Agatha Christie

 

Narodila sa vo viktoriánskej epoche na anglickom vidieku, ale nezaujímali ju plesy, spoločnosť gavalierov a krásy vidieckeho života. Jej prvý manžel bol letec, plukovník Archibald Christie. Vydala sa za neho napriek silným matkiným protestom na Štedrý deň roku 1914, počas krátkej priepustky z frontu, ktorú jej snúbenec dostal. Archie sa vrátil na front a Agatha si po čase našla prácu v lekárni. Tu sa z nudy začala zaujímať o jedy. Pôsobenie jedného z nich opísala v kriminálnom románe Tajomný prípad v Styles, na ktorého stránky uviedla geniálneho belgického detektíva Hercula Poirota. Ten vravieval: Netreba hľadať vecné dôkazy. Vlastný rozum musí vystačiť." To bol zásah do terča: román zbavený brutality, ale zato založený na komplikovanej kriminálnej záhade. Veľmi sa čitateľom zapáčil. Poirot vystupuje v tridsiatich troch románoch, kde sa prejavuje svojou prehnanou obavou, aby neprechladol, ako aj nechuťou voči anglickej kuchyni a whisky. Poirotov dámsky protiklad, slečna Jane Marplová, bývajúca v dedine St. Mary Mead (prvý raz sa objavila v zbierke poviedok Trinásť záhad), s oblubou pracovala v záhrade a klebetila s priateľkami. To ju navádzalo na rozlúštenie komplikovaných kriminálnych záhad. Hoci predpokladá najhoršie, vie byť zhovievavá k blížnym," písala o svojej hrdinke Agatha Christic. Tento pár ju urobil slávnou a bohatou už na začiatku dvadsiatych rokov. A práve toto nemohol zniesť jej manžel, ktorý zostal iba mužom svojej ženy". Rozviedli sa v roku 1928. Agatha to prežívala tak silne, až strácala pamäť. Stávalo sa, že nebola schopná podpísať bankový šek, lebo zabúdala, ako sa volá. Rozhodla sa teda, že začne život odznovu. Vtedy mala štyridsať rokov. Aby ušla od trýznivých spomienok, vycestovala na Blízky východ slávnym vlakom Orient Expres. V Iraku sa spoznala s pekným archeológom Maxom Mallowanom, mladším od nej o štrnásť rokov, za ktorého sa po niekoľkých mesiacoch vydala. ,,Pre ženu niet lepšieho manžela ako archeológ. Čím je staršia, tým je preňho zaujímavejšia," hovorievala. Po jeho boku konečne rozkvitla. Nasledujúcich štyridsať šesť rokov písala román za románom: od Vraždy v Orient Exprese po Smrť' na Nile. Literatúre venovala všetok svoj voľný čas. Nápady si zapisovala do príručného notesa. Na realizáciu tam niekedy čakali aj niekoľko rokov. Keď však zápletka v spisovateľkinej fantázii dozrela, umiestnila ju v nasledujúcom príbehu. Po druhej svetovej vojne už mala postavenie najlepšej autorky kriminálok na svete. Odchádzala v celkom inom ovzduší ako veľa jej hrdinov: plná po- hody a zadosťučinenia. V Autobiografii napísala: „,Ďakujem Bohu za dobrý život a lásku, aké mi boli dožičené.“

Pär Lagerkvist

 

Pánboh stále hľadel na Pära svojou zamračenou a nahnevanou tvárou. Tak ho predstavoval otec, náčelník stanice v malom meste Växjö, zaprisahaný protestant. Od hrôzy žiť pod prísnym okom Stvoriteľa sa chlapec usiloval uniknúť už v gymnáziu. Boh neexistuje a človek je iba jedno ohnivko evolúcie, vyhlasovali učitelia nadchnutí vtedy módnym darvinizmom. Chlapec im s radosťou uveril. Konečne mohol žiť naplno, bez ohľadu na karhajúcu ruku Najvyššieho. Problém bol však v tom, že darvinizmom sa nedalo vysvetliť veľa otázok zmysel života, utrpenie, osamelosť, ktoré pociťoval čoraz bolestnejšie. Nevysvetľovalo ich ani lavicové hnutie, ku ktorému sa pridal na štúdiách v Uppsale, ani moderné umenie, ktoré ho fascinovalo počas pobytu v Paríži. Do Švédska sa vrátil s presvedčením, že podstatou ľudského šťastia je pocit strachu a ohrozenia. Presne taký, aký mal v rodnom dome pod prísnym okom protestantského Boha. Lagerkvist ho vyzval na veľkú, zásadnú diskusiu o ľudskom osude. Boh ako partner nedopadol v tomto rozhovore najlepšie. Na otázku jedného z hrdinov zbierky poviedok Večný úsmev prečo stvoril človeka, nevedel Najvyšší vôbec odpovedať. Na svoje ospravedlnenie iba uisťoval, že pri diele stvorenia sa usiloval urobiť ho najlepšie, ako mohol. A keď sám Boh nevie dať zmysel svojmu stvoreniu, musí si túto úlohu vziať na svoje plecia človek. Lagerkvist sa k tejto úlohe prihlásil ako prvý. V spomienkovom románe Hosť' v skutočnosti predstavil výsledok práce vlastnej mladosti pri hľadaní zmyslu ľudskej existencie. Žiaľ, ten výsledok bol veľmi skromný. Zmysel života pripomína horizont - vzďaľuje sa každým krokom, ktorý urobíme smerom k nemu. Azda pred nami boli takí, ktorým tajomstvo bytia niekto odovzdal z prvej ruky? Lagerkvist našiel takého hrdinu v osobe Barabáša - zločinca, ktorého omilostili pre vrtochy jeruzalemskej spodiny. Namiesto neho sa rozhodol Pilát ukrižovať Ježiša Krista. Ale omilostený lotor z románu Barabáš a neskôr z filmu Richarda Fleischera, v ktorom tvár slávnej postave prepožičal Anthony Quinn, sa cíti iba pešiakom na šachovnici, kde svoju veľkú partiu rozohráva všemohúci Boh. Teda aj Barabáš, považovaný za veľdielo a čítaný na celom šírom svete, nepriblížil spisovateľa k rozlúšteniu záhady bytia. Keď v roku 1951 Lagerkvistovi udelili Nobelovu cenu, v posudku bolo napísané, že ju získava za „umeleckú silu a nezávislosť mienky autora, čo sa vo svojom diele pokúšal nájsť odpoveď na večné otázky, ktoré stoja pred ľudstvom". Práveže pokúšal. Azda je to všetko, čoho je schopná literatúra?

Fiodor Michajlovič Dostojevskij

1821-1881

Mal zriedkavý dar prenikať do duše blížnych, pohrúžených do hriechu a poníženia. A vyvádzal ich z temna úpadku ku Kristovmu svetlu. To, že bol citlivý na morálnu biedu a obdivoval tých, čo sa jej vedeli postaviť na odpor, si priniesol už z rodičovského domu. Jeho otec, primár vojenskej nemocnice v Moskve, bol depresívny alkoholik, ktorý vystrájal žiarlivostné scény svojej manželke, citlivej žene zaľúbenej do poézie a hudby. Túto rodinnú drámu malý Fiodor porovnával s osudmi biblických postáv - najmä Jóba - ktorých nezaslúžené utrpenie ho napĺňalo hrôzou a súcitom. Týmto pocitom zostal verný, aj keď sa zriekol služby diplomovaného vojenského inžiniera a začal sa venovať literatúre. Prvý román Biedni ľudia z roku 1845 sa stal literárnou senzáciou Petrohradu vďaka súcitnému opisu života ľudí odsunutých na okraj spoločnosti. V cárskom Rusku sa však aj najjemnejšia kritika spoločenských vzťahov považovala za útok na panujúci spoločenský poriadok. A Dostojevského, ktorý sa zúčastňoval na stretnutiach krúžka nezávislých inteligentov, tzv. petrašovcov, považovali za „zradcu štátu“ a odsúdili na trest smrti zastrelením. Tesne pred vykonaním rozsudku ho cár zmenil na štyri roky vyhnanstva. Takmer priamo z petrohradských salónov sa spisovateľ dostal v desaťlibrových putách do úbohého baraku v meste Omsk na ďalekej Sibíri. Vyhnanstvo ho však nezlomilo. Upevnilo v ňom presvedčenie, že nositeľom najvznešenejších hodnôt sú, prostí ľudia". A evanjeliá zostávajú najistejším sprievodcom morálnej obrody človeka. Hlásaniu tohto presvedčenia odvtedy zasvätil celé svoje spisovateľské úsilie. Nebola to ľahká práca, pretože spisovateľ, ktorý veľmi nízko hodnotil západnú spoločnosť, venujúcu sa len a len zarábaniu peňazí, sám podľahol jednej z jej nerestí - hazardu. V kasínach Baden-Badenu, Ženevy a ďalších miest prehrával posledné peniaze aj všetky čo len trochu cenné veci. V tomto pekle závislosti sa jeho dobrým duchom stala Anna Grigorievna Sitkinová, najprv stenografka a potom aj spisovateľova manželka, mladšia od neho o dvadsať päť rokov. Lenže ani ona nedokázala zlepšiť fatálnu materiálnu situáciu rodiny. Fiodor Michajlovič začal teda rozpredávať poslednú cennosť, ktorá mu zostala - vlastný talent. Písal ďalšie romány v neúprosne krátkych termínoch za honoráre dvakrát nižšie, než aké vydavatelia platili Levovi Tolstému alebo Ivanovi Turgenevovi. Navyše v ňom narastalo presvedčenie, že takto vzniknuté romány - Diablom posadnutí alebo Bratia Karamazovovci - sú neveľmi hodnotné knihy na jednu sezónu. Tomu však odporovala jeho rastúca sláva aj prestížna nominácia za člena Ruskej akadémie vied. Dostojevskij sa však už nedokázal z toho tešiť. Už roky ho trápila padúcnica a k tomu sa ešte pridružilo chrlenie krvi. 28. januára 1881 sa spisovateľ zobudil zavčas rána a povedal manželke: „Práve v tejto chvíli som si jasne uvedomil, že dnes zomriem." Toho dňa večer zomrel.