Angelo Amato

 

Kardinál Angelo Amato bol významnou osobnosťou rímskokatolíckej cirkvi. Narodil sa 8. júna 1938 v Molfette, Taliansko. Po vstupe do rehole Saleziánov Dona Bosca študoval katolícku teológiu a filozofiu. Za kňaza bol vysvätený 22. decembra 1967. V roku 1974 získal doktorát z filozofie a následne pôsobil ako profesor dogmatiky na Pápežskej Saleziánskej univerzite, kde bol aj dekanom teologickej fakulty a vicerektorom. V roku 2002 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho arcibiskupa zo Sily a tajomníka Kongregácie pre náuku viery. Dňa 6. januára 2003 prijal biskupskú vysviacku z rúk pápeža Jána Pavla II. V roku 2008 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, kde pôsobil až do roku 2018. Dňa 20. novembra 2010 bol vymenovaný za kardinála s titulárnym kostolom Santa Maria in Aquiro. Kardinál Amato bol známy svojou prácou na blahorečení a svätorečení mnohých osobností. V roku 2012 celebroval slávnostnú bohoslužbu v pražskej katedrále, pri ktorej bolo blahorečených Štrnásť pražských mučeníkov. V roku 2017 v Bratislave blahorečil kňaza Titusa Zemana. Kardinál Angelo Amato zomrel 31. decembra 2024 v Ríme vo veku 86 rokov. Jeho život a práca zanechali hlboký odkaz v rímskokatolíckej cirkvi a jeho prínos k teológii a svätorečeniu bude dlho pamätaný. Okrem svojej akademickej a duchovnej činnosti bol kardinál Amato aj autorom mnohých teologických diel a článkov. Jeho práca sa zameriavala na dogmatiku, mariológiu a ekleziológiu. Bol tiež členom viacerých teologických komisií a kongregácií, kde prispieval svojimi odbornými znalosťami a skúsenosťami. Kardinál Amato bol známy svojou pokorou, oddanosťou a láskou k cirkvi. Jeho život bol príkladom vernosti a služby Bohu a ľuďom. Jeho odkaz bude žiť ďalej prostredníctvom jeho diel a spomienok tých, ktorí ho poznali a spolupracovali s ním.

Benedikt Hancko

 

HANCKO, Benedikt (Beňadik), SJ (* 5.3.1915 Likavka, okr. Ružomberok-  6.8.1975 Irquizio, Argentína) - odborník na cirkevné právo, pedagóg, spisovateľ, prekladateľ. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, gymnázium v Ružomberku, kde aj zmaturoval. R. 1935 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Filozofiu študoval v talianskom Gallarate, r. 1940 dosiahol licenciát. Po návrate na Slovensko pôsobil dva roky ako učiteľ scholastikov-gymnazistov v Ružomberku, súčasne vyučoval latinčinu tamojšom gymnáziu. Od r. 1942 študoval teológiu v Banskej Bystrici, kde ho 25. 1. 1945 vysvätili za kňaza. Štúdium dokončil v šk. r. 1945/46 v Ružomberku. Potom odišiel na ďalšie štúdiá do Krakova, kde bol až do júna 1947. Mal v úmysle študovať na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave matematiku a botaniku, ale jeho provinciál ho poslal do Ríma, kde dva roky študoval cirkevné právo na Gregoriánskej univerzite. V roku 1951 odišiel z Ríma do Argentíny. Spočiatku prednášal cirkevné právo v seminári Villa Devoto, neskôr na Teologickej fakulte San Miguel. Popritom vyučoval matematiku na jezuitskom gymnáziu Colegio del Salvator.Casto tu navštevoval slovenských krajanov. Od r. 1964 pôsobil ako duchovný pastier medzi slovenskými vysťahovalcami v Argentíne, mal na starosti duchovnú správu Slovákov v Buenos Aires. R. 1969 ho preložili do mesta Paraná: popri vyučovaní cirkevného práva a matematiky na tamojšom gymnáziu pôsobil aj ako duchovný otec rehoľných sestier v blízkom Irquiziu, kde zomrel na porážku. UŽ na Slovensku prispieval do náboženských a pedagogických časopisov (Posol Božského Srdca Ježišovho, Stanislavovské zvesti). V emigrácii písal náboženské úvahy a články vieroučného a výchovného rázu do viacerých časopisov vychádzajúcich v Argentíne. USA i v Európe (Juhoamerický Slovák, Jednota, Hlasy z Ríma a i.). Po celý život mal nevšedný záujem o matematiku, botaniku a šach. Jeho preklady: Mioni, U.: Saratambal (1947); Baragli, H.: Svätý Otec prehovoril (1948). V Argentíne publikoval aj štúdiu z manželského práva La disolubilidad del matrimonio civil y l derecho canónico (Nerozlučiteľnosť civilného manželstva a kánonické právo, Rivista La Ley, 28.2. 1958). Lit.: Bor, J. E.: Za otcom B. Hanckom. Jednota, 1.10. 1975; Náhalka, $.: Exsul Familia Slovacorum. Rím 1962.

Ján Mikes

 

MIKES, Ján, SDB (*9.1.1924 Svätý Jur, okr. Pezinok + 26.6.1967 Senec) - trpiteľ za vieru. Základnú a meštiansku školu navštevoval v rodisku, 1938 sa prihlásil do saleziánskeho gymnázia v Šaštíne, po absolvovaní piatej triedy vstúpil r. 1941 do Saleziánskej spoločnosti vo Svätom Beňadiku. Pokračoval v gymnaziálnom a filozofickom štúdiu v Trnave, r. 1945 zmaturoval na tamojšom Biskupskom gymnáziu. Pedagogickú prax absolvoval v saleziánskom oratóriu v Bratislave v r. 1945-1947. V septembri 1947 začal študovať teológiu v Saleziánskej teologickej škole vo Svätom Kríži nad Hronom, kde ho po troch rokoch stihlo rozpustenie mužských reholí. Najprv ho deportovali do Šaštína, potom do Podolínca. Od 5.9.1950 ho zaradili na 40 mesiacov nútených prác, prešiel českými tábormi: Svatá Dobrotivá pri Plzni, Strašice, Kladno, Kolín, Praha. Počas vojenskej služby ho biskup P. Hnilica 4.3.1951 v Bratislave tajne vysvätil za kňaza. Po skončení vojenskej služby sa r. 1954 zamestnal v Železničnom staviteľstve v Bratislave. V čase civilného zamestnania bol aj vyšetrovaný, odsúdený a väznený spolu s ďalšími saleziánmi za tzv. protištátnu činnosť (vo väzení si odpykal takmer 20 mesiacov). V Vr. 1963-1967 absolvoval strojnícku priemyslovku s maturitou; v prítomnosti spolu maturantov sa utopil v Seneckých jazerách.