Viera, čo to je?

Bol u nás krátko, ale aj tak si všimol zaujímavé veci. Slovensko navštívil jeden ázijský katolík, pri svojom odchode zo Slovenska medzi iným povedal: „Prečo sú vo vašich kostoloch ľudia takí zádumčiví, ba až smutní? Nevedia sa radovať z prítomnosti Pána Ježiša?“ „Tak sa ti to zdá?“ Reagovali prítomní začudovane. „A u vás je to inak?“ Kto si sa ho spýtal? „Pravdaže. U nás sa ľudia z viery tešia. Veď v ich strede je sám Boh. Sú šťastní v kostole i mimo neho. A ich radosť veľmi priťahuje druhých. I neveriacich.“ „Aj u nás to tak niekedy bývalo. Ale nie vždy.“ Dodal ďalší prítomný Slovák ospravedlňujúco. „Nič v zlom, ale ja si myslím, že si celkom neuvedomujete, aké veľké bohatstvo ste zdedili po svojich predkoch. Možno aj preto mnohí z vás berú vieru len ako doplnok svojho života, ako folklór a nie ako prameň radosti života.“ „U vás je veľmi ľahké stať sa kresťanom. Viera vás nič nestojí. Dostávate ju zadarmo. Zdedili ste ju bez obety. Viete, čo stojí našich ľudí, keď sa rozhodujú stať sa kresťanmi? Musia zanechať rôzne návyky, tradície, ba niekedy aj priateľov a príbuzných. Preto si vieru veľmi cenia.“ Najvyššou formou modlitby je účasť na Svätej omši. Svätá omša je centrom života katolíka a jej primát potvrdila aj pri zjavení vo Fatime samotná Panna Mária, ktorá vizionárov upozornila, že Svätá omša má prednosť pred akýmkoľvek jej zjavením. Primát Svätej omše potvrdil Boh už v prvých troch Božích prikázaniach. Sláviť Boha vo sviatočný deň, neklaňať sa iným bohom, a ctiť božie meno. Počas Svätej omše vzývame a ctíme jediného Pravého Boha.

Beda duši, ak v nej neprebýva Kristus

Ako keď sa kedysi Boh rozhneval na Židov a vydal Jeruzalem na divadlo nepriateľom, takže panovali nad nimi tí, čo ich nenávideli (porov. Lk 26,17), a už tam nebolo ani sviatku, ani obety, tak aj keď sa nahnevá na dušu za prestúpenie prikázania, vydá ju nepriateľom, ktorí ju takto zviedli, a úplne ju znetvoria.

A ako sa dom, v ktorom nebýva pán, zahalí do tmy, hanby a potupy a naplní sa špinou a smeťami, tak aj dušu pozbavenú svojho Pána, ktorý sa v nej veselil s anjelmi, naplní tma hriechu, ošklivé vášne a každá hanebnosť.

Beda ceste, ak po nej nik nechodí a nepočuť na nej ľudský hlas, lebo je zhromaždiskom divej zveri. Beda duši, ak sa v nej neprechádza Pán a svojím hlasom z nej nezaženie duchovnú zver neprávosti. Beda domu, ak v ňom nebýva pán. Beda zemi, ak na nej niet roľníka, ktorý by ju obrobil. Beda lodi, ak príde o kormidelníka, lebo stroskotá pod náporom vĺn a rozbúreného mora. Beda duši, ak v sebe nebude mať pravého vodcu Krista, lebo žije na neľútostnom temnom mori, otriasajú ňou prívaly vášní a hádžu ňou ako zimná búrka zlí duchovia, až nakoniec príde k pohrome.

Beda duši, ak nebude mať Krista, ktorý by ju starostlivo zošľachťoval, aby mohla prinášať dobré ovocie Ducha. Lebo keď je zanedbaná, plná tŕnia a bodľačia, nakoniec prinesie a dosiahne namiesto ovocia spálenie ohňom (porov. Mt 13,30). Beda duši, ak v nej neprebýva Kristus, jej Pán, lebo keď je opustená a páchne puchom vášní, stáva sa pelechom nerestí.

Keď sa roľník chystá obrábať zem, musí si vziať náradie a oblek vhodný na prácu. Tak si aj Kristus, ten nebeský kráľ a pravý roľník (porov. Jn 15,2), vzal telo, keď prišiel k ľudstvu spustošenému hriechom, niesol kríž ako nástroj, obrobil spustnutú dušu, vytrhal z nej tŕnie a bodľačie zlých duchov, vyplel mätonoh hriechu a všetku trávu jej hriechov spálil na ohni. A keď ju tak drevom kríža obrobil, vysadil v nej najkrajšiu záhradu Ducha, ktorá prináša ovocie každého druhu, najpríjemnejšie a najmilšie Bohu ako Pánovi.

Nežná revolúcia

Dnes presne pred tridsiatimi rokmi sa začalo bývalé Československo lúčiť s komunistickým režimom. Možno pre niektorých nostalgia pre iných radosť a povedali si konečne. Dá sa povedať, že odklon od komunistickej diktatúry sa začal v roku 1985. Po roku 1985 odmietlo československé stranícke vedenie politiku Gorbačovovej „prestavby“, ktorá v mnohom pripomínala československé reformy z roku 1968. Stranícka špička nechcela presadzovať niečo, čo sama v časoch normalizácie potlačila. V spoločnosti narastalo napätie, nespokojnosť s neutešenou hospodárskou situáciu, z ktorej komunisti nevedeli východisko ak nemali porušiť základné princípy socialistickej ideológie. Ľudia boli znechutení tým, že nemôžu uplatniť svoje schopnosti a naopak a naopak na popredných miestach sedeli neschopní karieristi. Preto sa politická moc odhodlala k niektorým „kozmetickým“ nedôsledným zmenám. V decembri 1987 sa namiesto Gustáva Husáka, ktorý vo svojich rukách sústredil všetku moc, do vedenia KSČ dostáva Miloš Jakeš. Verejnosť sa však už nedala oklamať. Keď pochopila, že sovietsky zväz sa do pomerov v ČSSR zasahovať nebude, začala proti režimu vystupovať otvorenejšie. Brutálne zásahy polície proti demonštrantom vyvrcholili 17. novembra 1989. 50. výročie zásahu nacistických síl proti českým vysokým školám a Medzinárodný deň študentstva si pražský študenti pripomenuli demonštráciou, na ktorej bez násilia žiadali demokraciu pre všetkých. Na pokyn straníckych predstaviteľov polícia proti nim na Národní třide v Prahe zasiahla. Trpezlivosť národa s vládou mocou pretiekla, vo väčšine miest vyšli ľudia do ulíc masovo protestovať proti svojvôli moci. Na koordináciu akcii vzniklo v Prahe Občianske fórum a v Bratislave Verejnosť proti násiliu. Keďže v Československu prebehli revolučné zmeny pomerne rýchlo a pokojne a aj staré štruktúry na čele KSČ sa začali reformovať, ujal sa pre tento proces názov – „nežná“ alebo „zamatová“ revolúcia.              

Berlínsky múr

Dnes presne pred tridsiatimi rokmi padol Berlínsky múr, stalo sa tak 9. novembra 1989. Berlín a celé Nemecko bolo rozdelené po druhej svetovej vojne, a to vďaka odlišným predstavám o obnove Nemeckého hospodárstva. USA a Veľká Británia chceli obnoviť nemecké hospodárstvo a podporovali jeho návrat medzi európske ekonomiky, netrvali na okamžitých reparáciách, ale Josif Vissarionovič Stalin a Francúzsko do roku 1947 mali vlastné predstavy. Na túto situáciu reagovalo USA tým, že podnietili ekonomické zjednotenie západných okupačných zón tzv. Bizónia a neskôr Trizónia a zapojenie do Marshallovho plánu. Problém celého bol, že  Josif Vissarionovič Stalin chcel kontrolovať celý Berlín a nečakal s odporom USA, Veľkej Británie a neskôr aj Francúzska.  Nemecko a Berlínsky múr sa stal symbolom rozdelenej Európy už v čase jeho postavenia v roku 1961. Bránil voľnému prechodu z komunistického sektora (Východného Berlína) do kapitalistického sektora (Západného Berlína). V máji 1989 však Maďarsko začalo odstraňovať zátarasy na hraniciach s Rakúskom a utečenci z NDR sa tak cez Maďarsko mohli dostať na Západ. Vláda NDR, zastávajúca tvrdú líniu, reformy odmietla, a tak vyvolávala masové protesty. Po jej páde boli 9. novembra 1989 otvorené hranice do NSR. Berlínčania novozískanú slobodu oslávili aj tak, že vyliezli na Berlínsky múr.      

Sme tu len na návšteve

V 19. storočí žil v Poľsku významný rabín Hofetz Chaim (1839 – 1933). Chodilo k nemu veľmi veľa návštev. Bol totiž múdry a vedel dobre poradiť, ako zvládnuť rôzne životné problémy. Raz ho navštívil istý americký cestovateľ. Po zvítaní ho rabín pozval do svojej izbietky na malé pohostenie. Keď Američan videl veľmi skromné zariadenie, prekvapene sa ho opýtal: „Kde je váš nábytok?“ „A váš je kde?“ odpovedal mu rabín proti otázkou. „Veď ja som tu len na návšteve. Ja tadiaľto len prechádzam.“ Odvetil prekvapene turista. „Aj ja,“ odpovedal mu rabín krátko, ale pravdivo. Obidvaja si uvedomili nevyhnutnú realitu o živote i smrti a o tom, že nakoniec istotne príde.  

Verím

Albert Einstein (1879 - 1955) mal v roku 1916 v aule zurišskej Vysokej školy technickej prednášku o teórií relativity. Po jej skončení zostal nehybne stáť. Zatvoril oči a nastalo ticho. Mnohí si mysleli, že mu prišlo zle. Po niekoľkých minútach profesor otvoril oči a usmial sa na preplnenú sálu. Potom povedal:"Nad nami je úžasná sila.Taká strašná, že žiaden ľudský rozum ju nemôže pochopiť. Mohla by v niekoľkých sekundách zničiť celý vesmír i svet." Nastalo znova ticho. Vedec sa opäť usmial a dodal:"Ale to nie je všetko. Nad touto strašnou ničiacou silou je ešte niečo silnejšie. Viete, čo je to za silu? Mnohí z vás to ani tušia. Je to Božia láska! A ja nemôžem urobiť nič iné, než sa pokloniť tejto Láske."  A Einstein si pokľakol. To nikto nečakal. Mnohí sa pozerali na seba čo sa to vlastne deje. Niektorí na toto jeho gesto pyšne opustili sálu, no zvyšok ostatných mu búrlivo zatlieskal. Tento vedec ozaj pochopil veľa. Duch Boží to tu všetko udržiava.