piatok 12. októbra 2018

Aby sme raz umierali spokojne!

Túto kázeň predniesol bývali Levočský dekan Štefan Klubert na Silvestra roku 1972. (Mt 25, 31-46)
Redaktor Richard Kisonak napísal o sebe článok, ktorý uverejnili aj naše noviny. Napísal: Začalo sa to tak, že pred polrokom som začal chudnúť a začal som mať ťažkosti s rečou. Slová mi splývali a prehltával som celé slabiky. Myslel som si, že sú to nervy. Potom som mal ťažkosti, keď som chcel niečo prehltnúť. Napokon 11. novembra som išiel na prehliadku k odbornému lekárovi - neurológovi. Prehliadka sa skončila a lekár povedal: "Oblečte sa a zavolajte z čakárne manželku." Keď manželka vstúpila, sadli sme si vedľa seba a lekár sa dlho hral s papierom a nič nehovoril. Napokon povedal: "Som za úprimnosť. Váš manžel je nevyliečiteľne chorý. Choroba sa menuje AMOYTROFICKÁ LATERÁLNA SKLERÓZA. Príčinu tejto choroby lekári na svete nepoznajú. Zomrel na ňu pred niekoľkými rokmi slávny basketbalista, mladučký športovec Louis Gehring, preto ju voláme GEHRINGOVOU chorobou. Je to nevyliečiteľné." Manželkina tvár prezrádzala veľký šok. Odpadla. Mne zdreveneli ruky. Keď sa prebrala, dala lekárovi strašnú otázku, ktorú som mu netrúfal položiť ja: "Koľko života mu ešte ostáva?" Lekár odpovedal: "Zostáva mu rok života." Vstal som - píše redaktor - primotal som sa ku stene a celou silou som vrazil päsťami do steny. Lekár povedal: "Chápem ho, viem ako mu je." Omráčení týmto vrátili sme sa domov.
Doma boli deti. Chlapci: 17 ročný a 15 ročný, aj 11 ročná dcérka. Všetci študujúci. Povedali sme im, že mi zostáva rok života. Rozplakali sa. Šli sme spať. Vo sne som zomieral. Každú noc sa mi snívalo, ako zomieram. Dvakrát som bol na vlastnom pohrebe. Chradol som. Prestal som pracovať. Vianoce boli najkrajšie, aké som kedy prežil. Prežili sme ich vo veľkej láske. Keď sa deti v ten Štedrý večer odobrali do postelí a zostal som sám, poriadne som si poplakal. Boli to moje posledné Vianoce s rodinou. Strašne som plakal, no nehanbím sa za to. Mám 42 rokov a nechcem zomrieť. Chcem žiť so svojou ženou a deťmi. Nie som hlboko nábožný človek. Občas som vymeškal nedeľnú omšu, ale verím v Boha a čakám, že bude posmrtný život. Modlím sa doma v súkromí, aby som udržal hlavu hore, ako sa patrí na muža a aby som umieral spokojne.
Takto píše o sebe redaktor, ktorý budúci Silvester už nebol medzi živými.
Lenže drahí bratia a sestry, aj spomedzi nás niektorí budú o rok chýbať medzi živými. Aj nám niektorým zostáva iba rok života.
A pozrite: hoci je to ľudský strašné a tragické, vo svetle viery dá sa to zniesť. Nezáleží tak veľmi či rok či 10, či 20, či 30 alebo 50 rokov života máme pred sebou. To sa všetko chytro pominie. Podstatné je, aby sme umierali spokojne. Indovia vravia takéto príslovie, prekrásne príslovie:
Keď si prišiel na svet plakal si a všetci okolo teba sa usmievali. Ži tak, aby všetci plakali až budeš svet opúšťať a ty by si sa usmieval.
Pán Ježiš dáva návod k takémuto životu. Čítali sme ho na konci cirkevného roku, v poslednú nedeľu po Svätom Duchu, ale vtedy vás nebolo toľko ako dnes, preto som vám ho prečítal pri tejto bohoslužbe slova ešte raz. Z tohto evanjelia vyplýva, že úloha ľudského života spočíva v tom, aby sme dobre robili ostatným ľuďom. Kto dobre robí iným, to robí samému Ježišovi. A jeho život sa nekončí, len sa premení na lepší. Mnohokrát sa nám to opakuje v kostole. Ale zaiste najúčinnejšie to zapadá do našich sŕdc dnes, na posledný deň v roku. Dnes večer ďakujeme Pánu Bohu za prežitý rok života, ktorý sme od neho dostali do daru, a pritom ho aj hodnotíme. Ohodnocujeme ho podľa toho, akí sme boli k ostatným ľuďom.
Pravdaže, mohli sme viacej vykonať pre iných, mohli sme byť ku ním viacej pozorní, mohli sme im preukazovať väčšiu lásku. A to nielen v rodine: manžel k manželke a naopak, deti k rodičom a naopak, ale aj na pracovisku, v autobuse, na ulici, v obchode a všade, kde sa stretávali s ľuďmi. Vrúcne oľutujeme, čo sme zameškali. Lebo: čo dobrého sme urobili niektorému zo svojich blížnych, to sme Pánu Ježišovi urobili. Malo by sa nám všetkým na tejto slávnosti podariť urobiť jeden krôčik bližšie k tomu ideálu, čo žiada  od nás Pán Ježiš. Na znak dobrého predsavzatia, že v budúcom roku budeme pozornejší k ostatným ľuďom. Potešme ich. Neublížme im, neurazme nikoho, ale všetci žime pre šťastie iných. V tom bude spočívať aj naše vlastné šťastie pozemské i nebeské. A M E N.

utorok 18. septembra 2018

Svätá Omša

"Oj, keby sme mohli vidieť, čo sa na oltári uskutočňuje! Naše oči by nezniesli jas tohto tajomstva!" - hovorieval užasnutý Leopoldo Mandič. Často opakoval klerikom: "Na kňazskú vysviacku sa treba pripraviť, lebo život kňaza sa stane životom Krista, ktorý sa obetuje na oltároch, stane sa Kristovými ústami, ktoré chlieb a víno premieňajú v Telo a krv Krista Ježiša. Jeho ruky sú ruky, ktoré sa dotýkajú Ježiša a rozdávajú ho dušiam. Svätou omšou kňaz uskutoční najvážnejší čin svojho dňa." Koľkokrát slúži kňaz svätú omšu, uctí si Boha, potešuje anjelov, povzbudí veriacich, pomáha trpiacim, mŕtvym zadovažuje pokoj a sám sa stáva účastným všetkého dobrého." Keď pri oltári vo svojich rukách rozochvených od dojatia držal najsvätejšiu hostiu, obetoval obetoval ju nebeskému Otcovi a žiadal si nejakú osobitnú milosť, bol si istý, že ju hneď dostane, hoci bola aká veľká. A  Boh ho vypočul. 


nedeľa 9. septembra 2018

Pravidlá

Už od čias svätého Pavla vidíme záujem Cirkvi o presnosť obradov a o liturgický poriadok. Verím, že to nie je len tak. Pravidlá sú dôležité, poriadok a program nie sú nevyhnutné zlé. Vlastne sú nenahraditeľné pre dobrý, zbožný a pokojný život. Bez programu a ustálenosti by sa nám podarilo splniť len málo z pracovného dňa. Určite ste sa nestretli s rodičmi ktorým by vadilo, že ich dieťa dookola opakuje slovo ďakujem, alebo manželka že musí stále počúvať vetu: "Ľúbim ťa."Vernosť zaužívanej forme je spôsobom prejavovania lásky.