Životný štýl zostat "Single".

Prof. Anton Fabian v časopise Verbum pre kresťanskú kultúru priniesol text s názvom Zostať "Single" - alternatívny životný štýl?
Myslím si osobne že tento problém sa týka aj slovenských obcanov nakolko rýchlim tokom informácií sa môžme priblížit kultúre západu.
Fabian uvádza že najcastejšie výhody životného štýlu single sú:
 - viac volného casu pre seba,
 - možnost organizácie života tak aby sa nieco dialo
 - absencia kontroly zo strany manželky/manžela
nevýhody:
 - menšie šance na skúsenost materstva alebo otcovstva
 - pocitovanie odlišností pri stretnutiach so známimi, ktorí sú v manželskom zväzku

Príciny vzniku životného štýlu single:
 - hospodársko-ekonomický rozvoj
 - jav neoromantizmu a problémy vo výchove
Ženy tvrdia za stavom single je ich emancipácia. Ženy majú reálnu šancu prežit svoj život tak, ako chcú
a nie tak, ako im to niekto nariadi. Nemusia sa viazat na trvalo a môžu žit bez stigmi starej dievky.
Manželstvo prestalo byt pre ženy jedinou cestou zaistenia si budúcnosti, získania urcitého spolocenského
postavenia. Vo farebných casopisoch je coraz viac clánkov o osobách, ktroé žijú single alebo vo volnom zväzku
stáva sa to pre mnohých nekontrolovatelný vzor. Osobám žijúcim samostatne a nezávisle sa s prekvapivou
fascináciou venujú televízne seriály: Denník Bridget Jones, Priatelia, Sex v meste. Byt sám samostatne
žijúcim je umožnené aj hospodárskym blahobytom. V západnej Európe a vo vyspelých krajinách sveta je to
populárny vzor života.
Z psychologického aspektu dôvodom zostat sám je nemožnost nájst si vhodného partnera. Na druhom mieste je
nedostatok viery v seba. Dôvodom odkladania manželstva a stabilnej rodinny je hladanie takej partnerky,
partnera s ktorým by bolo možné nielen uzavriet manželstvo, ale aj zväzok ktorý by bol satisfakciou
obidvom stranám. Osoby žijúce single by vo väcšine chceli vytvorit, vzhladom na vek a vzdelanie monogamistické manželstvo.

Túžba po partnerstve, priatelstve, manželstve a rodine je hlboko zakorenená v srdci cloveka, je darom Božím a tvorí prirodzenú
súcast ludského bytia. Preto o módnych výstrelkoch životného štýlu single sa možno oprávnene domnievat
že majú svoju obmedzenú životnost.

Zdroj: Verbum c.1 2010
Foto: http://www.askmen.com/dating/keywords/single-women.html

Rehoľa Kartuzianov

11. a 12. storocie sa právom nazývajú monastickými storociami,
kedy nastávajú významné zmeny a premeny Cirkvi, a to v rámci
boja o tzv. investitúru (kluniacke hnutie). Odrazom týchto premien je
aj vznik novej rehole, ktorú v roku 1084 založil sv. Bruno z Kolína nad
Rýnom (1030 - 6.10.1101). Ako vysoko vzdelaný clovek pôsobiaci
na remešskej katedrálnej škole bol zvolený za arcibiskupa, funkciu
ktorú neprijal a spolu s biskupom v Grenobli Hugom a dalšími
spolocníkmi odišli do horskej pustatiny pri Grenobli (francúzske Alpy), kde postavili
prvé provizórium kláštora.
    Neskôr sa rozšírili po celej Európe. Kartuzianský mních bol
kopistom, iluminátorom, kníhviazacom a velkým milovníkom kníh, cím tak
rehola svojim prenášaním duchovného dedicstva diel (hlavne z mystickej literatúry),
Znacnou mierou prispela ku kultúrnemu obrazu Európy.
    Väcšina kláštorov v priebehu v priebehu novoveku zanikla
a dnes vykazuje 24 kláštorov (z nich jeden Slovák, prešovský rodák M. Tobiáš bol 2.8. 1993 vysvätený
za knaza v kartuzii Arlington-Vermont v USA).

    Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky a na pridelených majetkoch
si pestovali obilie a strukoviny. Zakladali rybníky na chov rýb a opatrovali niekolko kusov úžitkového
dobytka, a to kvôli mlieku. Každá kláštorná jednotka pozostávala z otcov kartuzianov (s knazskou formáciou)
a bratov nazývaných konveršami. Noviciat trval len jeden rok a príjmaní boli najmenej 20-rocný mladíci.
Na cele kláštora stál prior, volený komunitou. Tak ako u ostatných  mníšskych reholí uplatnovala sa zásada
najmenej 12 mníchov pre každý kláštor a 13 bol prior (symbolika Krista a 12 apoštolov).

    Na obrázku Kartuziansky kláštor na Skale útocišta v Slovenskom raji Slovak republic.


Zdroj: Kláštorisko - Skala útocista. Doc. PhDr. Michal Slivka, CSc.

Benediktini

Hlavnou črtou mníšskej duchovnosti je „byť s Bohom“, ku ktorému sa mních približuje prostredníctvom metanoie,
čiže každodenného pokánia. Benediktín sa vo svojich sľuboch zaväzuje k prijatiu mníšskeho štýlu života,
k poslušnosti podľa reguly a k stálosti
           
Rozvoj benediktínov sa viaže na čas reformy cirkvi v 10. storočí,
v ktorej veľmi dôležitú úlohu zohrali kláštory spojené s opátstvom Cluny.
V tom čase sa medzi benediktínskymi mníchmi objavuje hnutie tzv. chudobného mníšstva.

Benediktínske opátstva sa združovali do rôznych foriem kongregácií,
vždy si zachovávali autonómiu jednotlivých domov a zároveň si chránili vlastnú tradíciu.
Od 10. do 16. storočia mnohé opátstva veľmi zaťažili panovníci,
keď im nanucovali tzv. komendatarijných opátov.
Vážnu krízu prežili benediktíni v období osvietenstva, kedy boli mnohé kláštory zrušené.
           
Avšak už na začiatku 19. storočia vznikajú strediská obnovy benediktínskeho života vo Francúzsku (opátstvo Solesmes)
a v Nemecku (opátstvo Beuron).
Obnova benediktínskeho života v Európe priniesla veľké ovocie aj pri založení kláštorov na iných kontinentoch
(Amerika, Afrika, Ázia). Požiadavkou tejto obnovy je návrat k prameňom. Benediktíni začínajú študovať regulu sv. Benedikta,
vlastnú duchovnosť, ale aj Písmo sväté (revízia Vulgáty), cirkevných otcov,
študujú v jednotlivých kláštoroch a obnovujú liturgiu a gregoriánsky spev.
Táto reforma ovplyvnila celú cirkev, podnietila štúdium patristicky,
inšpirovala liturgické hnutie a koncilovú obnovu liturgie.