piatok, 30. marca 2012

"Rodný dom", ktorý nosím v sebe

V doslove ku knihe "Rodinné prahy" /1980/ čítame takéto slová: "Rodný dom má tú neobyčajnú vlastnosť, že vždy je. Existuje, hoci prestala jestvovať budova, lebo nie múry rozhodujú o jeho trvácnosti... Teda, toľko domu, koľko vernosti zásadám, ktoré sme dostali v rodnom dome. A taký dom, aká tých zásad pravá hodnota".
 Drahí bratia a sestry! Často myslíte na svoju budúcnosť. Ako jej synonimum sa vám čoraz častejšie javí vízia rodinného domu, ktorý si sami založíte. Okrem toho vašou túžbou určite je, aby tento dom bol šťastným domom. Aby vládla v ňom láska. Aby tí, ktorí budú v ňom bývať, vždy sa vracali do neho s radoťou. Aby tomu tak bolo, treba už dnes si zvyknúť často sa vracať do "rodného domu" v tom zmysle, o ktorom píše autor doslova citovanej knihy. "Rodinnosť" tohto domu, ktorý nosíme v sebe, vo svojom vnútri, nezávisí od trvácnosti múrov, ale od vernosti najvyšším zásadám nášho života!
Po odchode a návrate k Najvyššej hodnote, akou pre človeka je Boh, hovorí pred chvíľou čítaná evanjeliová prikopa. Tým rodným domom je vlastne Boh. Odchodom je hriech. Návratom - obrátenie, ktoré sa koná vo sviatosti zmierenia. Toto podobenstvo je o každom z nás! Miestom konania nie je Palestína, ale krajina našej duše, v ktorej na náš návrat do "rodného domu" čaká Otec, plný odpúšťajúcej lásky.
 Aké smutné by bolo podobenstvo o márnotratnom synovi, keby jeho epilóg bol taký, ako v básni T. Róžewicza pod názvom "Márnotratný syn". Vracajúci sa domov, po dlhej a naplnenej trpkými skúsenosťami vyndrovke, syn zisťuje, že mikto a nič už na neho nečaká, vracať sa nebolo kvôli čomu!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára