životnej ceste dnes pôsobí ako Košický rabín.

Židia na Slovensku

2011-11-20T14:13:00.003+01:00

Židia na Slovensku sa objavujú okolo roku 70 n.l., ktorých sem rímsky legionári dovliekli ako otrokov. Prvý historický záznam o stykoch našich predkov zo židmi možno nájsť v cyrilo-metodských legendách. Neskôr sa s týchto židov stávajú obchodníci a to aj veľmi preslávený.
V roku 1910 na území 15 hornouhorských žúp (polovica územia piatich z nich pripadla dnešnému Maďarsku) bol pomer medzi počtom Slovákov a Maďarov 61 ku 39 percent. V kategórii štátnych a verejných zamestnancov i v slobodných povolaniach však Slováci predstavovali nepatrné percentá: štátni zamestnanci - 1,4 %, zamestnanci župných úradov - 2,2 %, učitelia ľudových škôl - 7,1 %, profesori stredných škôl -1,6 %, lekári - 3,5 %. Slováci pred rozpadom Uhorska nemali jedinú slovenskú strednú školu a počet ľudových škôl s vyučovacím jazykom slovenským od vydania národnostného zákona do roku 1918, čiže za 50 rokov, klesol z 2 000 na 160.
Začiatkom 20. storočia Židia tvorili 4,42 % obyvateľstva Uhorska, ale medzi lekármi bolo 49 % Židov, medzi pravotármi 45 %, medzi novinármi 42 %, medzi spisovateľmi 26 %, medzi obchodníkmi 55 – 60 %. Podľa uhorských štatistík v roku 1910 žilo v Uhorsku 542 000 židov, z ktorých 0,63 % sa hlásilo k slovenskej národnosti.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novovzniknutej ČSR ostalo asi 140 000 Židov.
Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti 202 v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 %
Dnes je na Slovensku 2380 registrovaných židov väčšinou sú to starší ľudia.
Košický rabín, rodák zo Zlatých Moraviec Jossi Steiner hovorí: Žid sa učí, lebo sa má učiť. Cesta vzdelania sa nekončí promóciou, trvá po celý život. V každom židovskom dome majú byť knihy: tanach (písmo sväté), talmud (otázky práva, etiky, zvykov, histórie...) a šulchan aruch (prestretý stôl). Tam sa človek dozvie, ako sa má správať, ktorú topánku si má prv zaviazať, čo má hovoriť, ako sa má modliť, koľko sa má po jedle čakať medzi mliekom a mäsom (šesť hodín).

Pater noster

2011-11-09T21:50:00.000+01:00

Pater noster, qui es in caelis:

sanctificétur nomen tuum;

advéniat regnum tuum;

fiat voluntas tua, sicut in caelo, et in terra.

Panem nostrum cotidiánum da nobis hódie;

et dimítte nobis débita nostra,

sicut et nos dimítimus debitoribus nostris;

et ne nos indúcas in tentatiónem;

sed líbera nos a malo.

O vode a rybách

2011-11-08T11:16:00.001+01:00

Zišli sa raz v zátoke rieky ryby na kus reči. Rozprávali sa o tom, ako si niektorí myslia, že ich život závisí od vody. "Ale my sme predsa vodu nikdy nevideli. Nevieme vôbec, čo to je." Vtedy sa ozvali skúsenejšie ryby: "Počuli sme, že v mori vraj žije akási učená ryba, ktorá sa rozumie do všetkého. Poďme za ňou, nech nám ukáže tú vodu!" Najodvážnejšie obyvateľky rieky sa vydali na cestu. Po čase šťastlivo priplávali do mora a bez problémov našli učenú predstaviteľku svojej triedy. Múdra ryba vypočula ich prosby a riekla: "Ó, vy hlúpe ryby! Vo vode predsa žijete a vo vode sa predsa hýbete. Z vody ste vyšli a do vody sa vrátite. Žijete vo vode, a ani o tom neviete!"
Teológ Karl Rahner sa vyjadril: Človek nielenže má veľa otázok, ale i on sám je otázkou.

Kazimierz Wojtowicz, O kázni a dáždnikoch.

O Lišiakovi a ťave

2011-11-07T20:56:00.000+01:00

Pri východe slnka sa lišiak pozrel na svoj tieň a povedal si: "Dnes n obed zjem ťavu." Celú polovičku dňa hľadal ťavu. Napoludnie sa pozeral znova na svoj tieň a riekol: "No, aj myš by mi stačila."

Usiluj sa byť človekom, ktorý začína svoj život.

Z knihy O kázni a dáždnikoch od Kazimierz Wojtowicz.

Smietka v oku.

2011-11-03T21:05:00.000+01:00

Mnoho ľudí, nevie odkiaľ a kam sa vlastne dostali. Mnoho ľudí si to neváži a zneužíva pritom mnoho ďalších. Vytvárajú sa tak nové otroctvá. Otrok je zaviazaný chlebodarcovi a chlebodarca otrokovi. No je tam mnoho iných ktorí nie sú ani chlebodarcovia a ani otroci a tí sú na tom oveľa horšie, ako tí otroci.

Stretnutie v Assisi

2011-10-28T22:42:00.000+02:00

Dňa 27. 10. 2011 prebehlo v Talianskom mestečku Assisi stretnutie pod názvom Pútnici pravdy, pútnici pokoja. Stretnutie sa konalo 25 rokov od prvého stretnutia v Assisi, podnet na prvé stretnutie dal Jana Pavla II. Týmto stretnutím sa zapísal do histórie. Na prvé stretnutie boli pozvaný zástupcov všetkých vierovyznaní. Pápež týmto stretnutím chcel poslať posolstvo mieru do celého sveta.

Božia výchova

2011-10-10T20:50:00.001+02:00

"...Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne?" (Hb 12,7).

Práce na diaľniciach sú pre účastníkov premávky nepríjemné. Tvoria sa zápchy, autá môžu ísť len krokom. Každému vodičovi odľahne, keď práce skončia, keď zrušia obmedzenie rýchlosti. Aj na životnej ceste veriaceho sú mnohé "práce". Sú to skúšky a problémy. Po čase však príde osvieženie. O tejto Božej činnosti čítame: "On udiera, ale Jeho ruky aj liečia".

Hoci nás Kristova obeť od okamihu obrátenia pripravila pre neho, predsa sme počas svojho pozemského života v "Božej škole". Úsilie nášho nebeského Otca smeruje k tomu, aby sme sa stále viac podobali Pánu Ježišovi. Tak môžeme porovnať jeho vedenie so stavebnými prácami na diaľnici. Treba vyplniť výtlky, vyhladiť drsný povrch a niekedy je nutná obchádzka. Jedno je však isté: Boh nerobí opravy keď nie sú potrebné, ani v nevhodnom čase. Raz skončia aj posledné práce a my prídeme do cieľa - k Nemu. Tam zvoláme: "Nech ťa chvália, Hospodine, všetky tvoje skutky, nech ti dobrorečia tvoji zbožní" (Ž 145, 10). Úsilie nášho nebeského Otca smeruje k tomu, aby sme sa stále viac podobali Pánu Ježišovi.

Rozžialený odišiel

2011-10-02T20:21:00.000+02:00

Stretol som v živote mnoho krásnych mladých ľudí a myslím, že niet nič ochromujúcejšie, ako nadšený mladý človek, dokorán otvorený pravde. Tým trápnejšie a smutnejšie je potom vidieť takých, čo majú všetky schopnosti a všetky šance objavovať a tvoriť nový život v jeho najpravdivejších dimenziách - a cúvajú pred ním, pretože nie sú ochotní niečoho sa zrieknuť. Nuž, Kristus nám predstavuje najvyšší typ vo vývoji ľudskej spoločnosti. Môžeme sa rozhodnúť: prijať ho - alebo odmietnuť.

Kráľ Dávid

2011-09-25T14:25:00.001+02:00

"Len v Bohu sa moja duša upokojí, od neho je moja nádej. Len on je moja skala, moja spása a môj hrad. Nebudem sa báť" O kráľovi Dávidovi Boh povedal: Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa svojho srdca, ktorý vždy bude plniť moju vôľu" (Sk 13, 22). Čím si tento muž viery vyslúžil také krásne svedectvo? Odpoveď nám dáva 62. žalm. Pretože vo všetkom celkom dôveroval Bohu a chcel byť úplne závislý od Neho. V tomto Žalme však Dávid nehovorí len o svojich skúsenostiach s Bohom, ktorému dôveroval, ak aj nás vyzýva k životu dôvery: "Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je našim útočiskom. Pokiaľ dúfame v ľudí, budeme vždy znovu sklamaní. Boh, ktorému dôverujeme, a v ktorom nachádzame spásu, slávu, silu a útočisko, je Boh sily dobroty.

Kto je Ježiš Kristus?

2011-09-24T21:33:00.000+02:00

"Pretože ak svojimi ústami vyznáš Pána Ježiša a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený" (Rim 10, 8-9).

Človek o ktorom je reč, zomrel na kríži. Ľuďom sa vtedy zdalo, že to bol slabý človek. Zomrel tak rýchlo, že sa tomu divili. Bol to obraz toho najúbohejšieho človeka, ktorého nestrpeli, pre ktorého tu nebolo miesto. Kričali: "Preč s ním!" Nemal nikoho, kto by zostal pri Ňom. Dokonca aj tých pár priateľov ho nechalo samého.

V ten deň Boh skryl pred Ním svoju tvár. Avšak o tri dni neskôr Boh dokázal ako Ho miluje. Vzkriesil Ho z mŕtvych, prijal Ho do slávy a dal mu slávne miesto po svojej pravici. Od toho okamihu kladie Boh každému človeku osobnú otázku: "Čo si ty myslíš o synovi človeka, ktorý dobrovoľne zaujal tvoje miesto?" Ak tohto človeka, ktorý za nás visel na kríži neuznáš za svojho záchrancu, nemôžeš byť spasený.

V tvojej ruke je môj čas.

2011-09-11T22:45:00.000+02:00

Tieto slová sa nachádzajú knihe žalmy 31, 16. Hoci je život krátky, predsa storočný človek prežil viac ako 3 miliardy sekúnd. Celkom pekné číslo. Aj keď sa väčšina ľudí dožije nižšieho veku, jedno vieme iste: Rozhodujúce je, čo za svoj život urobíme.
Pri všetkom, čo robíme by sme si mali uvedomovať, že Boh sa na nás pozerá, a všetko vidí.Na túto okolnosť upozorňuje kráľ Šalamún, ktorému Boh daroval mimoriadnu múdrosť. "Raduj sa mládenec, vo svojej mladosti a nech sa teší srdce za tvojich mladých dní. Choď po cestách, na ktoré ťa tiahne srdce a kam si žiadajú tvoje oči." ..."no vedz, že Boh ťa za to všetko privedie na súd" (Kaz 12,1).
Zodpovednosti za vlastné konanie sa nevyhneme. Boh vo svojej dokonalosti na nás ľudí nezabudol a posiela nám radcu v najťažších našich chvíľach a to je Duch Svätý. Ďakujeme ti Bože.
Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti.

Formácia osobnosti

2011-08-31T20:11:00.000+02:00

Aby sme mohli toho ktorého jedinca označiť titulom osobnosť je potrebné spĺňať isté charakteristiky alebo znaky. Základným znakom človeka je rozumnosť a sloboda a na nej stojaca tvorivosť. A práve táto skutočnosť je jedným zo základných znakov či charakteristík osobnosti. Aby sa človek stal osobnosťou, musí tvoriť hodnoty z bohatstva svojich osobných kvalít a rozhodnutí. Tak hovorí aj pápež Ján Pavol II.: „Každý človek má určité vrodené schopnosti, ktoré čakajú, kedy sa budú dať rozvinúť. Patrí to k plnému uplatneniu osobnosti človeka a aj ku vhodnému začleneniu človeka do sociálneho prostredia, v ktorom žije“. Na týchto uvedených znakoch ľudskej podstaty stojí tvorivosť, ktorá je ďalším, alebo následným znakom osobnosti. Je to skutočnosť, že človek poznajúc svoju vlastnú druhovú aj osobnú jedinečnosť v kontexte nadprirodzeného zjavenia informujúceho o podobnosti človeka s Bohom, ktorý je Tvorca, Stvoriteľ a jeho príkazu využívať svet, pretvárať ho a podmaniť si ho, je človek prirodzenou aj morálnou nevyhnutnosťou vedený k tomu, aby tvoril nové hodnoty vlastného sveta. Je vyzvaný a motivovaný, aby nebol len konzumentom, ale producentom dobier sebe samému, blížnym, ako aj celému svetu ako celku.

Následne môžeme skonštatovať, že konkrétny človek je osobnosťou vtedy, ak nie len užíva, a tým uberá z dobier a hodnôt sveta, ale tvorí vytvára. Môže z hodnôt tohto sveta brať, uberať, míňať, ale s tým, že zároveň musí do kontextu sveta vrátiť nové hodnoty. Sú to hodnoty tvorené na báze predtým prijatých dobier, či už sú materiálneho, alebo fyzického a duchovného rozmeru sveta a bytia, ale ich zachovávajú a rozvíjajú. Osobnosť produkuje na základe prirodzeného konceptu vlastnej tvorivosti, ako jedného zo znakov podobnosti so Stvoriteľom. Osobnosť je ten, kto jasne pozná svoje miesto v celkovom rozsahu stvoreného sveta a dokáže rozvíjať seba i svet nenarúšajúc prirodzený rozmer daného prirodzeného vzťahu.

Ďalším zo znakov človeka, ako skutočnej osobnosti je schopnosť univerzálneho sociálneho záujmu. Tu sa nám natíska povedať, že skutočnou osobnosťou je vždy ten, kto do svojho tvorivého potenciálu vie zahrnúť potreby viacerých ľudí. Osobnosťou nie je ten, kto je vysoko a nedostihnuteľne efektívny v svojom osobnom konaní, ktoré je však zamerané na výhradný osobný prospech daného jedinca, ale ten kto svoje konanie zameriava na dobro všetkých. Platí to aj v tom prípade, ak výrazný egocentrizmus konkrétneho jedinca nijakým spôsobom nenarušil sociálnu kohéziu spoločnosti v jeho okolí. To znamená, že konkrétny jedinec je výsostne egoistický, ale napriek tomu neubližuje nikomu okolo seba. Osobnosťou nie je ten, kto je síce tvorivý, ale len pre naplnenie vlastných potrieb.

Uvedomenie si zodpovednosti za vlastné schopnosti. Osobnosť stojí na uvedomení si vlastného potenciálu a spoločenskej zodpovednosti. Ide o situáciu, keď si človek uvedomuje svoju vlastnú individualitu a potenciu, ktorá tkvie v jeho prirodzených vlohách.

Obyčajne je za osobnosť považovaný aj taký jedinec, ktorý na takéto znaky nedorástol. Za osobnosť sa často považuje človek, ktorý nespĺňa znaky osobnosti, ale je verejne známy a je vysoko v spoločenskom postavení popularity. Je všeobecne akceptovanou skutočnosťou, že tým, že je istý človek verejne známy a povedzme aj uznávaný v istých konkrétnych kruhoch, spoločnosť ho tituluje ako osobnosť. Je celkom možné, že takýto človek skutočne odovzdal niečo zo svojich individuálnych daností a schopností, aby ovplyvnil, alebo zmenil seba samého ako aj svoje okolie a konkrétnych ľudí v dosahu svojej činnosti a vplyvu. Napriek tomu nie je osobnosť. Ak ho spoločnosť takto vníma, je osobnosťou len v istom uhle pohľadu. V iných oblastiach svojich schopností a daností môže hlboko zaostávať. Napríklad konkrétny jedinec, ktorý je v rámci svojej profesie veľmi erudovaným a uznávaným odborníkom, ktorý pre rast svojich kvalít obetuje veľa času a námahy je zároveň veľmi zlým otcom, ledabolým kresťanom, je napríklad ťažko závislým gemblérom – hráčom, ktorý míňa peniaze rodiny na hazard.

Každý človek môže byť osobnosťou. Každý človek aj ten najchudobnejší si vie uchrániť isté znaky či prejavy racionality, slobody a nezávislosti a vie predovšetkým z potenciálu vlastnej duše tvoriť hodnoty, ktorými napĺňa vlastné prirodzené potreby a zároveň v tej istej tvorivej aktivite obohacuje svet a iných ľudí. Aj najchudobnejší človek, ktorý možno v ekonomickej oblasti nemá také možnosti ako ktokoľvek iný, na základe svojej slobodnej tvorivosti má čo ponúknuť sebe aj svetu. Vie tvoriť umenie, priateľstvo, lojalitu, úprimnosť, srdečnosť, obetavosť, solidaritu. A tak nie je konzument, ale producent, tvorca. Tak sa stáva osobnosťou. Je si vedomý svojej dôstojnosti, svojich darov a potenciálu.

Osobnosť stojí na uvedomelej ľudskej dôstojnosti v jej prirodzenom aj transcendentnom rozmere. Spočíva na rozvíjaní ľudskej dôstojnosti, ktorú človek získal. Preto môžeme povedať: dôstojnosť je čosi, čo človek získal, ale osobnosť si buduje sám.

Osobnosť

2011-08-31T20:10:00.000+02:00

Pojmom osobnosť chápeme každého človeka, ktorý sa prirodzenými a dedičnými dispozíciami, ale predovšetkým svojim racionálnym a inteligentným vybavením stáva jedinečným tvorom. Tým, že každý jeden človek je iný v svojej jedinečnej kombinácií vlôh, schopností a slobodných rozhodnutí a túžob, stáva sa osobnosťou. Pod týmto pojmom chápeme každého človeka, ktorý si je vedomý svojich schopností a svojich vlastných znakov, ktoré zmysluplným a cieľavedomým spôsobom rozvíja pre svoje vlastné dobro, aj pre dobro iných. Je to teda bytosť, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú výnimočnosť. Rozvíja seba samého, aby sa stával stále viac potrebným a užitočným vo všetkých oblastiach, ktoré svojou individualitou zasahuje.

Jedným zo základných predpokladov rozvoja osobnostných znakov človeka je poznávanie a uvedomovanie si vlastnej prirodzenosti a jej celkovej kvality a na nej stojacej dôstojnosti a následne aj osobnej jedinečnosti. Tieto skutočnosti človek vníma na základe poznávania prirodzených kvalít vlastného bytia, vychádzajúceho tak z prirodzených znakov vlastnej podstaty, ako aj z nadprirodzených zdrojov Božieho zjavenia.

Každý človek je autonómny. Vlastní dušu i telo, pričom ako osoba tvorí jeden telesný a súčasne duchovný celok neopakovateľnej kvality. Preto byť ľudskou bytosťou či ľudskou osobou značí slobodu byť individuálne nezávislým a slobodným v možnostiach a rozhodnutiach. Práve sloboda je tým kľúčovým konštitučným prvkom, ktorý robí z človeka individualitu. Osobnosťou je alebo sa stáva ten, kto konkrétnym a súčasným aktom vlastného slobodného rozhodnutia v ktoromkoľvek rozmere vlastného života a konania rešpektuje, či zahŕňa tieto rozmery vlastného konania a jeho morálneho kontextu. Rozvíjaním seba samého bez toho, aby obmedzoval osobne a individuálne možnosti realizácie a rastu kohokoľvek iného v spoločnosti. Ba naopak. Svoj vlastný rast a rozvoj spája s rozvojom ľudskej spoločnosti ako takej a zachováva prirodzené podmienky, aby sa zachoval prirodzený ráz a charakter sveta či prírody, ktorej človek je súčasťou.

Svetové dni mládeže v Madride 2011

2011-08-19T15:55:00.001+02:00

V roku 2011 v mesiaci auguste sa uskutočnili svetové dni mládeže. Je to stretnutie všetkých mladých ľudí z našej planéty zem. Mladých ľudí ktorých spája viera. V meste Madrid sa zídu státisíce ľudí, ktorý vedia prečo a načo vlastne prišli do tohoto mesta v tomto roku. Je to stretnutie s rovesníkmi z rôznych kútov sveta, rôznosť kultúr a to všetko spája týchto mladých ľudí. Táto akcia mladých ľudí, ktorý sa stretávajú v znamení kríža, bola založená Jánom Pavlom II, ktorý daroval mladým kostol v Ríme 25. 3. 1983. Táto myšlienka nezhasla ani po odchode pápeža Jána Pavla II, ale naopak má veľkú podporu a tešia sa tejto akcie aj mnohý mladý zo Slovenska.
Niektorý ľudia sú však odporcami, ale prečo sú týmito odporcami svetových dní mládeže konkrétne v meste Madrid Španielsku. Zámienkou týchto ľudí je prehnaný rozpočet tejto akcie a ešte aj veľká nezamestnanosť v Španielsku. Je to všetko naozaj tak, ako tisícky demonštrantov tvrdia. Ja si myslím skôr opak veď je to prínos do Španielska či po duchovnej stránke, alebo ekonomickej veď samotný primátor mesta Madrid odhaduje prínos až na 250 miliónov eur. Nie je to však v tom, že na tejto demonštrácii sa zúčastňujú odporcovia kresťanstva, cirkvi a samotného pápeža? Tejto demonštrácie sa zúčastnili sekularistické, feministické, homosexuálne, alternatívne kresťanské a ľavicové organizácie.

Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.

2011-08-09T22:08:00.001+02:00

Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.

1. Úvod

Encyklika sa začína slovami Populorum progresio čo znamená Rozvoj národov. Pavol VI. spomína v úvode encykliky svojich predchodcov, ktorí vo svojich encyklikách nezanedbali povinnosť svojho úradu a pripomenuli sociálne problémy svojej doby, ktoré nesiahajú len na svoju dobu, ale ako zisťujeme encyklika má neoceniteľný charakter aj v dnešnej dobe. Pápež v encyklike spomína svoje dve cesty do Latinskej Ameriky v roku 1960 a druhú do Afriky 1962 a to ešte predtým kým nebol Rímskym biskupom. Tam zistil aké majú ťažkosti národy „tretieho sveta“. Touto encyklikou spomína na tieto národy a píše o týchto problémoch. Hladujúce národy sa dnes obracajú dramatickým spôsobom na národy v nadbytku. Cirkev sa chveje pri tomto úzkostnom volaní a vyzýva každého, aby s láskou odpovedal na hlas svojho brata[1]. Pápež sa snaží týmto zdôrazniť lásku k blížnemu a nemá nastať vykorisťovanie ako sa to mnohokrát deje. Pápež Pavol VI. v túžbe splniť želanie koncilu a priviesť do života to čo bolo na koncile schválené vydáva túto encykliku. Snaží sa pričiniť o pokrok národov. Často sú to koloniálne krajiny alebo krajiny s bývalou koloniálnou nadvládou. Priviesť do týchto krajín sociálnu istotu, spravodlivosť a menej rozvinutým národom poskytnúť pomoc ako svojmu mladšiemu bratovi. Pre tento zámer bola schválená aj pápežská komisia, ktorá má za úlohu vzbudiť v ľude Božom plné vedomie napomôcť týmto národom hlavným programom tejto komisie je Spravodlivosť a mier. Encyklika sa skladá z úvodu dvoch častí, prvá časť „za integrálny rozvoj“, druhá časť cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva, a konečná výzva.

2. Za integrálny rozvoj

V prvej časti encykliky pápež poukazuje na problémy, ktoré súvisia s rozvojom národov. Píše vo svojej encyklike o materiálne založených ľuďoch a poukazuje na druhej strane na chudobu ľudí. Často sú to tie národy, ktoré len pred nedávnom dosiahli národnú nezávislosť. Pápež na jednej strane chváli vo svojej encyklike kolonizátorov tým, že do krajín priniesli svoju vedu a techniku, ale na druhej strane poukazuje na neblahé následky kolonializmu. K tejto problematike pápež dodáva vyjadrenie, že v bývalých kolóniách, ktoré dostali slobodu a oni sami sa nevedia postarať o seba, u týchto národov hrozia občianske vojny. Cirkev sa nechce miešať do politiky ostatných štátov, ale Cirkev „ v túžbe pomáhať ľuďom dosiahnuť ich plný rozvoj, predkladá im to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: celkový pohľad na človeka a na ľudstvo“ (PP 13)[2]. Pápež Pavol VI. tu prichádza s hlavnou myšlienkou celej encykliky „rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t.j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“ (PP 14).[3] Človek sa na svojom rozvoji musí podieľať sám pre seba. Je obdarený rozumom a slobodnou vôľou a tie so sebou nesú zodpovednosť za vlastný rast. Tento rast má človek pretaviť do vlastných schopností a daností, aby raz prinášal ovocie. Pre tento ľudský rozvoj nie je potrebné mať mnoho hmotného majetku, ale mať viac ľudských hodnôt a podieľať sa na ich zveľaďovaní. V Populorum progressio nám prináša Pavol VI. hlavnú definíciu rozvoja, „je pre každého a pre všetkých prechodom z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“.[4] Pápež podáva v encyklike aký má vplyv ľudský pokrok na človeka a celú spoločnosť pokrok je činiteľom rozvoja. Uplatňovaním svojho rozumu a práce sa rozvíja industrializácia, človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Pápež tu však upozorňuje aj na neblahé následky rozvoja priemyslu, ide tu najmä o vykorisťovanie a zisk sa stáva hlavným cieľom, pre ktorý ľudia podriaďujú svoje hodnoty. Potom tu nastáva trend, podľa ktorého sa odstup od prosperujúcich od zaostávajúcich stále zväčšuje.[5] Toto rozdelenie privádza jedných k sebectvu a druhých k revolte. Revolučné postavenie spôsobuje nové nespravodlivosti, zapríčiňuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenie. Pápež na vyrovnanie týchto nerovností píše, každý program určený na zvýšenie výrobnosti nemá napokon iného zmyslu ako slúžiť človeku.[6] Aby človeka nepohltila technika a aby človeku mohla dobre slúžiť, musí sa z tohto dôvodu snažiť o zvýšenie svojej gramotnosti, ktorá je nevyhnutná na rozvíjanie osobnej zodpovednosti za vlastný rozvoj po všetkých stránkach. S rozvojom osobnosti súvisí aj zameranie sa na rodinu a zodpovedné rodičovstvo, ako aj varovanie pred pokušením materializmu.[7]

3. Cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva

Integrálny rozvoj človeka nemôže ísť bez solidárneho rozvoja ľudstva.[8] Ide tu o povinnosť bohatších krajín voči chudobným krajinám. Táto pomoc sa prejavuje v troch aspektoch: povinnosť súdržnosti (pomoc rozvojovým krajinám), povinnosť sociálnej spravodlivosti (náprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a slabými krajinami) a povinnosť univerzálnej lásky (angažovanosť sa za ľudskejší svet pre všetkých).[9] Už nestačí, keď sa postaráme o sociálne slabších, nevyrieši to problémy tým, keď im hodíme do klobúka bankovku, ale pomoc má nastať v zmene systému a tejto zmene musí predchádzať zmena zmýšľania, podľa ktorej sú si všetci ľudia rovní, len každý z nich má inú úlohu podieľať sa na vytváraní dobra. Je normálne, že každý má pocítiť osoh zo svojej práce najprv na sebe, ale musí sa oň rozdeliť aj s ostatnými. Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva.[10] Toto správanie, ktoré by mali konať všetci ľudia, prinesie najmä prospech bohatým, lebo odmietnutím a uzavretím sa do vlastného egoizmu vytvára „hnev chudobných s nepredstaviteľnými následkami.“[11]

Pavol VI. navrhuje vytvoriť z výdavkov, ktoré smerujú na zbrojársky priemysel, svetový fond na riešenie biedy a hladu. Pápež tu poukazuje na pokrytectvo, ktoré tu zavládlo a neschopnosť voľného trhu.

Riešenie týchto problémov je však v mentalite ľudí jednotlivých národov a ich predstaviteľov: „Svet je chorý. Jeho neduh neväzí natoľko v neproduktívnosti zdrojov alebo v ich uchvátení zo strany niekoľkých, ako skôr v nedostatku bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi.“[12]

V záverečnej časti encykliky pápež Pavol VI. formuluje spojitosť medzi rozvojom a mierom: „Priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier.“[13] Toto tvrdenie je priam naliehavým a až nevyhnutným pre pochopenie naliehavosti celosvetového úsilia o rozvoj, ktoré je na prospech všetkým národom. Tieto národy sú potom zodpovedné za svoju prosperitu, rozvoj a za celosvetový mier.

[1] Populorum Progressio 3, Pavol VI. (1967)

[2] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.

[3] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.

[4] Populorum Progressio 20, Pavol VI. (1967)

[5] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.

[6] Populorum Progressio 34, Pavol VI. (1967)

[7] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.

[8] Populorum Progressio 43, Pavol VI. (1967)

[9] Populorum Progressio 44, Pavol VI. (1967)

[10] Populorum Progressio 48, Pavol VI. (1967)

[11] Populorum Progressio 49, Pavol VI. (1967)

[12] Populorum Progressio 66, Pavol VI. (1967)

[13] Populorum Progressio 76, Pavol VI. (1967)

Škapuliarska Panna Mária

2011-07-17T22:46:00.000+02:00

V roku 1686 dostal žiadosť Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska od Alžbety Rákoczyovej-Erdódyovej o založenie Bratstva sv. škapuliara. Žiadosti vyhovel s prehlásením, že je veľmi šťastný, že v jeho stolici, kde je županom, bude miesto, ktoré sa stane ohniskom mariánskej úcty.
Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska a miestokráľ Uhorský zakrátko zomrel. Vo vybavovaní tejto záležitosti pokračoval jeho nástupca Juraj Szechéni. Podal žiadosť pápežovi Inocentovi XI., ten s radosťou vyhovel grófke Alžbete a r. 1686 poveril Szechényiho založiť v Topoľčiankach Bratstvo sv. škapuliara. Zároveň povolil konať každoročnú púť v nasledujúcu nedeľu po sviatku Škapuliarskej panny Márie - 16. júla. Povolenie bolo doložené dekrétom, ktorý vystavil všeobecný generál rádu Karmelitánov. Inocent XI. poslal grófke aj osobný dar obraz PANNY MÁRIE ŠKAPULIARSKEJ od talianskeho majstra.

Prvý vatikánsky koncil.

2011-03-22T19:49:00.001+01:00

Dňa 29. júna 1867 počas jubilejných slávností výročia smrti Apoštolov Petra a Pavla pápež verejne vyhlásil zámer zvolania všeobecného koncilu bulou Aeterni Patris z 29. júna 1868 zvolal koncil na 8. decembra 1869 do vatikánskej Baziliky sv. Petra v Ríme. Koncil sa uskutočnil po vyše 300 rokoch od posledného koncilu konaného v meste Trident (Trento) tzv. Tridentskom koncile (1545 – 1563).

Na Prvý vatikánsky koncil do Ríma boli pozvané: pravoslávne cirkvi, protestanti, aj anglikáni títo však pozvanie neprijali. Projekty koncilových dekrétov nemali pôvodne riešiť problém pápežskej neomylnosti, ale diskusia na túto tému v Európe dodala sporu o pápežskej neomylnosti aktuálnosť. Mechlinský metropolita V. Dechamps a westministerský metropolita H. E. Manning predniesli požiadavku, aby nadchádzajúci koncil slávnostne definoval pápežskú neomylnosť. Proti tomuto sa verejne vyslovil biskup F. Dupanloup.

Pozvaný účastníci koncilu sa v Sixtínskej kaplnke zišli dňa 2. decembra 1869, tu bolo vymenované koncilové predsedníctvo a konštitúciou Multiplices bol vyhlásený celý program snemu. Tento koncil, ako 20. všeobecný snem začal 8. decembra 1869 a trval do 20. septembra 1870.

V deň otvorenia Prvého vatikánskeho koncilu sa sedemdesiati slobodomurári zišli v Neapole a pokúsili sa zvolať protikoncil. Dňa 9. decembra 1869 bolo zhromaždenie zakázané a rozohnané talianskymi úradmi, lebo „antikoncil“ bol nielen proticirkevný, ale aj protištátny.

Organizácia a metódy práce snemu nadväzovali na Tridentský koncil s tým rozdielom, že koncilu nepredsedali pápežskí legáti, ale pápež osobne predsedal na štyroch verejných sesiách.

Vecné rokovanie koncilu začalo 28. decembra 1869 a zaoberalo sa konštitúciou proti rôznym bludom vyplývajúcim z racionalizmu. Návrh o viere, prepracovaný jezuitom Jozefom Kleutgenom, bol vrátený na koncilové rokovanie 18. marca 1870. Po malých doplneniach a úpravách bol tento návrh prijatý a vyhlásený ako koncilová konštitúcia Dei Filius, ktorá pojednáva o diele stvorenia, Zjavenia, o viere, o vzájomnom vzťahu viery a rozumu, vzťahu medzi prírodnou vedou a Zjavením.

Dňa 6. marca 1870 bol po prvýkrát predstavený návrh dogmy o neomylnosti pápeža. V generálnej kongregácií z 11. júla 1870 referoval biskup Gasser z Brixenu o práci na štyroch kapitolách ktoré sa zaoberajú pápežskou neomylnosťou. Dva dni nato sa hlasovalo o tejto štvrtej kapitole. Bol to kritický deň koncilu: 451 koncilových otcov hlasovalo „áno“ placet, 88 hlasovalo proti non placet a 62 s podmieneným „áno“ placet iuxta modum. Pozmeňovanie návrhy tretej skupiny spôsobili nutnosť opakovanej porady, v nej bol stanovený konečný text definície o neomylnosti. Rozhodujúce miesto hovorí: „Rímsky biskup vtedy, keď hovorí ex cathedra ... mocou božskej pomoci ... je neomylný a preto takéto rozhodnutia rímskeho biskupa sú samé sebou a nie zo schválenia Cirkvi neopraviteľné. To znamená, že ak pápež dajaké učenie viery a mravov vyhlásil ex cathedra, nikto to už nemôže opraviť, pozmeniť. Učenie pápeža ex cathedra má isté podmienky: 1. Pápež je neomylný len v učení viery a mravov. 2. Vtedy je neomylný, keď učí ako najvyšší učiteľ a pastier Cirkvi všeobecnej (keď chce použiť túto svoju najvyššiu moc v učení). 3. Je potrebné, aby ako najvyšší učiteľ Cirkvi chcel zaviazať celú všeobecnú Cirkev (nie napr. len svoju rímsku diecézu). 4. Pápež musí chcieť vyhlásiť učenie viery a mravov s konečnou platnosťou (definovať).“

Tento text bol prijatý v poslednej generálnej kongregácii koncilu 18. júla 1870 Pius IX. schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus, v ktorej proklamoval, že pápež v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne (ex catedra) je neomylný.

Vatikánsky koncil nevydal žiadne disciplinárne dekréty, ako učinili takmer všetky predchádzajúce koncily. V súvislosti s oznámením tejto dogmy sa odtrhli od pápeža niektorí nemeckí teologickí profesori a kňazi, a tak vznikla starokatolícka cirkev. V nej kňazi neboli viazaní povinnosťou dodržiavať celibát. Pre francúzsko-nemeckú vojnu koncil nemohol pokračovať a pápež ho 20. októbra 1870 odložil na neurčitý čas. Zaujímavosťou je, že oficiálne bol ukončený až v roku 1960, pred začatím Druhého vatikánskeho koncilu.

[1] DLUGOŠ, F.: Koncily katolíckej cirkvi. Levoča : 2005, s. 312.

[2] DLUGOŠ, F.: Koncily katolíckej cirkvi. Levoča : 2005, s. 313.

[3] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.

[4] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.

[5] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.

[6] JUDÁK, V.: Učebné texty z cirkevných dejín. Bratislava : 1995, s. 183.

[7] JEDIN, H.: Malé dejiny koncilu. Praha : 1990, s. 93-94.

[8] JEDIN, H.: Malé dejiny koncilu. Praha : 1990, s. 94.

[9] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 255.

Asher

2011-02-26T14:52:00.000+01:00

The second son of Jacob and Zilpah, Leah´s maid (Gen. 30,12), and one of the twelve tribes of Israel. In Genesis 30, 13, the name Asher is associated with the Hebrew word for blessing, but many scholars associate the name´s origin with the goddess Asherah. According to Joshua 19, 24-31, the tribe of Asher settled in northwest Canaan. Biblical sources praise Asher´s fertile land (Gen 49.20, Deut. 33, 24-25). The authors of Judges claim that Asher Failed to occupy all of its territory. Solomon reorganized Asher´s territory into an administrative district and later ceded twenty Galilean cities to the king of Tyre. After the Assyrian exile Asher´s territory remained in foreign hands, but the tribe, as witnessed by its genealogies, endured.

Pisári na Skale útočišťa.

2011-02-26T14:26:00.004+01:00

V mojom predchádzajúcom článku Rehoľa Kartuziánov som sa zameral na Kláštor Kartuziánov v ktorom som opísal zakladateľa rádu a kláštor na Skale útočišťa, teraz by som chcel priblížiť prácu v takomto kláštore.
Rehoľa kartuziánov sa zaoberala v ťažko prístupnom teréne Slovenského raja pisárskou činnosťou. Prvý mnísi ktorí na Kláštorisko prišli v roku 1307 z rakúskeho Seitzu, bol medzi nimi aj mních Konrád, prior kláštora, podľa kronikára "pisár nevšedných kvalít". Kvôli zadováženiu potrebných kníh z vlastnej dielne pre novovzniknutý kláštor vzdal sa hodnosti priora a plne sa venoval pisárskej činnosti. Pisársky umelecký vkus Konrádových bohoslužobných kódexov dosahoval špičkovú úroveň. Pre potreby kláštora zhotovil dva misály, graduál, breviar, collectarium, officium, defunctorum a iné. Kopistom bol aj druhý prior kláštora, Jodok, rodák zo Švermova. Od neho sa zachovali dva antifonáre a jeden graduál. Nálezy na Kláštorisku dokázali aj existenciu umeleckej knihviazačskej činnosti z 15. a 16. storočia. Z Kláštoriska v roku 1319 došlo k založeniu sesterského kláštora v Lechnici v Červenom Kláštore pri Dunajci.
Kartuziáni na Skale útočišťa sa zaoberali tvorbou kníh, vo svojich celiach zhotovovali codexi.

Foto: google
Zdroj: Kodikológía: Peter Olexák, 2007

Sinajský kódex

2011-02-23T20:35:00.000+01:00

Codex Sinaiticus - jeden z najstarších a najúplnejších rukopisov gréckej Biblie. Pochádza z druhej polovice 4. stor. a bol objavený v kláštore sv. Kataríny pri vrchu Sinai. Uložený je v Britskom múzeu. Viacej sa môžete dozvedieť o Sinajskom kódexe ak kliknete na CODEX SINAITICUS

Foto: Codex Sinaiticus

Čo je to Kódex?

2011-02-23T20:23:00.002+01:00

Kódex po latinsky Codex znamená kniha, forma rukopisov ktorá sa začala užívať od 2. stor..
Kódex na rozdiel od zvitkov, bol podĺžke zviazaný to umožnilo rýchlejšie nájdenie hľadaných miest a dovolilo písať na obe strany papyrusu alebo pergamenu.

Foto: Codex Benedictus

Constantine the Pilosopher - Proglas

2011-02-08T12:55:00.000+01:00

Pope John Paul II made in Apostolica letter of 31st December 1980 SS Cyril and Methodius co-patrons of Europe-together with St. Benedict. Since that time Constantine the Philosopher has been rediscovered and is more vividly remembered in Christian Europe and other countries.

To the holy Gospels I am the Foreword for as it was promised by the prophets Christ comes to gather the nations for he sheds light on the world entire. That is what happened in our seventh millennium.

Dnešná návšteva.

2011-01-23T16:04:00.000+01:00

Dnes 23.1.2011 zaznel o 11:50 hod. na našom byte zvonček. Kto by to mohol byť pomyslel som si? Nejaký nečakaný hosť asi. Idem ku dverám otváram ich a zrazu oproti mne stojí muž a žena, muž okolo 50 rokov žena asi o desať rokov staršia. Pozdravil som ich dobrý deň čo si prosíte zaznelo z mojich úst, keď že som ich nepoznal, ale tušil som asi kto to bude. Pani okolo 60-tky začala rozprávať. Dobrý deň priniesli sme Vám radostnú zvesť... , my sme svedkovia Jehovovi. Ja som v zápätí odpovedal ja som kresťan. Potom to oboznámení sa navzájom náš rozhovor pokračoval v tom, že ma začal presviedčať o tom aké je kresťanstvo zlé a nespravodlivé komunikácia prebiehala medzi mnou a postarším pánom. Pýta sa ma či čítam Bibliu hovorím áno
Rozhovor sa zvrtol na to, že my kresťania sme zodpovedný podľa svedkov Jehovových zodpovedný za 1. sv a 2. sv. vojnu, tak to už bola silná káva aj na mňa tak som sa opýtal ako to postarší pán mi odvetil že svedkovia Jehovovi nebojovali v žiadnej vojne a nie sú preto zodpovedný za tie vojny. Super argument. Potom sme chvíľu ešte rozprávali a argument ďalší bol ten, že terajší náš pápež Benedikt XVI bol v Hitlerjugend. V období komunizmu v Československu bolo mnoho chlapcov v organizáciach podobných tým ako Hitlerjugend, iskričky či pionieri a teraz z týchto chlapcov nemôžu byť kňazi? Rozhovor ešte ukončili či mi môžu ponúknuť nejaké časopisy, alebo letáky moja odpoveď bola nie ďakujem. Zaujímavé stretnutie a to všetko keď prebieha týždeň za zjednotenie kresťanov. Ešte môj postreh a v čom obdivujem týchto svedkov Jehovových je ten, že majú odvahu chodiť v dvojiciach z domu do domu a rozprávať sa s ľuďmi o tom čo oni považujú za dôležité.

Čo je to Kompletórium?

2011-01-22T12:49:00.000+01:00

Je to posledná modlitba dňa pred spaním. Môže sa začať spytovaním svedomia (discussio coscientiae). Pri spoločnom spoločnom recitovaní je po spytovaní "actus poenitentialis". Je to skrátené Confiteor s absolúciou. Obligátne začína veršom Deus, nasleduje hymna. Žalm je jeden alebo dva. V nedele sa hovorí striedavo žalm 90, 4, 133. Iné dni majú svoje žalmy. Potom je lectio brevis, kantikum Simeona a orácia. Končí sa finálnou mariánskou antifónou. Mons. Vincent Malý dodáva, že kompletórium je stavané tak, aby sa mohlo hovoriť pred spánkom aj spamäti.
Osobne si myslím že je to veľmi pekná modlitba na ukončenie dňa a mohli by sa ju modliť i viacerí laici a nie len klérus.

Kresťanský učiteľ

2011-01-16T22:35:00.001+01:00

Kresťanský učiteľ je povolaný svojou prácou a životom hlásať biblickú radostnú zvesť a mladých viesť ku Kristovi, ktorý je učiteľom všetkých.

Úlohou kresťanských učiteľov je prostredníctvom katechézy (kresťanského vyučovania a výchovy) privádzať ľudí pod Boží vplyv, dať im základné vedomosti, nevyhnutné k tomu, aby mohli porozumieť evanjeliu a prijať ho; ako aj viesť ich k posvätenému kresťanskému životu. Katechéti učia ľudí v cirkvi a s cirkvou počúvať Božie slovo a žiť z neho. Katechéza je teda súčasťou misijnej a zvestovateľsko-svedeckej činnosti cirkvi o spasiteľnom diele Pána Ježiša Krista.

Hoci sa katechéza týka všetkých vekových kategórií, zvlášť sa sústreďuje na deti a mládež. Úlohou katechétov je v spolupráci s kresťanskými rodičmi položiť biblické základy vzťahu detí k Bohu, ale aj ich vzťahov k ľuďom, k sebe a k svetu. Možnosť rozhodnutia sa pre život v Ježišovi Kristovi by mali dostať všetky deti, vrátane detí z nereligióznych rodín, čo sa môže diať aj prostredníctvom náboženskej výchovy v školách.

Mojim osobným a skromným názorom je, že tak by to malo byť, ale v tomto okamihu sa mi naskytla otázka je to naozaj tak? Snažíme sa dostatočne a vrelo odovzdávať to čo od nás chce Boh. A keď sa aj snažíme nemôžeme horšie ohodnotiť daných priateľov, lebo ako by to pôsobilo na renomé školy čo bude s toho nášho priateľa kde sa uplatní. Ale nikoho netrápi ako k povinnostiam pristupujú tí ktorých sa to týka. Čo je to za doba keď aj dnešný kresťanský učiteľ je v "ohrození".

Sedemnásty november

2010-11-18T21:25:00.000+01:00

Sedemnásty november sa v bývalom Československu stal dňom, na ktorý by sa nemalo zabúdať. Tento deň nebol ako všetky ostatné doteraz. V pokojný jesenný deň sa rozhodlo mnoho občanov vtedajšej Československej republiky vyjsť do ulíc, aby zmenili niečo na svojom živote i svojom štáte. Priebeh tejto revolúcie bol zaznamenaný v mnohých dušiach, ľuďoch, ktorí túto situáciu zažili na vlastnej koži pod ťarchou vodných diel alebo bitkou pelendrekmi. Ja si osobne myslím, že táto obeť týchto ľudí nebola márna, len na škodu veci sa stalo to že sa nevedeli vysporiadať s "prevracačmi kabátov", alebo sa to ani nedalo?!.

Životný štýl zostat "Single".

2010-09-25T09:08:00.000+02:00

Prof. Anton Fabian v časopise Verbum pre kresťanskú kultúru priniesol text s názvom Zostať "Single" - alternatívny životný štýl?
Myslím si osobne že tento problém sa týka aj slovenských obcanov nakolko rýchlim tokom informácií sa môžme priblížit kultúre západu.
Fabian uvádza že najcastejšie výhody životného štýlu single sú:
- viac volného casu pre seba,
- možnost organizácie života tak aby sa nieco dialo
- absencia kontroly zo strany manželky/manžela
nevýhody:
- menšie šance na skúsenost materstva alebo otcovstva
- pocitovanie odlišností pri stretnutiach so známimi, ktorí sú v manželskom zväzku

Príciny vzniku životného štýlu single:
- hospodársko-ekonomický rozvoj
- jav neoromantizmu a problémy vo výchove
Ženy tvrdia za stavom single je ich emancipácia. Ženy majú reálnu šancu prežit svoj život tak, ako chcú
a nie tak, ako im to niekto nariadi. Nemusia sa viazat na trvalo a môžu žit bez stigmi starej dievky.
Manželstvo prestalo byt pre ženy jedinou cestou zaistenia si budúcnosti, získania urcitého spolocenského
postavenia. Vo farebných casopisoch je coraz viac clánkov o osobách, ktroé žijú single alebo vo volnom zväzku
stáva sa to pre mnohých nekontrolovatelný vzor. Osobám žijúcim samostatne a nezávisle sa s prekvapivou
fascináciou venujú televízne seriály: Denník Bridget Jones, Priatelia, Sex v meste. Byt sám samostatne
žijúcim je umožnené aj hospodárskym blahobytom. V západnej Európe a vo vyspelých krajinách sveta je to
populárny vzor života.
Z psychologického aspektu dôvodom zostat sám je nemožnost nájst si vhodného partnera. Na druhom mieste je
nedostatok viery v seba. Dôvodom odkladania manželstva a stabilnej rodinny je hladanie takej partnerky,
partnera s ktorým by bolo možné nielen uzavriet manželstvo, ale aj zväzok ktorý by bol satisfakciou
obidvom stranám. Osoby žijúce single by vo väcšine chceli vytvorit, vzhladom na vek a vzdelanie monogamistické manželstvo.

Túžba po partnerstve, priatelstve, manželstve a rodine je hlboko zakorenená v srdci cloveka, je darom Božím a tvorí prirodzenú
súcast ludského bytia. Preto o módnych výstrelkoch životného štýlu single sa možno oprávnene domnievat
že majú svoju obmedzenú životnost.

Zdroj: Verbum c.1 2010
Foto: http://www.askmen.com/dating/keywords/single-women.html

Rehoľa Kartuzianov

2010-07-14T17:27:00.001+02:00

11. a 12. storocie sa právom nazývajú monastickými storociami,
kedy nastávajú významné zmeny a premeny Cirkvi, a to v rámci
boja o tzv. investitúru (kluniacke hnutie). Odrazom týchto premien je
aj vznik novej rehole, ktorú v roku 1084 založil sv. Bruno z Kolína nad
Rýnom (1030 - 6.10.1101). Ako vysoko vzdelaný clovek pôsobiaci
na remešskej katedrálnej škole bol zvolený za arcibiskupa, funkciu
ktorú neprijal a spolu s biskupom v Grenobli Hugom a dalšími
spolocníkmi odišli do horskej pustatiny pri Grenobli (francúzske Alpy), kde postavili
prvé provizórium kláštora.
Neskôr sa rozšírili po celej Európe. Kartuzianský mních bol
kopistom, iluminátorom, kníhviazacom a velkým milovníkom kníh, cím tak
rehola svojim prenášaním duchovného dedicstva diel (hlavne z mystickej literatúry),
Znacnou mierou prispela ku kultúrnemu obrazu Európy.
Väcšina kláštorov v priebehu v priebehu novoveku zanikla
a dnes vykazuje 24 kláštorov (z nich jeden Slovák, prešovský rodák M. Tobiáš bol 2.8. 1993 vysvätený
za knaza v kartuzii Arlington-Vermont v USA).

Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky a na pridelených majetkoch
si pestovali obilie a strukoviny. Zakladali rybníky na chov rýb a opatrovali niekolko kusov úžitkového
dobytka, a to kvôli mlieku. Každá kláštorná jednotka pozostávala z otcov kartuzianov (s knazskou formáciou)
a bratov nazývaných konveršami. Noviciat trval len jeden rok a príjmaní boli najmenej 20-rocný mladíci.
Na cele kláštora stál prior, volený komunitou. Tak ako u ostatných mníšskych reholí uplatnovala sa zásada
najmenej 12 mníchov pre každý kláštor a 13 bol prior (symbolika Krista a 12 apoštolov).

Na obrázku Kartuziansky kláštor na Skale útocišta v Slovenskom raji Slovak republic.

Zdroj: Kláštorisko - Skala útocista. Doc. PhDr. Michal Slivka, CSc.

Benediktini

2010-07-04T21:04:00.000+02:00

Hlavnou črtou mníšskej duchovnosti je „byť s Bohom“, ku ktorému sa mních približuje prostredníctvom metanoie,
čiže každodenného pokánia. Benediktín sa vo svojich sľuboch zaväzuje k prijatiu mníšskeho štýlu života,
k poslušnosti podľa reguly a k stálosti

Rozvoj benediktínov sa viaže na čas reformy cirkvi v 10. storočí,
v ktorej veľmi dôležitú úlohu zohrali kláštory spojené s opátstvom Cluny.
V tom čase sa medzi benediktínskymi mníchmi objavuje hnutie tzv. chudobného mníšstva.

Benediktínske opátstva sa združovali do rôznych foriem kongregácií,
vždy si zachovávali autonómiu jednotlivých domov a zároveň si chránili vlastnú tradíciu.
Od 10. do 16. storočia mnohé opátstva veľmi zaťažili panovníci,
keď im nanucovali tzv. komendatarijných opátov.
Vážnu krízu prežili benediktíni v období osvietenstva, kedy boli mnohé kláštory zrušené.

Avšak už na začiatku 19. storočia vznikajú strediská obnovy benediktínskeho života vo Francúzsku (opátstvo Solesmes)
a v Nemecku (opátstvo Beuron).
Obnova benediktínskeho života v Európe priniesla veľké ovocie aj pri založení kláštorov na iných kontinentoch
(Amerika, Afrika, Ázia). Požiadavkou tejto obnovy je návrat k prameňom. Benediktíni začínajú študovať regulu sv. Benedikta,
vlastnú duchovnosť, ale aj Písmo sväté (revízia Vulgáty), cirkevných otcov,
študujú v jednotlivých kláštoroch a obnovujú liturgiu a gregoriánsky spev.
Táto reforma ovplyvnila celú cirkev, podnietila štúdium patristicky,
inšpirovala liturgické hnutie a koncilovú obnovu liturgie.

Hinduizmus

2010-04-02T19:29:00.001+02:00

Okolo roku 1500 pred Kr. sa prihnali zo strednej Ázie
árijský nomádi a zničili civilizáciu v údolí Indu.
Najstaršie písomné pamiatky Árijcov sú štyri sväté
knihy zvané védy, a tak obdobie od roku 1500 po rok 500 pred Kr.
nazývame obdobie véd. Árijská spoločnosť sa delila na
štyri skupiny alebo triedy (varny). Najvyššiu triedu
tvorili kňazi a učenci, nižšie stáli vojaci, po nich
nasledovali roľníci a obchodníci a v najnižšej triede
boli sluhovia, ktorí slúžili príslušníkom vyšších tried.
Koncom védskeho obdobia sa z náboženstva podmaneného
obyvatelstva, ktoré bolo pod vplyvom védskych tradícií
vytvorila raná forma hinduistického náboženstva.
Táto veľmi odlišná, dodnes pretrvávajúca náboženská
tradícia rozdelila obyvateľstvo na kasty, ktoré boli
menej početné, zato uzavretejšie ako varny. Dôležitý
prvok hinduizmu predstavuje karma - viera, že ľudia sú
potrestaní za to, čo vykonali v minulých životoch, i za to,
vykonávajú v budúcnosti.
Traja najdôležitejší hinduistický Bohovia sú:
Brahma - stvoriteľ,
Višnu - udržovatel,
Šivá - ničiteľ, ktorí vládnu nad životom i smrťou.

Krišna je jedným z najobľúbenejších hinduistických bohov
a jeho zobrazenia nájdeme po celej Indii. Krišna je
prevtelením Boha Višnu. Bol neposlušným dieťaťom a keď
vyrástol, stal sa náruživým milencom a víťazom nad zlom.
V legendách sa spomína ako vášnivý človek.

Zdroj: History of the world, 1994
Foto: adress

Islam

2010-02-05T22:33:00.000+01:00

Islam je po kresťanstve druhým najväčším náboženstvom na svete. Ľudia, ktorí sa hlásia k islamskému náboženstvu sa nazývajú moslimovia. Na svete ich žije vyše 1.000.000.000, väčšina na Strednom Východe a v Afrike (teda na miestach, kde sa nedostáva do konfliktu s vplyvnými miestnymi náboženstvami).

Islam založil v 7. storočí nášho letopočtu prorok Mohamed v Arábii. Znamená to "podriadenie sa Božej vôli" a moslim je ten, "kto sa podriaďuje Božej vôli". Veria v jedného všemocného Boha (monoteizmus) - Alaha, stvoriteľa sveta. Moslimovia veria i v mnohých prorokov, ktorých Boh postupne posielal na zem - posledným a najväčším z nich je Mohamed (570 - 632), nazývaný "Pečať prorokov". Základné náboženské povinnosti moslima sa volajú "Päť stĺpov viery". Kto ich svedomito plní, bude po smrti spasený. Aj spoločenský a rodinný život moslimov usmerňujú predpisy a nariadenia.
Základnou jednotkou islamskej spoločnosti je rodina, v ktorej majú muž a žena presne rozdelené povinnosti - žena zodpovedá za vedenie domácnosti a výchovu detí, muž musí rodinu uživiť. Ďalej islam zakazuje piť alkoholické nápoje, jest bravčové mäso a hrať hazardné hry.
Pre moslimov je veľmi dôležité islamské právo, nazývané "šaríja", ktorého tvorcami boli prví islamskí učitelia. Svätou knihou islamu je korán (arabsky kur'án = "to, co má byt citované) a moslimovia veria, že sú v nom spísané Alahove slová presne tak, ako ich anjel Gabriel zvestoval Mohamedovi. Šaháda je islamské vyznanie viery, ktoré znie: "Nieto Boha okrem Alaha a Mohamed je Posol Boží".

MEŠITY
Miestom islamskej bohoslužby a modlitby je mešita. Pred vstupom do nej sa moslimovia vyzujú a umyjú si ruky, tvár a nohy. Pred modlitbou moslim vysloví úprimný sľub, že bude nábožný. Modlia sa celom obrátení k mestu Mekka - smer je v každej mešite vyznačený výklenkom v stene, ktorý sa volá mihráb. Moslimovia sa môžu modliť s výnimkou piatku, kedy sa schádzajú do mešity na sviatočnú bohoslužbu, aj mimo nej, na hocijakom čistom mieste.

Islam nemá ani kňazov ani inú cirkevnú organizáciu. Majú však svätých mužov a učiteľov. V mešitách sú sluhovia - muezíni, ktorí 5x za deň vystúpia na minarety, vysoké štíhle veže pri mešitách, odkiaľ zvolávajú moslimov na modlitbu.

MESTO MEKKA
Mekka je mesto na Arabskom polostrove, kde sa narodil Mohamed. Uprostred Mekky stojí svätý chrám Kaaba (Ka'ba), ku ktorému sa schádzajú moslimskí pútnici z celého sveta. "Pút do Mekky, nazývanú hadždž, sú veriaci povinní vykonať počas 12. mesiaca islamského kalendára. Každoročne sa tu schádzajú 2.000.000 moslimov, aby sa zúčastnili na obradoch, ku ktorým patrí aj 7x obísť Kaabu a pomodliť sa pri nej. Do steny tejto svätyne je zamurovaný posvätný čierny kameň, pravdepodobne úlomok meteoru.

Päť stĺpov viery:
Niet iného Boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorokom
Každý deň sa 5x pomodliť s tvárou obrátenou k svätému mestu Mekke
Tí, ktorí si to môžu dovoliť, sú povinní každý rok zaplatiť daň v prospech chudobných
Počas mesiaca ramadán dodržiavať pôst (môžu sa najesť po západe slnka)
Vykonať aspoň raz za život pút do Mekky, ak je to možné

Islamské sviatky:
Den hidžry - islamský nový rok
Ramadán - posvätný mesiac, v ktorom sa moslim každý deň od svitu do mrku postí
'Id al-fitr - sviatok na konci ramadána, zvaný aj Malý sviatok
'Id al-adhá - Sviatok obetovania alebo Veľký sviatok. V tento deň obetujú pútnici zvieratá v údolí pri Mekke
Lajlat al-kadr - spomienka na začiatok zjavenia Koránu
Manlid an-nabi - spomienka na narodenie Mohameda. Počas oslavy sa konajú veľké ľudové festivaly (Egypt)

Ženy
Islamské právo a náboženstvo umožňovalo mužovi mať aspoň štyri ženy a úplnú nadvládu v manželstve. Ženy žili v oddelenej časti domu zvanej hárem.

Na grafe vidieť v ktorej časti sveta prevláda Islámske náboženstvo.

Literatúra:
- Všeobecná encyklopédia pre mladých, Mladé letá 2000
- History of the Word, 1994.
- Foto Ethnicity islam, Islam Fasion

Čo nám môže dať Diabol?

2010-01-26T20:25:00.002+01:00

V Matúšovom evanjeliu sa píše, ako diabol pokúšal Ježiša a ponúkal mu moc nad všetkými kráľovstvami sveta má túto moc diabol?: „...A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,8-10). Diabol nemá moc nad svetom a nedisponuje, žiadnym majetkom ani kráľovstvami sveta a tobôž nie ich slávou. Všetko čo je na zemi stvorené je pochádzajúce od Boha. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1). Jedine nad čím má diabol moc je POKUŠENIE, ktorým zvádza ľudí k hriechu.
Prejavy diablovej moci:
1. riadna moc:

morálna (obrazotvornosť, zmyslovosť)
fyzická (cez hmotu, či zlého človeka)

2. mimoriadna moc:

útoky (priamy útok diabla)
posadnutosť (diabol sa dostáva do vnútra človeka)

Mishnah.

2010-01-24T21:32:00.000+01:00

A law code brought to closure ca. 200 ce, the Mishnah is the first document of rabbinic Judaism. Its material is arranged by topic rather than by names of authorities, this system suggests that through order, through the recordering of Israelite life, Israel attains that sanctifiction which inheres in its very being. The Mishnah is presented in six divisions, embracing sixtythree tractates and 531 chapters, and it encompasses six broad topics.

Zdroj: The Oxford Companion, To The Bible
Foto: zvitok

Vincent de Paul

2010-01-22T00:14:00.000+01:00

Sv. Vincent de Paul pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny. Narodil sa 24. apríla 1581 v obci Pouy pri meste Dax v juhozápadnom Francúzsku.
Vincent bol od svojho mladého veku veľmi usilovný, nadaný a bystrý. V mladosti pomáhal svojmu ockovi ako vedel, malý Vincent pásol ošípané. Jeho otecko bol slobodným sedliakom na vlastnom poli. Jedného dna, keď prišiel domov z práce mu otec povedal.
"Stretol ma dnes farár na poli. Vravel mi, že máš dobrú hlavu a mohol by si študovať. Ja študovať vyjachtal Vincent, a nevedel, kde by sa mal pozerať. Áno, mohol by si študovať, mohol by si byt kňazom, povedal farár. Kňazom, otec? Viem, kňazi sú zväčša chudobní. Ale nájdu sa aj takí, čo majú dobrú faru, ako tvoj ujček Štefan, prior v Poymarte. Ten má dobrý plat a pomohol nám aj svojim bratom často z núdze. Jemu ďakujem, že nie som úbohým nájomníkom, ale slobodným sedliakom na vlastnom poli. Poprosím ho, aby ti dával hodiny latinčiny, aby si sa tiež stal kňazom a mohol pomáhať svojim súrodencom. Ved je iba míla do Poymarteta, inak, pravdaže, budeš ďalej svine pásť."
Po doučovaniach latinčiny u svojho strýka, začal študovať ako štrnásťročný vo františkánskom kolégiu v meste Dax. Chcel byt kňazom. Koncom roku 1596 prijal tonzúru nižšie svätenia. Za istý čas býval v rodnom Pouy u sudcu, ktorý obdivoval schopného mládenca a zveril mu výchovu svojich synov. Po niekoľkých týždňoch sa rozlúčil s otcovským domom. Rozlúčil sa s mamičkou a súrodencami, otecko ho šiel odprevadiť kúsok cesty. Chvíľku kráčali tak vedľa seba mlčky, potom otec prehovoril.
"Musím sa ešte s tebou porozprávať, Vincent. Mám akúsi predtuchu, že som s tebou posledný raz! Ale otec! Veru, cítim to! Sedliak si položil vypracovanú ruku na prsia. Tu, tu ma to tlačí! Tu sedí smrť na živote. Počúvaj teda, čo ti chcem ešte povedať. Chcel som, aby si sa stal kňazom. A chcem to ešte aj teraz, vždy. Časy, v ktorých žijeme, nie sú zlé, ale môžbyt[sic!], prídu horšie. Potom budeš musieť pomáhať svojim: matke, súrodencom. Dúfam, že sa raz dostaneš na niečo dobré v duchovnom stave a nebudeš takým nanič vagabundom ako mnohí kňazi. Viem otec už ste mi to viac krát opakovali! Počúvaj, pokračoval gazda, spomaľujúc krok. V poslednom čase som sa často zamyslel nad tým. Pred Bohom a pred vlastným svedomím sa mi teraz nevidí správne, aby si sa stal kňazom len preto, aby si dostal bohatú faru a pomáhal svojej rodine. Buď ním predovšetkým, aby si slúžil Bohu a viedol duše ku spáse. Preto sa skúmaj a udržuj v sebe stálu zbožnosť a lásku k Bohu. Áno otec sľuboval Vincent."
Po rozhovore so svojim oteckom Vincent pokračoval v ceste do Toulouse. V tomto meste začal študovať teológiu na univerzite v roku 1597. Za kňaza bol vysvätený 23. sept. 1600. Mal vtedy 19 a pol roka. Krátke štúdium teológie a veľmi krátky vek pri kňazskej vysviacke sa síce protivili reformným uzneseniam Tridentského koncilu, ale v tom čase sa vo Francúzsku dekréty začali prebíjať do života.
Po kňazskej vysviacke Vincent pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré ukončil v októbri 1604 dosiahnutím akademického stupňa bakalára. K štúdiu sa vrátil i neskôr v Ríme a v Paríži, kde roku 1623 dosiahol licenciát z cirkevného práva.
Medzi tým však musel poznať rozličné životné situácie a prekonať vážne skúšky, v ktorých sa stvárňovalo jeho životné dielo.
V júli 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori pravdepodobne dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec-otrok strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s dopadnutým kňazom, ktorého obrátil.
Hlavná etapa Vincentov-ho života sa začala, keď prišiel do Paríža. Vincent sa spriatelil a spolupracoval s kardinálom Bérulle. Na jeho podnet prevzal vedenie vidieckej farnosti Clichy pri Paríži, kde mal možnosť hlbšie poznať problémy duš-pastierskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni jeho.
Vincent neostal v Clichy dlho. Po štyroch mesiacoch ho posiela do rodiny Gondiho za domáceho učitela detí generála galejníkov. Božia prozreteľnosť mala svoje plány. Vždy, keď sprevádzal Gondiovcov do kaštieľov na vidiecke majetky, Vincent de Paul tam objavuje hroznú hmotnú i duchovnú biedu úbohých vidiečanov. Odvtedy sa spytuje, či má ešte právo vyhradiť svoju kňazskú službu výchove detí bohatej rodiny, zatiaľ čo dedinčania žijú a umierajú v toľkej náboženskej opustenosti.
Zdôveril sa so svojimi obavami Bérullovi. Ten ho posiela na farnosť Chatillon-les-Dombes. V tejto veľmi zanedbanej farnosti nový pastier nadobudne skúsenosti, ktoré rozhodnú o jeho živote. Keď ho v jednu augustovú neďelu zavolajú do istej rodiny, kde všetci členovia sú nemocní, podujme sa zorganizovať obetavosť susedov a ľudí dobrej vôle. Tak sa zrodila prvá charita, ktorá bude za model toľkým iným. Vtedy sa v nom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa plánovite staralo o chudobných vo farnosti. Pre túto ideu, schválil mu ju Lyonský arcibiskup, Vincent získal viaceré ženy, ktoré sa nazývali „služobnícky chudobných“.
V tom istom roku mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že kňazi z okolia nestačili spovedať všetkých kajúcnikov. Tiež v tom roku urobil sľub, že zasvätí život chudobným.
Z Chatillon-les-Dombes sa Vincent de Paul znova vrátil k rodine Gondi, ale bez vychovávateľského záväzku. Bol iba duchovným rodiny a kaplánom sedliakov na gondiovskych majetkoch. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách.
Vincenta de Paul netrápila však iba hmotná bieda ľudí. Videl, že ich duševná bieda je ešte väčšia. Preto sa im usiloval pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mal: vyučovaním, kázaním, udeľovaním sviatostí, modlitbou a príkladným životom. Videl však, že nemôže stačit na pastoračné úlohy. Potreboval spolupracovníkov kňazov, a to dobrých kňazov, akých si želal Tridentský koncil, ale akých bolo málo.
Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa roku 1618 začal venovať ľudovým misiám. Misionári išli zaradom od dediny k dedine a mali velký úspech. To pohlo rodinu Gondi k tomu, že venovala týmto kňazom pevnú peňažitú základinu a parížsky arcibiskup im daroval kolégium Collége des Bons Enfants. Takto vznikla „Misijná kongregácia“, ktorú 24. apríla 1626 schválil parížsky arcibiskup, o rok neskôr francúzsky král a roku 1632 pápež Urban VIII. Vtedy už bola mladá kongregácia v novom sídle, a to v prioráte sv. Lazára, ktorý venovali Vincentovi a jeho kňazom rehoľníci sv. Viktora.
Priorát sv. Lazára sa stal jedným z najaktívnejších stredísk duchovnej obnovy vo Francúzsku a dal aj meno clenom novej kongregácie – lazaristi. Lazaristi žili podobne ako apoštolský činné kňazské rehole, ale bez rehoľných sľubov. Ich trvalou úlohou boli a ostali ľudové misie. No ešte za života Vincenta de Paul prevzali aj ďalšie úlohy: zámorské misie, duchovné cvičenia, vedenie kňazských seminárov, duchovnú službu väzňov.
Vincentovi veľmi záležalo na výchove dobrých kňazov, tak ako si to želal Tridentský koncil. Začal roku 1628 s duchovnými cvičeniami pre tých, čo sa pripravovali na kňazskú vysviacku. Keď parížsky arcibiskup videl dobré výsledky týchto duchovných cvičení, nariadil, aby všetci kandidáti kňazstva prežili 15 dní v komunite Vincenta de Paul. Neskôr si v prioráte sv. Lazára mohli robiť duchovné cvičenia všetci kňazi a klerici, ktorý o ne prejavili záujem.
Vincentova účasť na reforme duchovenstva dosiahla nové možnosti, keď ho kráľovná Anna roku 1643 povolala do tzv. Rady svedomia (Conseil de Conscience). Medzi hlavné úlohy bolo vyberanie nových biskupov a udeľovanie nových benefícií. Predsedom rady bol mocný štátny kancelár kardinál Mazarin. Keďže Mazarin bol viac politikom ako cirkevným hodnostárom, viedli ho po rozhodovaní o biskupských kandidátoch často viac politické ako cirkevné záujmy. Vincent zasa mal na zreteli predovšetkým duševné dobro veriacich, preto nevyhnutne prišlo k zrážke medzi kardinálom a Vincentom. Mazarin začal postupovať svojvoľne bez ohľadu na mienku ostatných členov rady. Vincent požiadal kráľovnú, aby odvolala Mazarina z jeho vplyvnej funkcie. Tomu sa však podarilo udržať. No zato z Rady svedomia musel odísť Vincent.
Ako vidieť, Vincent de Paul účinne zasahoval do obnovy mnohých oblastí vtedajšieho cirkevného a spoločenského života. No nepochybne najväčšmi poznačila jeho život a dielo obetavá dobročinnosť, čiže praktická kresťanská láska. Po celý život ju uskutočňoval on sám a v mnohonásobnom rozsahu ju uskutočňujú ním založené inštitúcie. Azda najvýznamnejšou z nich je rehoľa spoločnosť Dcér kresťanskej lásky (Filles de la Charité), ktorú založil spolu so svätou Lujzou de Marillac roku 1633. Dcéry kresťanskej lásky nadväzovali na charitatívny program.
Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.
Hrdinský život a významné dielo ľudového misionára, reformátora a pomocníka biednych dosiahli čoskoro oficiálne uznanie Cirkvi. Pápež Benedikt XIII. vyhlásil roku 1729 Vincenta de Paul za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. Napokon na žiadosť mnohých biskupov pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1885 sv. Vincenta de Paul za patróna všetkých charitatívnych diel.

Zdroj: Misionár Lásky,
Foto: obrázok,

Ikonoklazmus Jána z Damašku.

2010-01-19T14:20:00.000+01:00

V starom zákone sa píše o zákaze k modlám. Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať . Polyteizmus, ktorý existuje v hebrejskej komunite, je tu podaný vo svojej naj-pôvodnejšej forme. Všetko je oduševnené, všetko čo nás obklopuje môže byt potenciálnym bohom. Ten istý zákaz zároveň zakazuje vytváranie obrazov, podôb čohokoľvek, čo sa nachádza na zemi i na nebi.
Animistický polyteizmus sa tu stretáva s vyššou formou polyteizmu: i v židovskej náboženskej obci existujú pozostatky viery v bohov, ktorým sa človek klania prostredníctvom ich obrazov. Boh zakazuje modly a podoby (bohov) nielen vytvárať, ale sa im aj klaňať. Do zreteľnej kristologickej formy tento argument previedol Epifanius: obraz Krista nie je možné maľovať, pretože by zachytával len jeho ľudskú podobu. Božskú prirodzenosť Krista, ako transcendentnú, nedeliteľnú, nie je možné maľovať, pretože jeho obraz by nebol úplný. Maliarstvo zvečňuje, zbožšťuje človeka. Obraz by bol tak len zneuctením Boha, ako odôvodnil Justín. Prvým argumentom je zdôraznenie výchovnej funkcie svätého obrazu. Zobrazuje skutky Kristove a jeho učeníkov, aby sme ich napodobňovali. Obzvlášť silný dôraz na túto stránku svätého obrazu kladie Gregor z Naziansu: píše o obrátení hriešnice, ktorá sa pozerá na svätý obraz a je presvedčená, že maliar je najlepší učiteľ kresťanstva. Bazil Veľký má tento názor vo formulácií, že obraz predstavuje hrdinské skutky svätých. Iná argumentácia tohto typu zdôrazňuje skôr vzdelávací aspekt obrazu s náboženskou, hlavne biblickou tematikou. Obraz je dôležitejší pre ľudí, ktorí nie sú schopní čítať, ako zdôrazňuje Nilus Sinajský a vôbec pre ľudí jednoduchších, menej vzdelaných, ako to formuloval Hypatios z Efezu. Rovnako Gregor z Nyssy poukazuje na to, že maliar je schopný rovnako ako kniha vyjadriť čnosti.

Ikonoklazmus
Byzantský cisár Lev III. Sýrsky zakázal ediktom z roku 730 akékoľvek náboženské uctievanie obrazov. Vo všetkých kostoloch svojej ríše dal znicit sväté obrazy a vyvolal tým tzv. obrazoborectvo (ikonoklazmus), ktoré spečatilo osamostatnenie byzantskej ortodoxnej cirkvi. Byzantská ríša utrpela najväčšiu porážku od čias Herakleia I. v boji s „neveriacimi“ arabskými obyvateľmi. Lev III. videl príčinu porážok vo vine byzantský-ch kresťanov, ktorí sa odvrátili od Mojžišových zákonov a prikázaní a v kostole uctievali sväté obrazy. Zákazom uctievania obrazov chcel cisár obnoviť čistotu najstarších kresťanských tradícií. Cisárove reformy mali podporu v Malej Ázií, západný svet však jeho konanie odsúdil. Pápež Gregor III. okamžite zareagoval ako hlava pravovernej kresťanskej cirkvi a na koncile, ktorý zvolal, preklial cisárovo obrazoborectvo aj jeho stúpencov. Tvrdá konfrontácia Západu s Východom viedla k potrebe vyjasniť si teologické postoje vcelku. Tak uctievanie obrazov, pôvodne prejav ľudovej religiozity, prerástlo na problém oficiálnej teológie. Duchovným vodcom novej orientácie bol byzantský cirkevný učitel Ján z Damasku. Problém ikonoklazmu Ján z Damasku rozpracoval v troch okruhoch.

1.1     Charakteristika ikony
Ikona a modla. Základným problémom Jána z Damasku. Ako aj patriarchu Germána, je problém ikony a modly, presnejšie ikony ako prípadnej modly. Prvotný význam ikonoklastickej teórie je, že ikona nie je vlastne ničím iným než modlou, resp. podobou v zmysle starozákonného učenia. Germanove argumenty na ikony, existencia modly je možná len v starozákonnom prostredí. Germanus sa vyjadril, že koniec modlám urobil Kristus svojim príchodom na zem a svojim stelesnením, čím podmienky pre existenciu pohanstva, polyteizmus boli zlikvidované a nastala éra novozákonná, doba Cirkvi Kristovej, v ktorej modly nemajú miesto .
Do tejto problematiky Zasiahol i Ján z Damasku. Nadviazal na argumentáciu patriarchu. I Ján z Damasku zavrhuje, modly a odvolávajúc sa na apoštola Pavla (Gal. 4, 8) poukazuje nato, že modly pochádzajú z čias, keď ľudia nepoznali Boha. Teraz však nastala nová éra (2 kor. 5, 17) .
Ján z Damasku rozvinul svoju teóriu v oveľa väčšej miere než patriarcha Germanos. Ján z Damasku hovorí, že Boh nielen že zakázal robiť modly a klaňať sa im, ale zároveň prikázal vytvoriť obraz cherubína.
V čom sa takýto obraz odlišuje od modly, spočíva v zámere, intencionalite, s ktorou je zhotovený. Oproti Patriarchovi Germánovi a v zhode s intenciou antijudaistických polemík novým prvkom v ikonodulskom učení Jána z Damasku je aj jeho predstava a chápanie obrazu (ikony) ako takého. Obrazom nie je totiž len podoba skutočnej telesnej bytosti, reálne existujúcej, obrazom je i spodobenie netelesného, nebeského bytia, ale aj akákoľvek nefigurálna podoba .
Ján z Damasku chápal obrazy v dvoch rovinách. Na jednej strane to bol figurálny obraz, ktorého hodnota spočíva nesporne v jeho podobnosti, zobrazení originálu. Na druhej strane je to však, povedané biblickým termínom, aj jav nemateriálnej povahy, ktorému táto nevyhnutná črta obrazu chýba .
Symbol sa nevytvára len v určitom prostredí, ale jeho existencia, jeho symbolický význam je daný predovšetkým z neba. Boží úmysel potom ruší akékoľvek hranice medzi kategóriami symbolov. Výtvor sa stáva symbolom milosťou božou. To je pravdepodobne naj-charakteristickejšia črta stredovekého a zvlášť Jánovho chápania symbolu, nie je vytváraný v konečnom dôsledku ani tak formujúc-im prostredím, ako posolstvom, ktoré cez neho tlmočí Boh .

1.2     Úcta k ikone.
Výrok Bazileia Velkého sa stal pre túto tému smerodajný. On povedal úcta preukazovaná ikone, prechádza na jej originál.
Ján z Damasku sa k tejto téme vyjadruje, aj ikona sa vdaka úcte, ktorá sa jej preukazuje, stáva úcastnou na milosti božej. Prijíma teda názor, že i ikone samostatnej prislúcha úcta a podobne hovorí i o uctievaní kríža. V zásade však Ján z Damasku prijal Bazileiovo ponímanie v jeho nezmenenej podobe a prízvukuje, že naša úcta nepatrí veciam a hmote, ale jej tvorcovi, a teda zdôraznil v duchu antijudaistických polemík čistú mediálnosť obrazu .
Ján z Damasku však nehovorí o úcte iba všeobecne, ale hovorí, že úcta môže byt prejavovaná Bohu priamo alebo sprostredkovane.

1.3     Pedagogická funkcia ikony.
Argument podla ktorého je jednou z funkcií ikony je jej pedagogická (didaktická a výchovná) úloha, Ján z Damasku chápe v oveľa tradičnejšej forme než prvé dve argumentačné pásma. Vychádza a v podstate reprodukuje patristický názor a najmä chápanie patriarchu Germana. Ikona je predovšetkým kniha chudobných nevzdelaných, poučuje nás o biblických dejoch. Nabáda nás napodobňovať skutky svätých, pamiatka ktorých nás privádza k spáse. Je pripomenutím, ktorý učí strániť sa zlého a prikazuje nasledovať cnostné správanie sa svätých .

Záver
Touto prácou som sa snažil objasniť učenie Jána z Damasku o ikone. Jan z Damasku. Vytvoril teóriu, neskôr uznávanú, že svätým obrazom na ktorý veriaci hladí v modlitbe, prenáša sa na modliaceho milosť zobrazeného. Za vlády cisára Konštantína V. Kopronyma, nástupcu Leva III., sa spor o obrazy zostril. Až 23. októbra 787 sa rozpory dočasne ukončili kompromisom: tradičné vzťahy medzi cirkvou a štátom zostali nezmenené a uctievanie ikon v Byzantskej ríši bolo znova dovolené. Problém ikonoklastického hnutia sa objavil ešte raz po r. 820 a definitívne sa uctievanie obrazov povolilo až r. 843.

Použitá Literatúra
Avenarius, A.: Ucenie Jána z Damašku o ikone: K problému stredovekého symbolizmu. In: Historický casopis. Roc. 1998, c. 1,
http://www.petrik.host.sk/ikonokl.html (2006-03-02)
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=12287 (2006-03-02)
Foto: ikona

Starokatolícka cirkev

2010-01-17T17:59:00.005+01:00

Starokatolícka cirkev vznikla po Prvom vatikánskom koncile, ktorý zasadal v rokoch 1869-1870. Na prvom Vatikánskom koncile sa preberali dve témy. Prvá téma viera v modernej dobe; - postavenie pápeža (Dei Filius), druhá téma - s otázkami pápežského primátu a pápežskej neomylnosti - bol to však ťažší oriešok.V Nemecku sa vyskytli odporcovia dogmy o neomylnosti pápeža. Títo sa zoskupili okolo známeho mníchovského profesora, cirkevného historika Johannesa Josepha Ignaza von Döllinger. Táto odštiepená skupina si nárokovala na katolícku pravosť, ktorú vyjadrila aj svojím označením „staro-katolícka“. Prvým starokatolíckym biskupom sa roku 1873 stal prof. Dr. Joseph Reinkens. Jeho vysvätením bola schizma zavŕšená. Jednotlivé skupiny starokatolíkov sa roku 1889 spojili do Utrechtskej únie. Prof. Döllinger do Starokatolíckej cirkvi nikdy nevstúpil, hoci bol od roku 1871 exkomunikovný.

Žiaľ, časť odporcov dogiem o pápežskom primáte a o pápežskej neomylnosti neprijala rozhodnutie koncilu ako definitívne. Na ich čelo sa postavili niekoľkí opoziční profesori a v roku 1870 usporiadali v Norimbergu zhromaždenie. Prof. Döllinger ich síce varoval, aby sa neoddeľovali od Katolíckej cirkvi, ale schizmatický proces už nemohol zastaviť. Na kongrese v Mníchove v roku 1871 došlo k oddeleniu (schizme) od Katolíckej cirkvi a k vyhláseniu Starokatolíckej cirkvi.

V súčasnosti má Starokatolícka cirkev asi zhruba 400 tisíc veriacich na celom svete, predovšetkým v Severnej Amerike. Ustanovujúce synodálne zhromaždenie samostatnej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku sa konalo 16.12.1995. V roku 2001 bolo na Slovensku 1733 starokatolíkov. Na čele stojí arcibiskup Mons. Augustín Bačinský. Narodil sa 20.10.1949 v Loku pri Leviciach. Po troch rokoch sa rodina presťahovala do malebného kraja Malej Fatry, Dolnej Tižiny, odkiaľ pochádzajú obaja jeho rodičia. Keď absolvoval strednú školu vo Varíne, nastúpil povinnú vojenskú službu. Po jej skončení začal študovať na Cyrilometodskej teologickej fakulte v Bratislave. Školu úspešne dokončil a v roku 1977 bol vysvätený na kňaza. Pre otvorený nesúhlas s povinným celibátom však nemohol ďalej účinkovať a vzhľadom na svoje teologické vzdelanie vo vtedajšej dobe bol nútený vystriedať niekoľko robotníckych zamestnaní.

V roku 1980 sa oženil a začal pôsobiť v Brne ako starokatolícky kňaz. V roku 1995 sa stal zakladateľom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku ako samostatného právneho subjektu a štátom uznanej cirkvi. Docielil prijatie cirkvi za riadneho člena Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike.

Má svätenie i východnej cirkvi. Postgraduálne študoval na Pravoslávnej fakulte v Prešove, ako i na Kresťanskokatolíckej fakulte vo Švajčiarsku. Na biskupa bol vysvätený 8. februára 2004 arcibiskupom Antóniom José da Costa Raposom v Portugalsku.

Je generálnym sekretárom Svetovej rady národných katolíckych cirkví, členom Riadiaceho výboru Ekumenickej rady cirkví v SR, predsedom Synodálnej rady a arcibiskupom autokefálnej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Rímsko-katolícka cirkev a jej stanovisko. Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) jasne rozlišuje medzi tými, ktorí sa oddeľujú od Cirkvi (aktuálni schizmatici), a tými, ktorí sa narodili v odlúčenej spoločnosti (porov. Unitatis redintegratio 3). Aktuálni schizmatici sa vážne prehrešujú proti jednote Kristovej Cirkvi. Veľký cirkevný učiteľ svätý Augustín (+430) ich prísne varuje: „Ktokoľvek sa odtrhne od Katolíckej cirkvi, nech by sa akokoľvek domnieval, že zbožnejšie žije, už pre to jediné previnenie, že sa odštiepil od cirkevnej jednoty, nebude mať večný život“ (Epistula 152). V ich prípade je takmer nemožné domnievať sa, že chcú úprimne budovať ekumenizmus, keďže sa vedome oddelili od Cirkvi, v ktorej sa zrodili. Iná situácia je v prípade tých, ktorí sa narodili v oddelených spoločenstvách a sú pokrstení a poučení vo viere v Krista. Týchto nemožno obviniť z hriechu oddelenia (zo schizmy) a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a uznáva ich za bratov v Kristovi (porov. KKC 818)

Zdroj: KBS, SCS, OCC,
Foto: SCS,

Apoštolská Cirkev.

2010-01-12T22:16:00.004+01:00

Apoštolská cirkev na Slovensku spadá do protestantskej cirkvi, špecificky zameraná evanjelikálne, letnično-charizmatického smeru. Je súčasťou celosvetového cirkevného spoločenstva Assemblies of God, ktoré spolu s ostatnými letničnými a charizmatickými cirkevnými spoločenstvami má asi 580 miliónov členov - znovuzrodených kresťanov. V rámci Európy patrí do Letničného Európskeho spoločenstva(PEF), ktoré má 3,5 milióna členov.
Počiatky Apoštolskej cirkvi na Slovensku siahajú do roku 1907. V tomto roku boli v oblasti Vysokých Tatier a západného Slovenska sformované domáce zbory, ktorých členovia v roku 1924 zažili skúsenosť krstu Duchom Svätým a vytvorili prvé spoločenstvá Apoštolskej viery na Slovensku. Apoštolská viera na Slovensku bola mnoho rokov nepriamo ovplyvňovaná Apoštolskou misiou - založenou v roku 1906 v Portlande v USA, ktorá pravidelne posielala do miestnych cirkevných zborov slovenskú literatúru a noviny. Niektorí z kazateľov týchto zborov boli v priamom kontakte s účastníkmi duchovného prebudenia na Azusa Street, v Los Angeles - USA a s duchovným prebudením v Nórsku.
Na Slovensku sa v súčasnej dobe nachádza 26 cirkevných zborov. Popri nich pôsobí približne 20 kazateľských staníc a spolu s deťmi a návštevníkmi má dnes okolo 4500 ľudí. Cirkev vníma svoje poslanie v misijnom budovaní zborov na miestach, kde dobrá správa evanjelia Ježiša Krista ešte neprenikla. Chce slúžiť svojim veriacim, aby všetkých pripravila a vystrojila pre plnohodnotný a Bohom požehnaný život služby. Cirkev vidí svoje poslanie taktiež v prinášaní morálnych a etických hodnôt Písma do praktického života, ako aj v sociálnej službe.
V čo verí slobodná Apoštolská cirkev letníc?

a) nazýva sa slobodná, lebo nie je závislá od nijakej organizácie, či inštitúcie. Prijíma všetky body symbolu viery (Verím v Boha...), ktorí ustanovili 318. otcovia, aby rozdelili sekty od cirkvi, ktorá zachováva slovo Božie.
b) jej základom je nový zákon evanjelium Ježiša Krista a verí, že celé písmo je vdýchnuté Bohom a je užitočné

( 2 Timoteovi 3:16 „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vyučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti“ )

c) volá sa letníc, pretože verí, že veriaci musí prijať Ducha svätého a byť odiaty mocou z výsosti, tak ako to prijali aj apoštolovia v deň letníc a všetci prví kresťania prvej apoštolskej cirkvi. Jej vodca je sám spasiteľ Ježiš Kristus a všetci, ktorí ho nasledujú sú považovaní za jeho služobníkov.

Zdroj: Apoštolská cirkev na Slovensku, Ac Sk viera,

Foto: AcSk,

Kto je to kresťan Amiš?

2010-01-10T15:10:00.006+01:00

Viete si predstaviť, že v dnešnej dobe plnej technických vymožeností, ako sú satelity, mobilné telefóny, internet, LCD televízory, žijú ľudia, ktorí vôbec nepoužívajú túto techniku 21. storočia.
Kresťan Amiš tak sa nazývajú, poznáte ich? Toto protestantsko-kresťanské spoločenstvo nesie názov podľa ich vodcu, ktorým bol Jacob Ammann. Pochádzal z kantónu Bern vo Švajčiarsku, kde sa narodil v roku 1656 a zomrel v roku 1730. Jacob si myslel, že anabaptistické hnutie začalo podliehať priveľmi móde a technickému pokroku, preto sa od nich odčlenil a začal aplikovať toto pravidlo na všetky oblasti života. Dokonca aj vtedy, keď sa väčšina z nich po náboženskej perzekúcii v 18. storočí presťahovala z pôvodného Švajčiarska a ďalších európskych krajín do USA. Svojho radikálneho odmietania pokroku tohto sveta sa v novej krajine nevzdali. Dodnes je oblek z gombíkmi v ich prísnych kruhoch zakázaný a celé oblečenie udržiavané tak ako bolo bežné v 17. storočí vo Švajčiarsku a južnom Nemecku.
Muži a chlapci nosia väčšinou čierne obleky a široké ploché klobúky, ženy a dievčatá majú dlhé sukne a na hlavách čepce. Muži nosia bradu fúzii si však nenechávajú. Dôvodom je to, že sa v Bibli hovorí o brade, ale nikde sa nehovorí o fúzoch. Je zaujímavé, že aj po tristo rokoch pobytu v Spojený štátoch amerických si zachovávajú juhonemecký dialekt, tzv. Pennsylvania Dutch. Biblia je čítaná v klasickej nemčine. Používajú najstarší augsburský spevník na svete, obsahuje však iba slová piesní melódia sa podáva ústnou tradíciou. Pri bohoslužbách sedia na prostých drevených laviciach bez operadiel. Bohoslužby sa konajú každú druhú nedeľu a miesto konania sa stále mení. Kazateľ spolu s diakonom a biskupom sú hlavnými predstaviteľmi zboru títo ľudia sú do svojich funkcii losovaný. Títo ľudia zároveň aj dohliadajú nato či všetci členovia žijú v súlade so zvykmi komunity.
Táto komunita však nemá žiadne kontakty s vonkajším americkým svetom. Vôbec nepoužívajú elektrinu. Svoje deti vychovávajú vo svoji vlastných jednotriednych školách. Tieto školy navštevujú osem rokov to je ich celé štúdium aj učitelia ktorý učia na týchto školách majú iba týchto osem tried. Akékoľvek vyššie vzdelanie je považované za nevhodné. Najvyšší súd Spojených štátov amerických dokonca udelil výnimku pre tieto deti v roku 1972, výnimka sa týka povinnej školskej dochádzky. Komunita je endogénna (sobáše sú povolené len medzi členmi komunity). Takže väčšina zo 150-tisícovej komunity sa volá Stolzfuz, King, Fischer, Beiler. Absolútna väčšina sa živý poľnohospodárstvom. Táto práca je veľmi namáhavá a časovo náročná, lebo odmietajú všetky technické vymoženosti. Dopravný prostriedok používajú "kočiar" ťahaný koňom. Občas sa v tlači objaví správa, že komunitu niekto opustil, nechal sa zlákať svetom technických vymožeností, pre členov komunity však prestal existovať.

Zdroj: Becker bible studies, Global Anabaptist, Amish,
Foto: martinkos.estranky.cz

Recenzia: Ruženec, modlitba pre mladých.

2010-01-06T15:32:00.001+01:00

Staršia kniha, ktorú mnohí poznáte. Vyšla v roku 2001 a napísal ju Guy Gilbert. Kňaz s výzorom rockera, ktorý sa venuje problematickej mládeži na parížskych uliciach, nosí džínsy, jazdí na motorke, hovorí rečou mladých recidivistov. Snaží sa priblížiť novodobým sirotám a narkomanom Boha v jeho podstate - miluje ich a pomáha im zaradiť sa do života. V tejto knihe rozjíma nad tajomstvami ruženca sviežo, pravdivo, oslovuje najmä mladých, aby im ukázal, že sa oplatí nájsť si k modlitbe ruženca vzťah.

Kto je to Guy Gilbert? Narodil sa v Rochefort sur Mer v roku 1935. Pochádza z robotníckej rodiny z pätnástich detí. Jeho povolanie sa prejavilo už v trinástich rokoch. Vojenskú službu ukončil ako seminarista uprostred alžírskej vojny. V roku 1965 bol vysvätený za kňaza a vymenovaný za kaplána v Blide v Alžírsku. Naučil sa po arabsky, aby sa priblížil tamojšej populácii. Podobne sa neskôr v Paríži naučil hovoriť argotom mladých vyvrheľov. Druhý zlom v jeho živote spôsobil dvanásťročný chlapec, ktorý u neho našiel útočište. Celý rok nebol schopný hovoriť, jeho rodičia mu dávali jesť z misky pre psa a po psovi. Guy Gilbert videl, že chlapčiská z ulice niekoho potrebujú, tak išiel k nim. Vrátil sa do Paríža a usadil sa v 11. obvode. Pomáhal adolescentom odkázaným na seba samých, mladým narkomanom a recidivistom. O svojej skúsenosti z iného sveta svedčí vo viacerých knihách: Kňaz medzi vyvrheľmi (1978), Ulica je mojim chrámom ... (1982), Nádej v holých rukách (1984), Dobrodruh Lásky (1986), V albe a mexických čižmách (1988), Malé kroky lásky (1990), Až do konca (1993), Vlci v ovčinci (1996), Díler lásky (1997), Výkriky mladých (1999), Prievozník cez nemožné (2000), Evanjelium podľa svätého lotra (2008), O deťoch a výchove (2009).

Ekumenizmus a svedkovia Jehovovi!

2010-01-01T00:38:00.003+01:00

Doterajšie skúsenosti o Svedkoch Jehovových hovoria len o ťažkostiach, priam o nemožnosti nadväzovať s nimi dialóg pre ich malú schopnosť vypočuť aj iných pohlaď na vec, než je ich vlastný. Napriek tomu máme tu aspon krátku informáciu o nich.
Peter Hlaváček v časopise rozsievač ich približuje v nasledujúcich myšlienkach. Hovorí o ich „poľnej službe“, čiže presvedčovacej kampani. Denne napĺňajú týždennú časovú normu, „jejíž splnení je podmínkou pro prečkání poslední svetové bitvy u Harmagedonu“. Majú časopis Strážna veža. Trpia vnútorným rozporom, ci sa majú hlásiť ku kresťanstvu. Nechcú odradiť záujemcu – kresťana a zároveň sa chcú od kresťanov dištancovať. Menia svoje názory a je ťažké dostať sa k starým číslam ich časopisu. Majú zákaz transfúzie krvi. Kedysi bol zákaz prísnejší – aj pri transplantácií. V novšej dobe zakazujú aj vojenskú službu. Známe sú ich „predpovede“ konca sveta. Ako vidíme, doteraz nesplnené. Iba 144 000 „pomazaných“ má nádej na nebo. Odmietajú Vianoce a slávenie Vtelenia Ježiša Krista. „O Ježíši tvrdí, že to byl archandel Michael“, píše brat Hlaváček. S tým súvisí aj ďalšie ich tvrdenie, že Ježiš Kristus neumrel za naše hriechy.
Táto informácia o Svedkoch Jehovových je tu preto, lebo ich poznajú kresťania všetkých cirkví a neraz sú vyzvaní na rozhovor. Skúsenosti hovoria o neschopnosti Svedkov viest dialóg s akýmkoľvek iným veriacim.

Oficiálne internetové stránky Svedkov Jehovových.
http://jw-media.org/
http://www.watchtower.org/

Foto:http://www.pluska.sk/slovensko/krstili-ich-bazene.html

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Požiadavky na nového člena Jehovistu.

2010-01-01T00:29:00.001+01:00

Cirkev nie je riadená ako veľký podnik, ktorý prináša zisk. Na cele stojí skúsená skupina vedenia, ktorej podliehajú v presnej hierarchii služobní riaditelia miestnych spoločností a oblastní služobníci.
Obmedzenia na členov:
    Svedkovia Jehovovi neoslavujú Vianoce, Veľkú noc ani narodeniny.
    Nesmú sa zúčastňovať náboženského vyučovania na školách.
    Nesmú prijať transfúziu krvi.
    Nesmú vykonávať vojenskú službu.
    Nesmú voliť alebo vyjadriť spolupatričnosť k nejakej zástave alebo krajine.
    Do roku 1965 bolo pre členov zakázané očkovanie, do roku 1967 transplantácie.
    Základnou povinnosťou jehovistov je poľná služba. Spočíva v šírení učenia návštevami domácností, rozdávaním literatúry a získavaní nových členov. V príručke dostávajú presné pokyny, ako sa zachovať pri rôznych situáciách pri získavaní nových členov.

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Základné učenie Svedkov Jehovových

2010-01-01T00:23:00.001+01:00

Učenie Svedkov Jehovových je založené na výklade Biblie, pri ktorom však textu dávajú úplne iný zmysel, ako im dáva bežne kresťanská viera:
    Sú presvedčení, že jediní hlásajú Božiu pravdu a svet má nádej iba vtedy, keď sa do ich hnutia zapoja všetci. Všetky ostatné cirkvi podľa nich ovládol Diabol.
    Boh je jedna osoba, Jehova, a vo vesmíre kedysi existoval sám. Jehova stvoril Ježiša, ktorý bol na nebesiach archanjelom Michaelom. Na zemi bol človekom, nie Bohom. Keď ho Jehova vzkriesil z mŕtvych, vrátil sa na nebesia ako Duch.
    Ježišova smrť na kríži, alebo – ako oni hovoria na mučeníckom kole – nikomu nezabezpečuje vecný život. Pre človeka môže byt iba vykúpením za spáchané hriechy.
    Jedinou zárukou spásy a vecného života je ustavičné úsilie poslúchať Boha.
    Duch svätý je neviditeľná aktívna sila, nabádajúca svojich služobníkov, aby plnili jeho "vôľu", nie je to iba osoba, ani Boh.
    Súčasný svetový systém ukončí Apokalypsa - Armageddonská bitka, ktorú prežijú len členovia Svedkov Jehovových, ktorí budú vládnuť na nebesiach s Kristom 1000 rokov. V tomto čase nebudú choroby ani smrť ani nešťastie. Šelmy skrotnú a bude hojnosť.
    Keď prejde tisíc rokov, vstanú aj všetci ostatní z mŕtvych. Najlepších 144 000 z nich bude žit na nebesiach, ostatní Jehovisti budú žiť na zemi vo vecnej blaženosti, zbavení chorôb, hmotných starostí a plynutia času. Musia však oddane slúžiť svojmu bohu Jehovovi a bezvýhradne poslúchať všetky prikázania svojej cirkvi. Tí, ktorí zavrhnú učenie Svedkov Jehovových, budú zničení.
    Diabla z nebies vyhnali a Jehova plne ustanovil aj túto časť kráľovstva.
    Božie kráľovstvo na nebi bolo založené v roku 1914! Vtedy sa Kristus vrátil do svojho nebeského chrámu a začal s jeho očistou. Pozemskú časť svojho kráľovstva upevní počas života tých, ktorí žili v roku 1914.
    Každé zemetrasenie, hlad, katastrofa sú znamením blížiaceho sa konca.
S obľubou tvrdia, že "Väčšina tých, ktorí teraz žijú, neuvidia smrť."

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Svedkovia Jehovovi

2010-01-01T00:18:00.000+01:00

Svedkovia Jehovovi (hovorovo jehovisti) je náboženská spoločnosť, označujúca sa za kresťanskú, ktorú založil v roku 1872 v Pennsylvánii Charles Taze Russell ako náboženskú organizáciu Bádateľov biblie oddelením od adventistov. V súčasnosti majú okolo 7 miliónov členov po celom svete (2007).
    Jej členovia sú známi vytrvalou kazateľskou činnostnou, očakávaním blízkeho konca sveta (Armagedon) a politickou neutralitou. V nacistickom Nemecku boli prenasledovaní. Podla nich Ježiš Kristus ako eschatologický sudca čoskoro ukončí súčasnú vládu Satana a nastolí vecný raj pre spravodlivých.
    Často bývajú označovaní za sektu, co však oni sami odmietajú s poukazom na to, že nemajú jedného ľudského vodcu.
    Názov Svedkovia Jehovovi založený na biblickom verši. "Mne ste svedkami vy – to výrok Pánov." nesú od roku 1931 (Slovo "Pán" vyjadrené v pôvodnom texte staro-hebrejským "jhwh" podla iných zdrojov YHWH cítajú ako Jehova. Podla niektorých je správne znie "Jahve" a znamená "Existujúci" alebo "Ten, ktorý je".) Predtým sa volali "Bádatelia Biblie".

2.1     Dejiny
    "Sionistická strážna veža" (pôvodný názov) bola založená v Pittsburghu v USA Charlesom Taze Russellom v roku 1879. bol jej prvým prezidentom. Russell prezentoval vlastné učenie Biblie. Základom viery (Russell nemal žiadne teologické vzdelanie) sa stalo jeho súborné dielo "Štúdium o písme". Z jeho výpočtov – podľa rozmerov egyptských pyramíd – predpovedal, že v r. 1914 nastane koniec sveta. Zomrel v roku 1916.
    Znacne odlišné biblické výklady mal už však právny poradca spoločnosti Joseph Franklin Rutheford, ktorý sa stal doživotným Russellovým nástupcom. Aj on sa považoval za absolútnu autoritu. Okrem mnohých zmien v samotnom ucení zmenil aj systém jeho šírenia. V r. 1931 dal organizácii súčasný názov – Svedkovia Jehovovi. Na jeho podnet vznikol program návštev členov od domu k domu, cím sa jeho organizácia rozrástla na 115 000 clenov na celom svete, po zmene výpočtov predpovedali jehovisti koniec sveta v r. 1925, dôkladne sa nan pripravovali postavením prepychového chrámu v Kalifornii pre izraelských praotcov, v ktorom Rutheford býval. Zomrel r. 1942.
    Novým prezidentom sa stal Nathan H. Knorr, pocas ktorého éry zažilo hnutie najväčší rozmach (2 milióny clenov), zaviedol zmeny v štruktúre organizácie, ktoré si priniesol z podnikateľskej sféry. Podla neho pripadol koniec sveta na jesen roku 1975. Členovia húfne predávali svoje domy a majetky. Keď sa konca sveta nedočkali, po zime opustilo cirkev zhruba štvrt milióna členov.
    Frederik W. Franz (zomrel r. 1992) bol považovaný za najschopnejšieho odborníka v hebrejčine, no na súdnom pojednávaní sa ukázalo, že klamal a porušil prísahu, pretože nedokázal preložiť jediný biblický verš. Od r. 1980 vylúčil niekoľko najvyšších vodcov (aj svojho synovca), ktorí sa odchýlili od učenia Strážnej veže a neboli ochotní sa mu bezvýhradne podriadiť.

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Jehova

2010-01-01T00:11:00.000+01:00

Meno Jehova (alebo Jahve, čo je znenie, ktoré uprednostňuje slovenský katolícky preklad vydaný Spolkom sv. Vojtecha a niektorí učenci) sa v originálnych Hebrejských Písmach, vyskytuje takmer 7000-krát. Väčšina Biblií ho však neuvádza, ale nahrádza ho slovami „Boh“, „Pán“ alebo „Hospodin“. V niektorých inojazyčných Bibliách je zvyčajne možné rozlíšiť, kde je v pôvodnom hebrejskom texte meno Jehova, podla toho, že na týchto miestach sú náhradné slová vytlačené veľkými a malými kapitálkami: BOH, PÁN. Niekoľko súčasných prekladov však používa buď meno Jehova, alebo Jahve. Napríklad slovenský katolícky preklad v Izaiášovi 42:8 uvádza: „Ja som Jahve, to je moje meno.“
Jehovovi svedkovia? Áno, tak sa sami označujú. Je to opisné meno, ktoré naznačuje, že svedčia o Jehovovi, o jeho Božstve a o jeho predsavzatiach. „Boh“, „Pán“ a „Stvoriteľ“ — tak ako „prezident“, „kráľ“ a „generál“ — sú tituly a môžu sa vzťahovať na viacero rôznych osobností. Ale „Jehova“ je osobné meno a vzťahuje sa na všemocného Boha a Stvoriteľa vesmíru. Ukazuje to aj Žalm 83:18, ktorý podla Prekladu nového sveta znie: „Aby poznali ľudia, že ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“
Biblický záznam, na základe ktorého Jehovovi svedkovia prijali svoje meno, je v 43. kapitole Izaiáša. Svetová scéna je tam opísaná ako dráma zo súdnej siene: Bohovia národov sú vyzvaní, aby predvolali svojich svedkov, ktorí dokážu ich údajnú spravodlivosť, alebo aby si vypočuli svedkov na Jehovovej strane a uznali pravdu. Jehova tam svojmu ľudu hovorí: „ ‚Ste moji svedkovia,‘ je Jehovov výrok, ‚áno, môj sluha, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny. Ja — ja som Jehova a okrem mňa niet záchrancu.‘ “ — Izaiáš 43:10, 11.

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Dejiny ateizmu

2009-12-31T23:32:00.000+01:00

Pri ateizme predkresťanskom a mimokresťanskom ide o otázku, či je v kultúrach pozorovaťeľný pozitívny a radikálny ateizmus.
Pre oblasť juhoázijských kultúr chýbajú spoľahlivé monografie, nefalšované európskym uhlom pohľadu-tu v tomto prípade nemôže byť o radikálnom ateizme reč
V grécko-rímskej antike je ateizmus hodnotený z nábožensko-politického hľadiska, úplné popieranie Boha nemožno však preukázať.
V dejinách izraela nie je preukázaťeľný pozitývny ateizmus. Bezbožník v žalmoch nie je ten, kto popiera existenciu Jahveho, ale sa nestará o neho a jeho príkazy.
Ateizmus kresťanov počas rímskej ríše pozostával z toho, že si neuctievali oficiálnych Bohov rímskej ríše, ale vzhľadom na pravého Boha ateistami nie sú - Justín.
Novoveký európsky ateizmus je spojený s radikálnou kritikou náboženstva a rozvinul sa v troch typoch
1) radikálny ateizmus s kategoricko-doktinálnou argumentáciou vzišiel u materialistov francúzskeho osvietenstva.
2) racionalisticko-empirický typ skeptického ladenia
3) humanisticko-emancipačný typ

Zdroj: moje poznámky

Slobodomurári

2009-12-30T22:20:00.003+01:00

Historický pôvod slobodomurárstva sa doposial nepodarilo dosiahnút. Jednou z hlavných prícin je sama povaha čo najprísnejšieho tajomstva, ktorým sa vždy zahalovali slobodomurárske lóže. V roku 1717 sa spojili štyri anglické slobodomurárske lóže a utvorili prvú Velkú lóžu na čele s velmajstrom Antonom Sayerom. Tento rok sa považuje v bežnej literatúre za počiatok novodobého slobodomurárstva. Ale už sám fakt, že tú Velkú lóžu vytvorili štyri predtým jestvujúce lóže - boli to lóža sv. Pavla so sídlom v hoteli Hus, Lóža hotela Koruna, Lóža hotela Jablko a Lóža taverny U Romana - jasne dokazuje, že išlo iba o nový typ organizácie, nie o skutocný pociatok lóžových združení. Najstaršie zachované konštitúcie slobodných murárov dokumentujú ich prísne náboženské založenie. Slobodomurárske zoskupenia vznikali preto, lebo ked boli murári v spolocenstve lahšie sa im zohánala práca. Vyberali si ich iniciatory stavieb, teda v staroveku cisári a králi, potom aj pápeži, biskupi a hlavne opáti, ktorí zasväcovali svojich mníchov do stavebného umenia a casto si ich brali so sebou pri otváraní nových kláštorov. Ako som už vyšie spomínal po spojení štyroch anglických lóží sa zmenil spolok murárov z krestanských tradícií na slobodu vyznania. Ich náboženstvo
pozostáva v tom, aby boli dobrými a lojálnymi mužmi. Túto základnú konštitúciu (ústavu) skomponoval Dr. James Anderson v roku 1722.
Hlavné symboli Slobodomurárov sú: tri trojuholníky, kružidlo a uhlomer.
Medzi známych slobodomurárov sa radia Dr. Eduard Beneš, Dr. Štefan Osuský, Milan Rastislav Štefánik,
Alois Rašín, T.G.Masaryk.

Foto:http://www.aktuality.sk/fotogaleria/130977/zahadni-slobodomurari-zalozili-velku-lozu-slovenska

Zdroj: Milan S. Ďurica, Slobodní murári včera a dnes, Lúč 2007.

Recenzia: Evanjelium podľa JUDÁŠA

2009-12-29T23:49:00.000+01:00

Evanjelium podľa Judáša je výsledkom úzkej spolupráce medzi rozprávačom príbehu a učencom. Nezvyčajné partnerstvo medzi Jeffreym Archerom a Francisom J. Moloneym sa vytvorilo po tom, keď sa Archer obrátil na kardinála Carla Mariu Martiniho a požiadal ho o radu, kto by ho mohol sprevádzať v tomto náročnom projekte. Spomedzi mnohých absolventov pontifikálneho biblického ústavu vybral kardinál Martini profesora Francisca J. Moloneyho, ktorý zavŕšil štúdiá v tomto ústave v roku 1972 a svoje doktorandské štúdium dokončil v Oxforde roku 1975. Išlo o odvážny a zároveň jednoduchý projekt. Archer chcel napísať príbeh pre čitateľov dvatsiateho prvého storočia, zatiaľ čo Moloney mal ručiť za to, že jeho výsledok bude dôveryhodný pre kresťana alebo žida žijúceho v prvom storočí či sa to podarilo autorovi to musia posúdiť čittelia sami.
Na 109 stranách sa odohráva príbeh Ježiša z Nazaretu a učeníka Judáša Iškariotského. Kniha je napísaná výhradne z citácií Starého a Nového zákona. Zaujímavé čítanie jednoduché a ľahko pochopiteľné. Odporúčam prečítať.
Jeffrey Archer je autorom medzinárodných kníh ako npr. Kane and Abel, The Prodigal Daughter.... . Vzdelanie získal v Oxforde je bývalým členom parlamentu s manželkou Mary má dvoch synov.
Profesor Moloney je tridsať rokov vedúcou postavou v rímsko-katolíckej teologickej tradícii. Posledných osemnásť rokov ko člen Medzinárodnej teologickej komisie Svätej stolice je v úzkom kontakte so svojim predsedom kardinálom Jozefom Ratzingerom, terajším pápežom Benediktom XVI. Je autorom mnohých štúdií o Novom zákone a jeho svete. V súčasnosti je hlavným predstaveným v rímsko-katolíckej náboženskej kongregácii Saleziáni Dona Bosca.

Moslimsky sviatok ášúrá v Karbale 30 mŕtvych.

2009-12-29T12:54:00.001+01:00

Šiitský moslimi sa zhromaždili v juhoirackom meste Karbalá na náboženských slávnostiach pri príležitosti smútočného sviatku ášúrá.(Sviatok ášúrá je spomienkou na smrť imáma Husajna, vnuka proroka Mohameda, ktorý zahynul v bitke pri Karbale v roku 680.)
Neoficiálne štatistiky hovoria o troch miliónoch účastníkov a 25.000 členoch bezpečnostných zložiek, ktorí vo vrcholiaci deň desaťdňového obdobia moslimského smútku dohliadajú na priebeh slávností.
28.12.2009 Počas sviatkov šiitských moslimov v pakistanskom meste Karáči v pondelok vyšplhal na najmenej 30. Podľa provinčného ministra zdravotníctva zranenia utrpelo až 63 ľudí.(uviedla spravodajská agentúra SITA).

Foto: SITA

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku.

2009-12-28T21:47:00.007+01:00

Evanjelická cirkev augsburského vyznania je spätá s udalosťou, ktorá sa odohrala 31. októbra 1517 vo Witenbergu. (ECAV) je druhá najväčšia cirkev na Slovensku a hlási sa k učeniu nemeckého reformátora Martina Luthera.Cirkev je neomylná vo vynášaní teologických cenzúr. Luthera vyhlásil neomylný učitelský úrad Cirkvi za heretika a jeho učenie označil za bludne a škodlivé. Toto dogmatické stanovisko Cirkvi voči Lutherovi a jeho náuke je definitívne a nemenitelné. Po tomto krátkom dogmatickom konštatovaní o reformácií mohla by cirkevná história prejst na denný poriadok. (Pomenovanie Lutherovho počínania reformáciou objektívne vôbec neobstojí. Vierouka a mravouka Cirkvi nepotrebuje a neznesie reformu. Reforma disciplíny je možná a časom i potrebná. No Luther i disciplínu nie zreformoval, lež zdeformoval.) Cirkevné dejiny mohli by nechat reformáciu bez osobitného povšimnutia, podobne, ako nechávajú iné bludy, npr. arianizmus, nestorianizmus, monofyzitizmus. Protestantizmus je spomedzi bludov najväcší a pre cirkev znamenal najcitelnejší úder, ktorý doteraz zažila. Herézy krestanského staroveku ani netrvaly tak dlho, ani nepôsobily Cirkvi tolké škody ako protestantizmus. Toľko vyjadrenia historika Špirka vo svojej knihe Cirkevné dejiny.
Evanjelici vyznávajú Ježiša Krista ako Hlavu všeobecnej krestanskej cirkvi, vychádzajú z Písma svätého – Biblie ako pramena viery i pravidla života a z ich Symbolických kníh, Symbolické knihy (Kniha svornosti) považujú za jedine správny výklad Písma svätého, evanjelikmi sa volajú podla evanjelií, ktoré sú zapísané v Biblii – Novej zmluve.
Augsburské vyznanie z roku 1530 je po Písme svätom – Biblii základným pramenom ich viery. Podla neho sa nazývajú evanjelici augsburského vyznania, symbolom evanjelickej cirkvi a. v. je Lutherova ruža, hlásia sa do velkej rodiny evanjelických cirkví vo svete, sú pripravení spolupracovat aj s inými krestanskými cirkvami a náboženskými spolocnostami na poli ducha, charity a humanity.
Vnútorná organizácia cirkvi je založená na princípoch samosprávy a rovnoprávnosti všetkých jej clenov bez rozdielu rasy, jazyka, pohlavia a sociálneho postavenia.

Zdroj: Špirko J.: Cirkevné dejiny, Turčiansky sv. Martin: Neogrefia, 1941.

Adventisti siedmeho dňa

2009-12-28T20:51:00.001+01:00

Adventisti siedmeho dňa organizácia, ktorá bola založená v roku 1863 v Battle Creeku v USA štáte Michigane. Na Slovensku sú Adventisti oficiálne registrovaná cirkev, ako Cirkev Adventistov siedmeho dňa. Adventisti sedmeho dňa sa odčlenili z metodistov, baptistov a milleristov a sú im blízki svojím poňatím kresťanskej viery. Zdôrazňujú očakávanie druhého príchodu (advent = príchod) Ježiš Krista (odtiaľ aj názov advetisti). Ako svoje poslanie prijali ohlasovnie všetkým ľudom na svete posolstvo o láske Ježiša Krista a o jeho blízkom druhom príchode. Celé učenie Adventistov a ich vierouka sú založené na Biblii. Adventisti zdôrazňujú tiež zodpovednosť každého kresťana za svoje zdravie, preto doporučujú zásady zdravého životného štýlu.Vo svojej teológii sa zameriavajú aj na štúdium biblických proroctiev a podrobne vykresľujú priebeh posledných udalostí dejín sveta. Ich vierouka je vyjadrená na ich stránke http://www.casd.sk/dokumenty/vierouka.htm
Adventistické učenie o sobote a druhom príchode, napriek svojím pevným biblickým základom, vytvára určitý odstup medzi adventistami a ostatnými kresťanskými denomináciami. V súčasnosti Cirkev advenstistov s. d. víta príležitosti, pri ktorých sa môže stretávať, napĺňať potreby ľudí a vymieňať si stanoviská s inými kresťanmi, zároveň však trvá na svojich typických dôrazoch.

Zdroj: internet

Agnosticizmus

2009-12-27T15:50:00.005+01:00

Agnostik človek ktorý zastáva názor, že určitú vec nemožno poznať, alebo dokázať jej existenciu. Táto "vec" môže byť aj ľahko spochybniteľná. Najčastejšie uplatňovaná na ne-poznateľnosť Boha. Agnosticizmus vraví, že Božiu existenciu nie je možné ani potvrdiť ani vyvrátiť. Toto označenie dal na seba T.H.Huxley anglický biológ a náboženský skeptik v r. 1869 (jeho názor vo veciach rozumu používaj rozum bez toho, aby si sa dal rušiť inými vplyvmi). Je to filozofický názor popierajúci schopnosť poznania objektívneho sveta a jeho zákonitostí. Agnosticizmus vraví, že Božiu existenciu nie je možné ani potvrdiť ani vyvrátiť.
Katolícka cirkev zaujala stanovisko voči Agnosticizmu v Katechizme katolíckej cirkvi v bode
2128 sa píše Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť,(1036) útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. Agnosticizmus sa príliš často rovná praktickému ateizmu.
Na záver pripájam prejav Agnostika, odporúčam pozrieť.

Zdroj: Katechizmus katolíckej cirkvi, Agnostik,

Teologické vyrovnanie sa s ateizmom

2009-12-27T10:36:00.001+01:00

Katolícka teológia sa odvíja od učenie I. a II. vatikánskeho koncilu (de Lubac, von Balthasar). Prvý vatikánsky koncil a jeho výsledok na ateizmus v podobe konštitúcie Dei Filius - popisuje dejinný vznik ateizmu ako dôsledok vnútro-kresťanskej herézi (protestantizmu). Druhý vatikánsky koncil dal odpoveď na ateizmus v konštitúcií Gaudium et Spes 19-21 tiež popisuje dejinný vznik ateizmu, namiesto odsúdenia však uznáva spoluvinu na jeho vzniku. Evanjelická teológia ponúka odpoveď výslovne na základe Zjavenia (Barth), alebo sa snaží o dialóg s rozumom v rámci teológie dejín (Pannenberg).

Zdroj: moje poznámky

Pozitívny význam moderného ateizmu

2009-12-27T01:10:00.002+01:00

Židia mali zákaz zobrazovať Boha, lebo obraz urobený podľa ľudských predstáv môže nahradiť božské a zabrániť prístup k nemu, podobnú úlohu spĺňa negatívna teológia, ale aj agnostický ateizmus nás upozorňuje na nepríjemnosť myšlienkových systémov, jazykových vyjadrení a spôsobov argumentácie o Bohu.

Zdroj: moje poznámky

Ateizmus fenomén súčasnej civilizácie

2009-12-27T00:12:00.001+01:00

Moderný ateizmus sa odlišuje od doterajších foriem už kvantitatívnym celosvetovým rozšírením, ktorého ťažisko spočíva v západnej Európe a v bývalých ateistických režimoch východnej Európy a Ázie.
1)Ateizmus sa nevníma ako zvláštny cudzorodý jav, ale sám seba vyzdvihuje vyššie nad okolité kresťanstvo a ako pokročilejší stupeň vnímania sveta.
2)Vedomie Božej prítomnosti až "smrti Boha" je základnou skúsenosťou dnešných ľudí, aj veriacich.
3)Ateizmus nielenže popiera Boha, ale sa ho snaží racionálne-kriticky prekonať a ponúknuť zmysel bez náboženstva.
4)Súčasný ateizmus ako pokresťanský jav sa zásadne líši od včasného náboženského pohanstva

Motívy moderného ateizmu
Vnútro-cirkevná ne-jednota, náboženský fanatizmus, nedostatočná náboženská sloboda a náboženské vojny otriasli hodnovernosťou kresťanskej viery v Boha.

Zdroj: moje poznámky