sobota 25. februára 2023

Čím bol starší

 

Iba nesmierna ľudská márnomyseľnosť, detské lipnutie na lesku a falošnej cti, len kopa márnosti uzatvára mnohé srdcia pred najjednoduchšími pravdami a robí ich ľahostajnými voči tomu, čo prináša pravé šťastie: pokoju a slobode. (Theodor Fontane) Najprv bol lekárnikom. Keď neskôr presedlal na spisovateľa, ukázalo sa, že teraz vedel pripravovať ešte účinnejšie lieky – Theodor Fontane. Jeho život (1818-1898) nebol obzvlášť obdarený šťastím. Nechýbali mu veru existenčné problémy, neúspechy v povolaní, rodinné problémy, chorľavosť. Ale sťažovať sa nemal vo zvyku. A čím bol starší (ako sedemdesiatnik napísal slová: „Ešte jedny Vianoce – čas sa veru kráti...“), čím viac sa mu čas života napĺňal, tým jasnejší bol úsmev jeho stareckej múdrosti. Akokoľvek dôležité je zdravie zbadáme to žiaľ, až keď pominie. Pokoj máme, keď sme vyrovnaní sami so sebou... s drahými blízkymi... s Pánom Bohom... a možno aj s tým svetom takým, aký je. Taký pokoj a taká sloboda umožňujú nakoniec humor, o ktorom Fontane píše v liste synovi: „Mám úprimnú radosť z tvojich listov, ktoré nehovoria len o šťastí, to by veľa neznamenalo. Tvoje listy mi každým slovom dokazujú, že šťastiu rozumieš. A to je dôležité. Lebo hoci nepopieram, že existujú aj smoliari, predsa sa o šťastí dá povedať to isté , čo o peniazoch: leží na ulici a má ho ten kto ho vie nájsť a zdvihnúť. Ak sa nemýlim, zdedil si od svojho otca schopnosť za desať hodín (nevraviac o desiatich minútach) desať ráz sa niečomu potešiť.“



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára