SV. SILVESTRA I., PÁPEŽ

 

Sv. Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 - 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť. Za 21 rokov jeho pôsobenia vznikli v Ríme chrámy: bazilika sv. Spasiteľa v Lateráne, bazilika sv. Petra vo Vatikáne, sv. Pavla za hradbami a sv. Vavrinca za hradbami. Za pápeža Silvestra I. bol v roku 325 Nicejský vše- obecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Zomrel 31. decembra 335. Pochovali ho na Priscilinom cintoríne pri Salarijskej ceste. „Depositio Episcoporum" (z roku 336) už má vo svojom menoslove aj meno pápeža Silvestra I. na deň 31. decembra.

SV. TOMÁŠA BECKETA, BISKUPA A MUČENÍKA

 

Svätý Tomáš Becket sa narodil v Londýne 21. 12. 1118. V Canterbury vstúpil do duchovného stavu, stal sa kancelárom kráľa Henricha II. (roku 1155) a roku 1162 bol vyvolený za biskupa. Odvážne bránil práva proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Arcibiskup v Canterbury Tomáš Becket musel za to šesť rokov stráviť vo vyhnanstve vo Francúzsku. Keď sa vrátil do vlasti, ešte si veľa vytrpel, až ho v katedrále počas vešpier zavraždili kráľovskí prisluhovači. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi. Už roku 1173 bol vyhlásený za svätého. Jeho hrob sa stal pútnym miestom v Anglicku.

SV. PETRA KANÍZIA, KŇAZA A UČITEĽA CIRKVI

 

Sv. Peter Kanízius sa narodil 8. 5. 1521 v Nimwegen v Holandsku. Stal sa jezuitom v časoch, keď sa v severnom Nemecku šíril protestantizmus. Kázal, písal, robil akadémie, spovedal, bojoval proti náboženskej nevedomosti. Dôležité sú jeho tri katechizmy: Veľký katechizmus pre kňazov a vzdelaných laikov, Malý katechizmus s 59 otázkami a krátkymi modlitbami pre jednoduchý ľud a Stredný katechizmus pre latinské školy, ktorý sa najviac rozšíril. Prostredníctvom kartuziánov v Kolíne nad Rýnom sa stýkal s nemeckými mystikmi, ktorí mali veľký vplyv na jeho život. Od roku 1580 žil vo Freiburgu vo Švajčiarsku, kde zomrel 21. decembra 1597.,,Bol to druhý apoštol Nemecka" (Lev XIII.). Za blahoslaveného ho vyhlásil Pius IX. roku 1864 a za svätého Pius XI. roku 1925. Zároveň ho vyhlásil za učiteľa Cirkvi.

Svätá Cecília

V 5. storočí postavili v Ríme baziliku zasvätenú svätej Cecílii, ktorej úcta sa široko-ďaleko rozniesla vďaka spisu o jej umučení (pochádzal z doby po roku 486). Najstaršia zmienka o liturgickej úcte sv. Cecílie je v životopise pá- peža Vigila. V ňom sa uvádza, že pápeža na rozkaz cisárovnej Teodory zajali v zátiberskej bazilike sv. Cecílie 22. novembra 545, keď tam konal bohoslužby vo výročný deň jej mučeníckej smrti. Cecília bola mladá rímska kresťanka za- snúbená s pohanom Valeriánom. Cecília získala svojho snúbenca i jeho brata Tiburcia pre kresťanstvo. Všetci boli umučení za pápeža Urbana (222 - 230). Sv. Cecília je patrónkou hudobníkov.

Verný Ozeáš

Tento nový prorok začal pôsobiť približne desať rokov po vyhnaní Amosa - asi roku 745 pred Kristom. Situácia v Severnom kráľovstve bola kritická. Vo vnútri sa striedal jeden prevrat za druhým a krv tiekla potokom. Zvonku hrozila Asýria väčšmi ako kedykoľvek predtým. A po celej krajine sa šírilo modlárstvo. Ozeáš mal zvláštny život: vzal si za ženu smilnicu, ktorá slúžila kultu boha Bála a bohyne Aštarty. Jeho manželstvo malo predstavovať symbol milosrdenstva Pána, ktorý sa neodvrátil od svojho ľudu. Izrael si počína ako hriešna žena: tiež sa oddával kultu Bála, dopúšťal sa neprávostí i vrážd a uzavieral pochybné zväzky. Krivá prísaha, lož, vražda, krádež a cudzoložstvo vnikli, a krv stíha krv. Preto smúti zem a vädne všetko, čo len býva na nej. Oz 4,2-3 Ozeáš ľúbil svoju ženu napriek všetkému, tak ako Boh neprestáva milovať svoj neverný Tud. A raz príde deň, keď sa ľud vráti k svojmu Bohu. Potom sa synovia Izraela obrátia a hľadať budú Pána, Boha svojho, a Dávida, kráľa svojho. Privinú sa k Pánovi a darom jeho na konci dní. Oz 3, 5

Neoblomný Amos

Jedno storočie po Eliášovi, asi v rokoch 775-750 pred Kristom, sa v Izraelskom kráľovstve zjavil ďalší prorok: Amos. V tom období vládol v Izraeli pokoj, ale neboli to dobré časy. Boháči žili v prepychu a hojnosti. Okrádali chudobných a túžili po ešte väčšom bohatstve. Chodili po samých hostinách a divadlách. Bolo ich však vídať aj vo svätyniach, nevynechali nijakú slávnosť. Opovrhovali chudobnými, ktorí ťažko pracovali a dostávali úbohú plácu. Výstraha bohatým ženám Samárie Čujte toto slovo, kravy bášanské, čo ste na vrchu Samárie, utláčate maličkých a ubíjate biednych, a vravíte pánom svojim: Daj, chceme piť! Zaprisahal sa Pán na svätosť svoju: Hla, prídu na vás dni, keď vás odvedú za hákmi a zvyšky z vás za rybárskymi udicami. Proti náboženskému pokrytectvu Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky a nevoňajú mi vaše zbory. Keď mi prinášate celopaly a svoje pokrmové obety, nemám v nich záľubu a na tučné mierové obety sa nepozriem. Odstráň odo mňa hluk svojich piesní a hluk tvojich hárf nechcem počuť. Radšej nech prúdi právo ako voda a spravodlivosť ako trvalý potok. Am 5, 21-24 Amos bol muž takého charakteru ako Eliáš, smelý a neoblomný. Tento pastier pochádzal z Južného kráľovstva. Hovoril tak odvážne, že ho napokon vyhnali zo Severného kráľovstva z Izraela.

Agatha Christie

 

Narodila sa vo viktoriánskej epoche na anglickom vidieku, ale nezaujímali ju plesy, spoločnosť gavalierov a krásy vidieckeho života. Jej prvý manžel bol letec, plukovník Archibald Christie. Vydala sa za neho napriek silným matkiným protestom na Štedrý deň roku 1914, počas krátkej priepustky z frontu, ktorú jej snúbenec dostal. Archie sa vrátil na front a Agatha si po čase našla prácu v lekárni. Tu sa z nudy začala zaujímať o jedy. Pôsobenie jedného z nich opísala v kriminálnom románe Tajomný prípad v Styles, na ktorého stránky uviedla geniálneho belgického detektíva Hercula Poirota. Ten vravieval: Netreba hľadať vecné dôkazy. Vlastný rozum musí vystačiť." To bol zásah do terča: román zbavený brutality, ale zato založený na komplikovanej kriminálnej záhade. Veľmi sa čitateľom zapáčil. Poirot vystupuje v tridsiatich troch románoch, kde sa prejavuje svojou prehnanou obavou, aby neprechladol, ako aj nechuťou voči anglickej kuchyni a whisky. Poirotov dámsky protiklad, slečna Jane Marplová, bývajúca v dedine St. Mary Mead (prvý raz sa objavila v zbierke poviedok Trinásť záhad), s oblubou pracovala v záhrade a klebetila s priateľkami. To ju navádzalo na rozlúštenie komplikovaných kriminálnych záhad. Hoci predpokladá najhoršie, vie byť zhovievavá k blížnym," písala o svojej hrdinke Agatha Christic. Tento pár ju urobil slávnou a bohatou už na začiatku dvadsiatych rokov. A práve toto nemohol zniesť jej manžel, ktorý zostal iba mužom svojej ženy". Rozviedli sa v roku 1928. Agatha to prežívala tak silne, až strácala pamäť. Stávalo sa, že nebola schopná podpísať bankový šek, lebo zabúdala, ako sa volá. Rozhodla sa teda, že začne život odznovu. Vtedy mala štyridsať rokov. Aby ušla od trýznivých spomienok, vycestovala na Blízky východ slávnym vlakom Orient Expres. V Iraku sa spoznala s pekným archeológom Maxom Mallowanom, mladším od nej o štrnásť rokov, za ktorého sa po niekoľkých mesiacoch vydala. ,,Pre ženu niet lepšieho manžela ako archeológ. Čím je staršia, tým je preňho zaujímavejšia," hovorievala. Po jeho boku konečne rozkvitla. Nasledujúcich štyridsať šesť rokov písala román za románom: od Vraždy v Orient Exprese po Smrť' na Nile. Literatúre venovala všetok svoj voľný čas. Nápady si zapisovala do príručného notesa. Na realizáciu tam niekedy čakali aj niekoľko rokov. Keď však zápletka v spisovateľkinej fantázii dozrela, umiestnila ju v nasledujúcom príbehu. Po druhej svetovej vojne už mala postavenie najlepšej autorky kriminálok na svete. Odchádzala v celkom inom ovzduší ako veľa jej hrdinov: plná po- hody a zadosťučinenia. V Autobiografii napísala: „,Ďakujem Bohu za dobrý život a lásku, aké mi boli dožičené.“

Pär Lagerkvist

 

Pánboh stále hľadel na Pära svojou zamračenou a nahnevanou tvárou. Tak ho predstavoval otec, náčelník stanice v malom meste Växjö, zaprisahaný protestant. Od hrôzy žiť pod prísnym okom Stvoriteľa sa chlapec usiloval uniknúť už v gymnáziu. Boh neexistuje a človek je iba jedno ohnivko evolúcie, vyhlasovali učitelia nadchnutí vtedy módnym darvinizmom. Chlapec im s radosťou uveril. Konečne mohol žiť naplno, bez ohľadu na karhajúcu ruku Najvyššieho. Problém bol však v tom, že darvinizmom sa nedalo vysvetliť veľa otázok zmysel života, utrpenie, osamelosť, ktoré pociťoval čoraz bolestnejšie. Nevysvetľovalo ich ani lavicové hnutie, ku ktorému sa pridal na štúdiách v Uppsale, ani moderné umenie, ktoré ho fascinovalo počas pobytu v Paríži. Do Švédska sa vrátil s presvedčením, že podstatou ľudského šťastia je pocit strachu a ohrozenia. Presne taký, aký mal v rodnom dome pod prísnym okom protestantského Boha. Lagerkvist ho vyzval na veľkú, zásadnú diskusiu o ľudskom osude. Boh ako partner nedopadol v tomto rozhovore najlepšie. Na otázku jedného z hrdinov zbierky poviedok Večný úsmev prečo stvoril človeka, nevedel Najvyšší vôbec odpovedať. Na svoje ospravedlnenie iba uisťoval, že pri diele stvorenia sa usiloval urobiť ho najlepšie, ako mohol. A keď sám Boh nevie dať zmysel svojmu stvoreniu, musí si túto úlohu vziať na svoje plecia človek. Lagerkvist sa k tejto úlohe prihlásil ako prvý. V spomienkovom románe Hosť' v skutočnosti predstavil výsledok práce vlastnej mladosti pri hľadaní zmyslu ľudskej existencie. Žiaľ, ten výsledok bol veľmi skromný. Zmysel života pripomína horizont - vzďaľuje sa každým krokom, ktorý urobíme smerom k nemu. Azda pred nami boli takí, ktorým tajomstvo bytia niekto odovzdal z prvej ruky? Lagerkvist našiel takého hrdinu v osobe Barabáša - zločinca, ktorého omilostili pre vrtochy jeruzalemskej spodiny. Namiesto neho sa rozhodol Pilát ukrižovať Ježiša Krista. Ale omilostený lotor z románu Barabáš a neskôr z filmu Richarda Fleischera, v ktorom tvár slávnej postave prepožičal Anthony Quinn, sa cíti iba pešiakom na šachovnici, kde svoju veľkú partiu rozohráva všemohúci Boh. Teda aj Barabáš, považovaný za veľdielo a čítaný na celom šírom svete, nepriblížil spisovateľa k rozlúšteniu záhady bytia. Keď v roku 1951 Lagerkvistovi udelili Nobelovu cenu, v posudku bolo napísané, že ju získava za „umeleckú silu a nezávislosť mienky autora, čo sa vo svojom diele pokúšal nájsť odpoveď na večné otázky, ktoré stoja pred ľudstvom". Práveže pokúšal. Azda je to všetko, čoho je schopná literatúra?

Fiodor Michajlovič Dostojevskij

1821-1881

Mal zriedkavý dar prenikať do duše blížnych, pohrúžených do hriechu a poníženia. A vyvádzal ich z temna úpadku ku Kristovmu svetlu. To, že bol citlivý na morálnu biedu a obdivoval tých, čo sa jej vedeli postaviť na odpor, si priniesol už z rodičovského domu. Jeho otec, primár vojenskej nemocnice v Moskve, bol depresívny alkoholik, ktorý vystrájal žiarlivostné scény svojej manželke, citlivej žene zaľúbenej do poézie a hudby. Túto rodinnú drámu malý Fiodor porovnával s osudmi biblických postáv - najmä Jóba - ktorých nezaslúžené utrpenie ho napĺňalo hrôzou a súcitom. Týmto pocitom zostal verný, aj keď sa zriekol služby diplomovaného vojenského inžiniera a začal sa venovať literatúre. Prvý román Biedni ľudia z roku 1845 sa stal literárnou senzáciou Petrohradu vďaka súcitnému opisu života ľudí odsunutých na okraj spoločnosti. V cárskom Rusku sa však aj najjemnejšia kritika spoločenských vzťahov považovala za útok na panujúci spoločenský poriadok. A Dostojevského, ktorý sa zúčastňoval na stretnutiach krúžka nezávislých inteligentov, tzv. petrašovcov, považovali za „zradcu štátu“ a odsúdili na trest smrti zastrelením. Tesne pred vykonaním rozsudku ho cár zmenil na štyri roky vyhnanstva. Takmer priamo z petrohradských salónov sa spisovateľ dostal v desaťlibrových putách do úbohého baraku v meste Omsk na ďalekej Sibíri. Vyhnanstvo ho však nezlomilo. Upevnilo v ňom presvedčenie, že nositeľom najvznešenejších hodnôt sú, prostí ľudia". A evanjeliá zostávajú najistejším sprievodcom morálnej obrody človeka. Hlásaniu tohto presvedčenia odvtedy zasvätil celé svoje spisovateľské úsilie. Nebola to ľahká práca, pretože spisovateľ, ktorý veľmi nízko hodnotil západnú spoločnosť, venujúcu sa len a len zarábaniu peňazí, sám podľahol jednej z jej nerestí - hazardu. V kasínach Baden-Badenu, Ženevy a ďalších miest prehrával posledné peniaze aj všetky čo len trochu cenné veci. V tomto pekle závislosti sa jeho dobrým duchom stala Anna Grigorievna Sitkinová, najprv stenografka a potom aj spisovateľova manželka, mladšia od neho o dvadsať päť rokov. Lenže ani ona nedokázala zlepšiť fatálnu materiálnu situáciu rodiny. Fiodor Michajlovič začal teda rozpredávať poslednú cennosť, ktorá mu zostala - vlastný talent. Písal ďalšie romány v neúprosne krátkych termínoch za honoráre dvakrát nižšie, než aké vydavatelia platili Levovi Tolstému alebo Ivanovi Turgenevovi. Navyše v ňom narastalo presvedčenie, že takto vzniknuté romány - Diablom posadnutí alebo Bratia Karamazovovci - sú neveľmi hodnotné knihy na jednu sezónu. Tomu však odporovala jeho rastúca sláva aj prestížna nominácia za člena Ruskej akadémie vied. Dostojevskij sa však už nedokázal z toho tešiť. Už roky ho trápila padúcnica a k tomu sa ešte pridružilo chrlenie krvi. 28. januára 1881 sa spisovateľ zobudil zavčas rána a povedal manželke: „Práve v tejto chvíli som si jasne uvedomil, že dnes zomriem." Toho dňa večer zomrel.

Svätý Ján Zlatoústy

 

Svätý Ján Zlatoústy (Chryzostomus), vynikajúci kazateľ a neohrozený pastier Božieho ľudu, sa narodil okolo roku 349 v Antiochii. Dostal vynikajúcu kresťanskú výchovu a začal viesť asketický život. Aj ako carihradský patriarcha, ktorým sa stal 397, žil jednoducho a skromne a usiloval sa naprávať mravný život kléru i cisárskeho dvora, za čo musel ísť dvakrát do vyhnanstva. Vysilený útrapami zomrel v Ponte neďaleko Komany 14. septembra 407 so slovami: ,,Nech je zvelebený Boh za všetko." Po sv. Jánovi Zlatoústom sa zachovala bohatá literárna pozostalosť, spočívajúca najmä v niekoľkých stovkách homílií na texty Svätého písma. Veľkú cenu má aj 236 zachovaných listov z vyhnanstva. Jeho sviatok sa začal sláviť v Carihrade už roku 438, v Ríme od 13. storočia.

Povýšenie Svätého Kríža

 

Tento sviatok má pôvod v Jeruzaleme. Tam bola 13. septembra 335 slávnostne posvätená Konštantínova bazilika, postavená nad svätým hrobom. 13. september bol aj výročný deň nájdenia Kríža. 14. septembra, na druhý deň po vysviacke kostola, prvýkrát ukázali zhromaždenému ľudu v bazilike drevo kríža a predložili ho verejnej úcte. V Ríme bol sviatok zavedený pravdepodobne za pápeža Gregora Veľkého (590-604). Okolo roku 690 je už známy všade.

Róbert Bellarmin

 

Svätý Róbert sa narodil roku 1542 v meste Mentepulciano v Toskánsku. V Ríme vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a keď ho vysvätili za kňaza, viedol slávne dišputy na obranu katolíckej viery a na Rímskom kolégiu prednášal teológiu. Napísal ,,Malý katechizmus", ktorý bol preložený do 56 jazykov. Roku 1599 sa stal kardinálom a roku 1602 arcibiskupom v Capue. Na rímskych kongregáciách pomáhal riešiť veľa otázok, ktoré prinášala doba. Veľkú starostlivosť venoval duchovnému životu. Z jeho viacerých kníh sú najznámejšie: Degemitu columbæ a De arte bene moriendi. Zomrel 17. 9. 1621. Za blahoslaveného ho vyhlásil roku 1923 pápež Pius XI. a za svätého ten istý pápež roku 1930. O rok neskôr bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Jeho pozostatky sú teraz v chráme sv. Ignáca v Ríme.

Svätý Pius X.

 

Svätý Pius X. (1835-1914) rodným menom Jozef Sarto, pochádzal z početnej rodiny. Narodil sa ako druhý z desiatich detí 2. 6. 1935 v Riese v benátskom kraji. Prešiel všetkými kňazskými stupňami: bol kaplánom, farárom, kanonikom, biskupom v Mantove, patriarchom v Benátkach a potom pápežom od 4.augusta 1903 do 21. augusta 1914. Jeho heslo bolo: Obnoviť všetko v Kristovi. Aj ako pápežbol duchovným pastierom v pravom zmysle slova. Sám žil v evanjeliovej jednoduchosti. Chránil vieru pred vtedajšími bludnými učeniami (modernizmus), podporoval biblickú vedu, pripravil nový cirkevný zákonník a najmä veľké zásluhy si získal v úsilí o obnovu liturgie. Otvoril pramene liturgie a najmä Eucharistie ako najhlbšie prostriedky na duchovnú silu (dekrét o včasnom sv. prijímaní a dekrét o častom svätom prijímaní). Pius XII. ho roku 1951 vyhlásil za blahoslaveného a roku 1954 za svätého. Jeho neporušené telo odpočíva v bazilike sv. Petra.

Apoštol Bartolomej

 

Svätý Bartolomej sa narodil v Káne Galilejskej. Apoštol Filip ho priviedol k Pánu Ježišovi. Podľa tradície po Pánovom nanebovstúpení sv. Bartolomej hlásal evanjelium v Indii, Arménsku, v Mezopotámii. V Arménsku mal podstúpiť mučenícku smrť. Jeho pozostatky objavili v 6. storočí na Liparských ostrovoch, v 9. storočí boli v Benevente. Cisár Otto III. ich preniesol do kostola, ktorý dal postaviť na úctu apoštola na Tiberskom ostrove v Ríme.

Štvrtok sedemnásteho týždňa v období cez rok A

Nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy rýb | Mt 13, 47. Priatelia, ak nie sme rybármi, toto prirovnanie nám asi veľa nehovorí. „Spúšťanie sietí“ sa používalo už dávno pred príchodom Ježiša. A každý, kto takto loví ryby, ti povie, že sa nedá zabezpečiť, aby sa do siete nedostali aj zlé ryby. Sieť berie všetko - dobré aj zlé. A to je aj poslanie Cirkvi, nie triediť! Nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorá zachytáva všetky druhy rýb a je na Bohu, aby ich roztriedil. Triedenie nebudeme robiť my l'udia, to budú robiť anjeli... V tej Božej sieti tohto sveta sme ryby... Hospodár je Boh, tí čo budú triediť sú anjeli... Kým sú ryby v sieti, nie je ešte jasné, ktoré zostanú a ktoré budú vyhodené, preto nemôžeme l'udí unáhlene hodnotiť' a automaticky onálepkovať podľa vlastných dojmov. Len pre istotu moji bratia a sestry len pripomínam, že ani vy ani ja kňaz nie sme rybári... My sme ryby, nie rybári! Kým nie sme vytiahnutí.. vylovení z tohto sveta, každý človek má šancu na zmenu... Zoberme si Šavla a jeho zmenu na Pavla... Kým žijeme tu na zemi príležitosť sa zmeniť má každý rovnakú. Náš príbeh sa ešte nekončil a nad nikým ani Boh nezlomil palicu... A ani tvoja možnosť zmeny k lepšiemu, alebo k horšiemu sa ešte neskončila... Boh ešte neskončil, ešte stále máme šancu rozvíjať sa, uzdraviť sa a zmeniť sa. Ak si zvedavý, ako taká „dobrá ryba" bezchybná ryba vyzerá.., prosím prestaň hľadať tých bezchybných.., už nepátraj, pretože kým žije na zemi, takú užitočnú, bezchybnú a dobrú rybu nenájdeš.., Bezchybná ryba v tomto Božom rybníku tu zemi nejestvuje... Zoberme si svätých... Každý z nich mal iné povolanie a odlišnú osobnosť a s každým z nich mal Boh iný plán iný program.... A každý z nich mal aj svoje tienisté stránky. Jakuba s Jánom Ježiš nazval ,,Synovia hromu" (Mk 3, 17). Pavol s Barnabášom sa tak pohádali, že sa museli Boha rozdeliť (Sk 15, 35-40). A aj napriek svojim nedostatkom urobili pre veľké a dôležité veci. Nikto nie je dokonalý. Čím skôr sa zbavíme zranení z minulosti alebo posudzovania našich bratov a sestier, tým skôr si uvedomíme, že Ježiš naozaj miluje každého, aj ,,rybu", ktorá nás vedie nesprávnou cestou. Nesústreďme sa stále iba na rozdiely medzi sebou, na to čo nás rozdeľuje... Rozvíjajme radšej čnosti a talenty, ktoré nám dal Boh, a používajme ich na budovanie jeho kráľovstva. Potom bude pre nás oveľa ľahšie vážiť si aj všetky ostatné ryby v našej sieti. Pamätaj na to, že jedným z poznávacích znakov Ježišových učeníkov je, že sa milujú navzájom tak, ako ich miluje aj Ježiš.

Skutoční služobníci

 

Služobníci nemusia ovešať svoje steny medailami a diplomami na potvrdenie svojej práce. Nepotrpia si na tituly a nepotrebujú sa správať nadradene. Služobníci nepovažujú uznanie svojho postavenia za potrebné a neurčujú svoju hodnotu na základe úspechov. Pavol povedal: „Lebo nie ten sa dokázal, kto sa sám odporúča, ale koho Pán odporúča.“

Služba a jej význam

 

Boh ťa chce vo svojom svete použiť. Želá si, aby si bol prínosom. Chce cez teba vo svojom svete pôsobiť. Nezáleží na dĺžke tvojho života ale na daroch, ktoré prinesieš. Nie je podstatné ako dlho si žil, ale ako si žil.

Nedaj sa odradiť.

 

Keď bol Abakuk znechutený, lebo podľa neho Boh nekonal dostatočne rýchlo, Boh mu povedal: „Lebo videnie sa splní svojim časom, speje ku koncu a – nesklame; keby sa zdržalo, čakaj naň, lebo určite sa splní – meškať nebude“. Zdržanie nie je Božie odmietnutie. Pripomeň si, ako ďaleko si sa už dočkal.

Svätý Ubaldo

 

Svatý Ubaldo z Gubbia (tiež Ubald Baldassini) (* 1080–1085 v Gubbiu; † 16. mája 1160) bol biskupom v meste Gubbio v Umbriu stredné Taliansko. Narodil sa vo vznešenej rodine v Gubbiu, jeho rodičia však rýchlo zomreli, preto vyrastal v kláštore. Roku 1140 bol vysvätení na kňaza, venoval sa chudobným. Pravdepodobne v roku Pána 1129 bol pápežom Honoriusom II. menovaným biskupom v Gubbiu, potom čo už omnoho skôr odmietol svoje menovanie na biskupa Perugii. Papež Celestýn III. Ubalda svätorečil 5. marca 1192. Dnes sa v Gubbiu pravidelne usporadúva slávnosť ku cti svätého Ubalda, takzvaná Corsa dei Ceri – tento zvyk sa udržuje už viac než 700 rokov, ide vlastne o preteky v prenášanie ťažkých brvien, tzv. sviec z námestia do baziliky, ktorá je vystavaná na vysokom kopci. Do konečného boja o víťazstvo postupujú tri družstva. Sviečky predstavujú svätých a každý rok závod vyhrá brvno, ktoré potom predstavuje svätého Ubalda. Svätý Ubaldu býva zobrazovaní v biskupskom ruchu, s čertom utekajúcim pred ním. Je patrónom detí, patrónom na ochranu proti nervovým chorobám a posadlosti. Jeho sviatok sa slávi 16. mája.

Katedrála v Canterbury

Katedrála, ktorá sa nachádza v juhovýchodnom cípe Anglicka v mestečku Cantenbury je centrom anglikánskej cirkvi a sdlom cantenburského arcibiskupa. Postavili ju pred mnohými stáročiami, ale ešte aj dnes tvorí významnú dominantu mesta. Vyššie budovy tam odvtedy nepostavili. Anglicko sa krátko po reformácii, v prvej polovici  16. Storočia, rozišlo s Vatikánom a vytvorilo vlastnú štátnu cirkev, na ktorej čele stojí vždy práve úradujúci panovník. Henrich VIII. zároveň so založením anglikánskej cirkvi rozpustili rehole, rozpredal cirkevný majetok, ale katolícka liturgia zostala v podstate nezmenenej podobe a nová „viera“ v mnohom podporila šírenie Biblie v anglickom jazyku. Pápež Gregor I. Veľký poslal v roku 1597 do Canterbury svätého Augustína, aby ľudí prinavrátil ku kresťanstvu, krátko nato začali stavař predchodcu dnešnej katedrály, ktorá v roku 1067 úplne vyhorela, ale Normania ju čoskoro znovu postavili. Dnešná katedrála v gotickom slohu vznikla rozširováním a prestavbou tejto budovy. V canterburskej katedrále sa nachádza aj relikviár Thomasa Becketa, ktorého tu v roku 1170 zavraždili. Martýr Tomáš Becket bol najprv priateľ a kancelár kráľa Henricha II., neskôr jeho biskup a nepriateľ. Napokon ho kráľovi rytieri zavraždili. Po jeho smrti sa katedrála stala dôležitým pútnickým miestom, ako sa o tom môžeme dočítať  aj v Chaucerovom diele.

Westminsterské opátstvo

Westminsterské opátstvo pôvodne dostalo miesto v močariskách neďaleko Londýna. Zaľudnili ho benediktíni, ktorí tu už okolo roku 604 postavili malý chrám v 11. storoči sa pustili do väčšej výstavby. V roku 1066, sa vo Westminsterskom opátstve uskutočnila prvá korunovácia, keď na trón zasadol Viliam Dobyvateľ. Odvtedy je zvykom korunovať anglických kráľov práve na tomto mieste. Podobnú slávnosť mohli Londýnčania naposledy vidieť 6. mája 2023, keď na trón zasadol Karol III. Dnešná forma Westministerského opátstva s dĺžkou 170 metrov, so šírkou 25 metrov a s výškou 34 metrov sa vytvorila v 13. Storočí, keď pôvodnú budovu prestavali v gotickom štýle. Nádherný kostol s vežami čnejúcimi do neba a s obrovskými rozetami bol počas uplynulých storočí dejiskom nespočetných korunovácií a kráľovských svadieb (Od roku 1100 sa Westminsterské opátstvo stalo oficiálnym miestom kráľovských sobášov. Ako prvý si tam Henry I. vzal za manželku Matildu Škótsku), ale sú tam aj miesta posledného odpočinku kráľov tohto ostrovného štátu. Postupom času na tomto mieste začali pochovávať aj pozostatky najväčších anglických vedcov, umelcov, básnikov a spisovateľov, preto tam mkôžete navštíviť okrem iných hroby Newtona, Darwina, Chaucera, Dickensa, Kiplinga a Thomasa Hardyho. Za zmienku stojí, že počas 2. svetovej vojny museli celý komplex chrániť pomocou 60 000 vriec s pieskom. Najcennejšie veci ako korunovačné kreslo zatiaľ tajne presunuli do inej katedrály, kde bolo chránené pred nepriateľmi. Jedným z významných miest opátstva je hrob neznámeho bojovníka. Nad ním sa vyníma socha Panny Márie s malým Ježišom. Práve tam sa prichádza modliť najviac pútnikov a taktiež tam smerujú kroky každej oficiálnej návštevy, ktorá na toto miesto prichádza položiť symbolický veniec.   

Príleský Vojtech

 

Vojtech Príleský sa narodil 19. apríla 1730 v Prílese časť obce Trenčianska Teplá. Vyššie štúdia absolvoval v Trnave, kde získal i doktorát. Po vysviacke rok katedrálnym kaplánom a zástupcom nitrianskeho farára. Roku 1758 sa stal farárom v Podhoranoch, kde bol od roku 1770 aj dištriktuálnym dekanom. Roku 1774 sa stal kanonikom. O rok neskôr sa stal bátskym titulárnym opátom. Roku 1790 bol za kapitulu prítomný na krajinskom sneme v Bratislave a tiež vyslancom pri určovaní moravsko-uhorskej hranice. Zomrel 12. januára 1809.

Brath Jozef

 

Jozef Brath sa narodil 1. februára 1918 v obci Kolíňany. Ordinovaný bol 27. júna 1943 v Nitre. Kaplánom bol v Malej Hradnej, Domaniži (1944 – 1945), Močenku (1945 – 1947), Štiavniku (1947 – 1949), Považskej Bystrici (1949 – 1951) a Skalke nad Váhom (1951 – 1952), kde bol následne aj dočasným administrátorom (1952 – 1954). Potom spravoval farnosť Podhorany (1954 – 1960), Močenok (1960 – 1973) a Branč (1973 – 2000). Po penzionovaní žil najprv v Kolíňanoch, potom v Pezinku, v Trnave a napokon v Cíferi. V roku 2006 bol menovaný za honorárneho kanonika. Zomrel 16. mája 2009 v Cíferi. Pochovaný je vo svojom rodisku v obci Kolíňany. 

Mikuda Celestín

 

Celestín Mikuda sa narodil 29. septembra 1923 v Porúbke obec leží v Žilinskej kotline na terasových náplavoch rieky Rajčianky v nadmorskej výške okolo 350 m. n. m. Nachádza sa asi 10 km južne od krajského mesta Žilina. V tejto obci sa narodil Celestín. Za kňaza bol vysvätení 12. júna 1949 v Bratislave. Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Novej Bystrici a Skalitom (1950 – 1951). V rokoch 1951 – 1954 slúžil PTP (Pomocné technické prápory boli útvary Československej ľudovej armády). Po návrate bol kaplánom vo Varíne (1954 – 1957), Nemšovej (1957), Pruskom (1957 – 1959) a Trenčíne (1959 – 1960). V roku 1960 – 1964 bol bez štátneho súhlasu vo výrobe. Po návrate do pastorácie nasledovali kaplánske miesta v Oščadnici (1964 – 1965), Považskej Bystrici (1965 – 1967) a Močenku (1967 – 1969). Správcom farnosti bol v Dlhom poli (1969 – 1971), Dohňanoch (1971 – 1972), Lazoch pod Makytou (1972 – 1977), Novej Bystrici (1977 – 1980), Lietave (1980 – 1990), Novej vsi nad Váhom (1990) a Lazoch pod Makytou (1990 – 1999). Následne odišiel na odpočinok do Lietavskej Lúčky. Roku 1999 sa stal čestným a roku 2008 sídelným kanonikom. Zomrel 30. decembra 2015, pochovaný je na cintoríne v Ilovom v Lietavskej Lúčke.  

 

Čo prináša Bohu radosť?

 

Bohu prináša radosť keď ho nadovšetko milujeme. Noe miloval Boha viac než hocičo na svete, aj keď Ho nikto iný nemiloval! Biblia nám hovorí, že „Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život.“ (Gn 6, 9) Boh chce od teba najmä jedno: vzťah s Ním! To je najúžasnejšia pravda vo vesmíre – že náš Stvoriteľ chce mať s nami úprimný a osobný vzťah. Boh ťa stvoril, aby ťa mohol milovať, a túži  po tom, aby si Ho miloval aj ty a to nadovšetko. Hovorí: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly.“ (Oz 6,6) Vnímaš tú Božiu lásku po tebe v tomto verši? Boh ťa hlboko miluje a túži, aby si Mu Jeho lásku opätoval. Dychtí po tom, aby si Ho spoznal a trávil s Ním čas. Preto by malo byť najvyšším cieľom tvojho života učiť sa Ho milovať a byť s Ním milovaný. Nič nie je dôležitejšie. Ježiš to nazýval najväčším prikázaním . Povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 37 – 40)  

Bohu prináša radosť, keď Ho poslúchame z celého srdca.

 

Noe zachránil všetky druhy zvierat pred celosvetovou potopou, musel to detailne zorganizovať. Všetko muselo byť urobené tak, ako to predpísal Boh. Boh nepovedal: „Noe postav, nejaký starý čln podľa svojej predstavy.“ Dal mu veľmi podrobné inštrukcie, o veľkosti, tvare a materiály korábu, ale aj počte zvierat, ktoré mal zobrať na palubu. Biblia zachytáva Noeho reakciu: „Noe urobil všetko tak, ako mu Boh prikázal.“ Všimni si, že Noe poslúchol úplne (nebol prehliadnutý jediný príkaz) a poslúchol presne (ako a kedy Boh chcel, aby to urobil). Toto je oddanosť. Nečudo, že Boh mal z Noeho radosť. Keby Boh požiadal teba, aby si postavil obrovský čln, nemal by si otázky, námietky a výhrady? Noe nemal. Oddane poslúchol Boha. Oddane znamená konať čokoľvek Boh požiada bez namietania a zdráhania sa. Neodložíš to a nepovieš: „Budem sa za to modliť.“ Urobíš to bez meškania. Každý rodič vie, že oneskorené poslúchnutie je vlastne neposlúchnutie. Boh ti nedlží vysvetlenie alebo dôvod, ak ťa žiada, aby si niečo urobil. Pochopenie môže počkať, ale uposlúchnutie nie. Okamžité uposlúchnutie ťa naučí o Bohu viac ako celoživotné biblické debaty. Faktom je, že niektorým príkazom nikdy neporozumieš, pokiaľ ich najprv neuposlúchneš. Poslušnosť je kľúčom k pochopeniu.     

Svätý Anaklét

 

Svätý Anaklét bol tretím pápežom po svätom Petrovi a svätom Línovi. Pôvodom bol pravdepodobne Grék. Pápežom sa stal okolo roku 76-78. Cirkev viedol počas vlády cisárov Vespaziána, Títa a Domiciána. Krátko predtým, ako začal viesť Cirkev, 6. augusta 70, bol zničený Jeruzalemský chrám, ktorý Títus chcel uchrániť, ale pre ohnivý zápal rímskych víťazov sa mu to nepodarilo. Bol prvým pápežom, ktorý použil formulu ,,pozdrav a apoštolské požehnanie“. Počas jeho pontifikátu vybuchla sopka Vezuv (24.8.79). Pre kresťanov spolu so zničeným Jeruzalemom to pripomínalo príchod eschatologických čias. Je pochovaný v blízkosti hrobu sv. Petra. Na stolci sv. Petra bol 12 rokov. Zomrel v rokoch 88-90, počas prenasledovania kresťanov za cisára Domiciána, ako mučeník. Počas svojho pontifikátu zorganizoval život Cirkvi v Ríme – ustanovil 25 cirkevných obvodov a pre každý obvod vymenoval jedného presbytera (kňaza). Liturgická spomienka na Svätého Anakléta je 26. apríla.

Svätý Benjamín, diakon

 

Dnes si svätá matka Cirkev spomína na svätého Benjamína. Svätý Benjamín bol diakonom v meste Ergol v Perzii. Patrí k mučeníkom, ktorí boli zavraždení v Perzii počas prenasledovania kresťanov, ktoré sa začalo za vlády Jazdkarta I. a skončilo za čias jeho nástupcu Báhráma V. Góra. Jestvuje mnoho vzájomne nekorešpondujúcich verzií, ktoré rozprávajú o tomto prenasledovaní. Záznamy ohľadom mien mučeníkov, dátumy a miesta ich úmrtia sú nepresné a vzájomne nejednotné. Kresťania v Perzii mali aký-taký pokoj, no okolo roku 420 sa to zmenilo. Skupina nadšených kresťanov na čele s kňazom Hasu totiž zapálila pohanský chrám ohňa, čo bola veľká svätyňa Peržanov. Kvôli tomu dal kráľ uväzniť biskupa Abdasa, kňazov Hasu a Izáka, sekretára Efréma, subdiakona Papu a niekoľkých laikov. Biskup Abdas dostal od civilných autorít nariadenie, aby zrekonštruoval zničenú svätyňu. Keďže rozkaz odmietol vykonať, všetci boli odsúdení na smrť. K týmto mučeníkom sa pridávajú aj Ormisda (Manides), Sahin a diakon Benjamín. O Benjamínovi Rímske martyrológium uvádza: „V Ergol (Argul) v Perzii, diakon svätý Benjamín, neochvejne učil pravdám viery, počas panovania kráľa Báhráma-Góra; prijal mučeníctvo, uctievajúc tieto Pravdy, aj v ukrutných bolestiach udieraný po prstoch tenkými a naostrenými drevenými trstinami.“ Stalo sa to okolo roku 424, teda v prvých rokoch vlády Báhráma-Góra. O pár rokov neskôr dostali kresťania v Perzii slobodu.

Svätý Kalixt

Svätý Kalixt sa narodil okolo roku 155 v Trastevere (časť Ríma „Zátiberie“ – za riekou Tiber). Jeho rodičia boli kresťanmi. Otec bol otrokom v Ríme u istého Karpofora, bohatého kresťana z rodiny cisára Komoda. U toho istého Karpofora potom slúžil aj Kalixt. Jeho pán mu zveril veľkú sumu peňazí a umožnil mu, aby obchodovaním na rímskych trhoch získal ešte viac. Časom mu začali peniaze zverovať aj iní kresťania, ktorí od neho očakávali, že sa mu podarí zvýšiť ich hodnotu. Bolo to akoby v malej banke. Lenže časom ho obvinili závistliví Židia z nečestných ziskov. Kalixt radšej ušiel, no Karpofor ho čoskoro našiel a za trest mu pridelil ťažkú prácu v mlyne so železnou obručou na krku a okovami na rukách. Zanedlho si však znovu získal priazeň svojho pána a ten mu znova pridelil správu svojich vecí. Nakoniec mu dokonca Karpofor udelil slobodu. Kalixt raz v sobotu potom vošiel do synagógy a žiadal prítomných dlžníkov, aby mu vrátili peniaze. Židia sa však na neho vyrútili a vliekli ho k prefektovi z obvinením, že ruší ich bohoslužby a že je kresťan. Prefekt ho dal zbičovať a odsúdil na nútené práce v baniach na ostrove Sardínia. Musel tam tvrdo pracovať. No po nejakom čase bol spolu so skupinou iných zajatcov oslobodený na zákrok Marcie, milenky cisára Kommoda. Tak sa stal Kalixt slobodným rímskym občanom. Usadil sa v meste Ancia. Po čase ho však pápež sv. Zefirín, rímsky rodák, povolal do Ríma. Chcel ho mať za svojho spolupracovníka. Vysvätil ho za diakona a zveril mu správu najrozsiahlejšieho cintorína na Via Appia, ktorý patril Cirkvi. Kalixt sa svedomito zhostil tejto úlohy. Dodnes tento cintorín nesie jeho meno – Kalixtove katakomby. Neskôr sa Kalixt stal kňazom a dostal aj iné dôležité úlohy. Bol jednou z najvplyvnejších osobností rímskeho duchovenstva.

Jerusalem

 

Jeruzalem , mesto v Izraeli. Nachádza sa medzi Judskými vrchmi vo výške 800 metrov. Zaujímavosťou tohto hlavného mesta spočíva v tom, že je posvätným miestom všetkých troch náboženstiev: izraelitov, kresťanov a moslimov. Pre židov je Mestom mieru, v očiach kresťanov dejiskom Ježišovho ukrižovania a vzkriesenia, takisto zoslania Ducha Svätého, miestom zrodu kresťanstva. Moslimovia ho považujú za Sväté mesto (Al-Kuds), (Bait al-Makdis – Dom svätyne). Všetky tri náboženstvá majú v meste po jednom mimoriadne dôležitom posvätnom mieste, Múr nárekov, Chrám svätého hrobu a Skalnú mešitu. V živote židov sa Jeruzalem stal dôležitým okolo roku 1000 pred Kristom. Predtým archu zmluvy, umiestnenú v stanovej svätyni, prenášali z miesta na miesto, nemala svoje stále miesto. Dovtedy „putujúcu“ stanovú svätyňu umiestnili do Jeruzalemu na príkaz Boha. Kráľ Dávid vyhlásil mesto za centrum svojho kráľovstva. Jeho syn a nástupca kráľ Šalamún sa pustil do dovtedy nevídanej výstavby; k tomuto času sa viaže stavba svätyne, ktorej zostatky poznáme  ako Múr nárekov. Obete v tejto svätyni tvorili základ spojenia židov s Bohom. Bol to jediný chrám, kde sa mohlo raz ročne obetovať. V najvnútornejšej miestnosti chrámu, mohol hlavný kňaz vysloviť meno Boha na oslavách zmierenia, Jom Kippur.

Čím bol starší

 

Iba nesmierna ľudská márnomyseľnosť, detské lipnutie na lesku a falošnej cti, len kopa márnosti uzatvára mnohé srdcia pred najjednoduchšími pravdami a robí ich ľahostajnými voči tomu, čo prináša pravé šťastie: pokoju a slobode. (Theodor Fontane) Najprv bol lekárnikom. Keď neskôr presedlal na spisovateľa, ukázalo sa, že teraz vedel pripravovať ešte účinnejšie lieky – Theodor Fontane. Jeho život (1818-1898) nebol obzvlášť obdarený šťastím. Nechýbali mu veru existenčné problémy, neúspechy v povolaní, rodinné problémy, chorľavosť. Ale sťažovať sa nemal vo zvyku. A čím bol starší (ako sedemdesiatnik napísal slová: „Ešte jedny Vianoce – čas sa veru kráti...“), čím viac sa mu čas života napĺňal, tým jasnejší bol úsmev jeho stareckej múdrosti. Akokoľvek dôležité je zdravie zbadáme to žiaľ, až keď pominie. Pokoj máme, keď sme vyrovnaní sami so sebou... s drahými blízkymi... s Pánom Bohom... a možno aj s tým svetom takým, aký je. Taký pokoj a taká sloboda umožňujú nakoniec humor, o ktorom Fontane píše v liste synovi: „Mám úprimnú radosť z tvojich listov, ktoré nehovoria len o šťastí, to by veľa neznamenalo. Tvoje listy mi každým slovom dokazujú, že šťastiu rozumieš. A to je dôležité. Lebo hoci nepopieram, že existujú aj smoliari, predsa sa o šťastí dá povedať to isté , čo o peniazoch: leží na ulici a má ho ten kto ho vie nájsť a zdvihnúť. Ak sa nemýlim, zdedil si od svojho otca schopnosť za desať hodín (nevraviac o desiatich minútach) desať ráz sa niečomu potešiť.“

Každý má na výber

Život je javisko

Citujem Shakespeara

Na ňom sa naozaj

žije aj zomiera.

Scéna bez šepkára

Stále sa ide naostro

Môžeme to pobabrať

I nechať posolstvo.

Každý deň hráme

tú svoju rolu:

Bez fanfár...

Bez slávy...

Bez Potlesku...

Zahrať si môžeme

Životnú rolu

No ale aj tú trápnu grotesku...

Uhol pohľadu

 

Stavba

o ktorej svet

neustále píše

Veď vieš ...

ide o tú

známu vežu v Pise

Naklonený

nemý svedok času

s gráciou predvádza

tú kamennú krásu...

Tajuplná skoro ako Yeti

Už-už čakáš kedy zletí k zemi...

Lenže – čo ak veža

je v tom nevinne

a my spíme v sladkom omyle???

Čo ak stojí vzpriamene aj má presný stred –

a na šikmej ploche stojí celý tento svet???

Svätý Blažej

Svätý Blažej bol biskupom v Sebaste za rímskeho cisára Luciána. Za tohto cisára bol prenasledovaný a nakoniec podstúpil i mučenícku smrť. Svätý Blažej v Sebaste vynikal ako biskup (dnes Sivas v Turecku), ale aj ako lekár. Spoluvládcovia cisára Konštantína, ktorý dal kresťanom slobodu, ju nerešpektovali a prenasledovali kresťanov ďalej. Kvôli tomu sa aj biskup Blažej utiahol v skalnej jaskyne. Legenda hovorí, že keď poľovníci usporiadali lov, zvieratá utekali jedným smerom, a to práve k jaskyni biskupa Blažeja, ktorý tam žil ako pustovník, jedinou spoločnosťou mu boli zvieratá. Poľovníci ho takto objavili a udali. Vladár vydal rozkaz, aby ho priviedli pred súd. Námestník Agrikolas ho vyzval, aby obetoval modlám. Keď to nespravil, sudca ho dal priviazať k stĺpu a bičovať. Potom ho odvliekli do väzenia a v r. 316 odsúdili na smrť. Nezaručená povesť rozpráva, že jedna vdova s plačom priniesla k Blažejovi svoje dieťa, ktorému zostala trčať v hrdle rybia kosť, a prosila ho o pomoc. Blažej sa vrúcne pomodlil, požehnal dieťa a chlapec sa uzdravil. Po jeho smrti sa tiež diali zázraky uzdravenia. Vyvinula s tradícia, že na sviatok sv. Blažeja (3. februára) sa udeľuje požehnanie sv. Blažeja – požehnanie hrdla. Sv. Blažej patril medzi štrnástich pomocníkov v núdzi. Je veľmi uctievaný. Len v samotnom Ríme je päť kostolov zasvätených práve jemu. 

Svätý Anton opát

 

Dnes je spomienka na svätého Antona opáta. Keď mal 18-20 rokov, zomreli mu rodičia. Zdedil po nich tristo akrov pôdy a zodpovednosť za mladšiu sestru. Jedného dňa počul v kostole čítať evanjelium svätého Matúša 19, 21: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Bez toho, aby sa posadil, stále meditujúc nad týmito slovami, vyšiel z kostola. Rozdal všetok svoj majetok okrem toho, čo on a jeho sestra potrebovali nevyhnutne pre svoj život. Vo svojom živote zápasil s pokušeniami diabla. Jedným pokušením bolo zanechať asketický život, aby sa mohol starať o sestru. Takisto dostával pokušenia, aby zveľadil svoj majetok, aby sa vrátil k peniazom a podobne. Anton odolal. Potom mu pokušiteľ začal lichotiť, hovoril mu, aký je mocný, keď ho sám premohol, odohnal. Keď ho raz diabol po zápase zbitého opustil, Anton zostal ležať ako mŕtvy. Priatelia ho doniesli do chrámu. Z tohto zápasu sa len ťažko spamätával. S výčitkou sa obrátil na Boha: „Kde si bol, keď som ťa potreboval?“ Boh mu odpovedal: „Bol som pri tebe, pozeral som sa na tvoj boj. Videl som, že sa nevzdávaš. Preto som zostal s tebou a chránil som ťa tak, ako som bol a stále budem s tebou.“ Istý čas (asi dvadsať rokov) žil zamurovaný v jednej miestnosti, priatelia mu nosili chlieb. Množstvo ľudí za ním stále prichádzalo. On sa ich snažil odohnať, pretože chcel byť sám. Nakoniec mu vyvalili aj dvere na miestnosti. Mnohí sa vďaka nemu obrátili, uzdravili na duši a niektorí aj zostali u neho, aby sa učili jeho spôsobu života. Týchto považujeme za prvú rehoľnú komunitu v dejinách, aj keď to nebolo presne ono, čo dnes myslíme pod pojmom rehoľa.

Boh sa prihovára k ľuďom?

 

Boh Starého a Nového zákona je Bohom, ktorý oslovuje a prihovára sa. Nie je nejakým vzdialeným a mlčiacim bohom, ale je Bohom, ktorý žije a ako takého nám dosvedčuje Biblia, a v takého veria všetci kresťania. Nie je Bohom, ktorý žije vzdialený od sveta, a ktorého existencie sa nedotýka žiadne dianie vo svete. Aj keď sa nám môže zdať opak tejto skutečnosti on je Bohom žijúcich. „Obracia sa k ľuďom, prihovára sa im, neoznamuje im iba niečo, ale sám seba im sprostredkováva a je tak prostredníctvom svojho slova prítomný uprostred života svojho ľudu. Slovo Boha preto nie je iba informáciou, ale predovšetkým personálnou komunikáciou, v ktorej nás Boh oslovuje z prekypujúcej lásky ako priateľov.“ Už Izrael sa chápal ako Božie zhromaždenie a toto chápanie prešlo i do Nového zákona, preto sa cirkev môže označovať ako Božím slovom povolaný a zhromaždený ľud. Apoštol Pavol preto môže hlásať prvým obciam, že ich priviedol v Ježišovi Kristovi k životu skrze evanjelium (1 Kor 4,15), teda skrze slovo a tým môže byť cirkev označovaná ako creatura verbi. Tradícia z tohto vychádzala, a preto mohla označiť cirkev ako zhromaždenie veriacich, teda congregatio fidelium. Walter Kasper na tomto mieste podotýka, že toto označenie je potrebné správne chápať. „Congregatio fidelium neznamená, že cirkev je dodatočným zlúčením jednotlivých veriacich. Nie jednotliví veriaci sa zlučujú do cirkvi, ale je to Boh, ktorý zvoláva cirkev ako svoj ľud prostredníctvom svojho slova a spája ju v jednej viere.“