Svätý Róbert Belarmín

Svätý Róbert sa narodil roku 1542 v meste Mentepulciano v Toskánsku. V Ríme vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, a ked ho vysvätili za kriaza, viedol slávne dišputy na obranu katolickej viery a na Rímskom kolégiu prednášal teológiu. Napisal Maly katechizmus, ktorý bol preložený do 56 jazykov. Roku 1599 sa stal kardinálom a roku 1602 arcibiskupom v Capue. Na rímskych kongregáciách pomáhal riešiť vela otázok, ktoré prinášala doba. Veľkú starostlivosť venoval duchovnému životu. Z jeho viacerých kníh sú najznámejšie: De gemitu columbae a De arte bene moriendi. Zomrel 17. 9. 1621. Za blahoslaveného ho vyhlásil roku 1923 pápež Pius XI. a za svätého ten istý pápež roku 1930. O rok neskôr bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Jeho pozostatky sú teraz v chráme svätého Ignáca v Ríme.

Svätý Kornélius a Cyprián

Kornela vysvätili za biskupa rímskej cirkvi roku 251. Bojoval proti schizmatikom novaciánom (Novacián, rigorózny kňaz, ktorý odmietal prijat odpadlíkov aj po pokání do Cirkvi). Podporoval ho Cyprián, čo upevnilo jeho autoritu. Ked cisár Gallus začal nové prenasledovanie krestanov, pápeža uväznili a odvliekli do Civitavecchie, kde 14. 9. 253 zomrel. Jeho telo preniesli do Ríma a pochovali na Kalixtovom cintoríne. Cyprián sa narodil v Kartágu okolo roku 210 v pohanskej rodine. Prijal vieru, stal sa kňazom a roku 249 ho vysvätili za biskupa mesta. V búrlivých časoch vynikajúco riadil Cirkev. Za Valeriánovho prenasledovania musel íst najprv do vyhnanstva a po návrate zomrel 14.9. 258 ako mučeník. Jeho pozostatky sú dnes v Lyone av opátstve Compiegne. Sv. Cyprián bol aj teologickým spisovatelom. Ešte dnes je známe jeho dielo De unitate Ecclesiae.

Svätá Hildegarda z Bingenau

Narodila sa roku 1098 v Bockelheimne v Nemecku a roku 1115 zložila reholné sľuby v benediktínskom opátstve Disibodenberg. Okolo roku 1150 založila v Rupertsbergu pri Bingene kláštor, v ktorom sa stala opátkou. Bola odborníčkou v prírodných vedách a v hudobnom umení. V mnohých spisoch objasňovala kňazom i Iudu Božie zjavenie, ktoré spoznávala mystickou kontempláciou. Dokonca aj kniežatá a pápeži sa k nej obracali so žiadostou o radu. Poznačená chorobou zomrela roku 1179.

Panna Mária Kráľovná

 Sviatok Panny Márie Kráľovnej zaviedol pápež Pius XIl. na záver mariánskeho roka, 100 rokov od vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí, a to na deň 31. mája. Obnovený liturgický kalendár ho dáva na 22. augusta (Ôsmy deň po Nanebovzati), čím sa zvýrazní, že Nanebovzatá je kráľovnou neba i zeme pre svoje Božie materstvo a pre spolupôsobenie na vykúpení.

Svätý Bernard

 Sv. Bernard sa narodil roku 1090 neďaleko Dijonu vo Francúzku. V roku 1111 vstúpil do rehole cistercitov. Čoskoro ho zvolili za opáta kláštora v Clairvaux. Bol významným kazateľom a mystikom. Zaoberal sa veľkými problémami Cirkvi vtedajších čias. Bol radcom pápežov, prelátov, kniežat. V čase pápežskej schizmy (1130 - 1139) precestoval veľkú časť Európy, aby získal podporu pre legitímneho pápeža Inocenta II. Pre svojho žiaka, ktorý sa stal pápežom ako Eugen IIl, napísal päťdielny spis De Consideratione libri quinque ad Eugenium III. Zomrel 20. 8. 1153 v Clairvaux. Tento „muž storočia' a ,Doctor mellifluus" (medom oplývajúci učitel) bol svätorečený roku 1174. Roku 1830 bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi.

Svätý Vavrinec diakon

 

Predpokladáme, že Vavrinec sa zrejme narodil koncom roku 225 v Španielsku. V dnešnej Zaragoze sa stretol s budúcim pápežom Sixtom II. Obaja vraj spolu odišli zo Španielska do Ríma. Sixtus sa v roku 257 stal pápežom a mladého Vavrinca vysvätil za diakona. Stal sa tak jedným zo siedmich diakonov, ktorí slúžili v katedrálnom kostole. Hovorilo sa mu rímsky diakon, pretože na starosti mal materiálne statky Cirkvi a distribúciu milodarov chudobným. V tom čase to bola veľmi dôležitá pozícia a pápež tak Vavrincovi vyjadril absolútnu dôveru. Dlho však netrvalo a ich puto rozdelil cisár Valerián. Začiatkom augusta v roku 258 vydal totiž edikt, ktorým prikázal usmrtiť všetkých kňazov, diakonov i biskupov. Prvého chytili pápeža. Vtedajšiu hlavu Cirkvi Sixta II. zajali 6. augusta 258 pri slávení liturgie a hneď ho aj popravili. Pápežova smrť predbehla tú Vavrincovu o pár dní. Vavrinec bol známy tým, že rozdával milodary chudobným, preto sa rímsky prefekt domnieval, že Cirkev musí byť bohatá a žiadal od Vavrinca cirkevné majetky. „Povedali mi, že vaši kňazi majú zlato, že svätá krv je prijímaná v strieborných pohároch, že pri večerných bohoslužbách máte zlaté svietniky. Vaša doktrína hovorí, že musíte cisárovi dať, čo je jeho. Prineste tieto poklady - cisár ich potrebuje na udržanie svojich síl. Dajte mi preto peniaze a buďte bohatí na slová,“ odkázal diakonovi. Vavrinec odpovedal prefektovi, že Cirkev má skutočne veľké bohatstvo. A vyžiadal si pár dní, aby mohol všetok majetok zhromaždiť. Keď sa o niekoľko dní stretol s prefektom, ukázal mu poklady Cirkvi: zástupy slepých, chromých, mrzákov, malomocných i sirôt. „Toto je skutočné bohatstvo Cirkvi,“ povedal Vavrinec prefektovi. Prefekta to, samozrejme, nahnevalo a Vavrinec si týmto aktom podpísal rozsudok smrti. Pre nebo sa narodil 10. augusta 258, teda len štyri dni po smrti pápeža Sixta II. Prefekt dal pripraviť rošt a žeravé uhlie, na ktoré položili zviazaného Vavrinca. Hoci pri mučení dlho trpel, legenda hovorí o jeho veselej poznámke: „Na tejto strane som už upečený, otočte ma!“ Vďaka tomu sa stal patrónom kuchárov. Okrem toho ho uctievajú aj ako ochrancu chudobných. Napokon však zrejme zomrel sťatím. Jeho mučeníctvo zanechalo veľký dojem nielen medzi kresťanmi. Obrátil aj mnoho pohanom a úcta k nemu sa rýchlo šírila. V Ríme je po svätom Petrovi a Pavlovi považovaný za tretieho patróna mesta. Chrám svätého Vavrinca, ktorý vznikol nad jeho hrobom, sa stal jedným zo siedmich hlavných rímskych kostolov a je tiež obľúbeným pútnickým miestom. V Bazilike sv. Vavrinca sa nachádza i rošt, ktorý bol podľa legendy použitý pri mučení svätca. V liturgickom kalendári slávime spomienku sv. Vavrinca v deň jeho smrti, čiže 10. augusta. Utiekajú sa k nemu komici, kuchári, chudobní, ale tiež knihovníci a archivári. 

Edit Steinova, Terézia Benedikta z kríža

 

Edita Steinová sa narodila 12. októbra 1891 v poľskom meste Wroclaw vo veľkej a nábožnej židovskej rodine ako najmladšia zo súrodencov. Bola výnimočnou študentkou. Najviac sa zaujímala o filozofiu a fenomenológiu. Fenomenológia je opisné skúmanie súborov javov; veda o fenoménoch alebo o javoch. Fenomenológia pôvodne znamenala učenie o javoch, ktoré sa vymedzujú vzhľadom na prosté zdanie, aj vzhľadom na podstatu vecí. Úlohou fenomenológie je skúmať štruktúry životného sveta a zákony, ktoré ich ovládajú. Dosiahla doktorát. Časom sa začala zaujímať o katolícku vieru, najmä po preštudovaní diela sv. Terézie Avilskej. V roku 1922 bola pokrstená v katedrále v Kolíne v Nemecku. O jedenásť rokov neskôr vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne. Prijala meno Terézia Benedikta z Kríža. Slávnostné sľuby zložila v roku 1938. Neskôr do kláštora vstúpila aj jej rodná sestra Róza. Kvôli politickým pomerom vo vtedajšom Nemecku ju poslali do Holandska, do kláštora v Echte. Keď nacisti obsadili Holandsko, Teréziu zatkli a spolu s jej sestrou Rózou ich deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Naskytla sa im možnosť ujsť, no neurobili tak. 9. augusta roku 1942 tam Terézia zomrela v plynovej komore. Mala vtedy 51 rokov. V roku 1987 ju pápež Ján Pavol II. v kolínskej katedrále blahorečil. Svätorečená bola 11. októbra 1998. Za patrónku Európy bola vyhlásená 1. októbra 1999 spolu so sv. Brigitou Švédskou a Katarínou Sienskou. V rokoch 1930-1945, keď ľudia a predovšetkým židia veľmi trpeli, Edita Steinová – Terézia Benedikta viedla odovzdaný život modlitby, pôstu, pokánia. Napriek tomu, že jej život vyhasol kvôli diabolskému plánu genocídy, pamiatka jej života žiari o to intenzívnejšie aj v dnešnej dobe.

Pelagianizmus

 

Je bludná náuka pomenovaná podľa Pelágia (360 - 420), ktorý odmietal učenie o dedičnom hriechu a takisto neprijímal, že utrpenie a smrť sú následkom dedičného hriechu. Pelágius pokladal slobodu človeka za samostatnú autonómiu, ktorá je schopná bez Božej pomoci, sama zo seba, dodržiavať Božie zákony. Podla názoru Pelágia človek je schopný urobiť prvý a základný krok smerom k spáse vďaka vlastnému úsiliu, nezávisle od Božej milosti.

Prepodstatnenie - Eucharistia

 

Pri Eucharistii sa dejú dva zázraky: zázrak, ktorý učiní z chleba a vína Kristovo telo a krv; zázrak, ktorý z nás učiní „,Bohu milú živú obetu, ktorý nás spojí s Kristovou obetou nielen ako divákov, ale ako účinkujúcich. Počas ofertória sme obetovali chlieb a víno, ktoré pre Boha nemali zjavne ani hodnotu, ani význam samy osebe. Počas konsekrácie Kristus zavedie hodnotu, ktorú ja nemôžem vložiť do svojej obety. V tejto chvíli sa chlieb a víno stanú telom a krvou Krista, ktorý sa vydáva na smrť v najvyššom akte lásky k Otcovi.

Odpustenie nie je zbavením sa zodpovednosti

Človek by nemal byť zbavení zodpovednosti len preto, že sme sa rozhodli mu odpustiť. Napríklad manželke môže byť odpustene, že priviedla rodinu do finančných ťažkostí, ale mala by stále byť zodpovedná za splácanie dlhu. Manželovi môže byť odpustene, že rozbil manželstvo svojou neverou, ale stále musí platiť žene alimenty na deti. Odpustenie neodstraňuje zodpovednosť. Nie je správne vyžadovať nápravu. Vyžadovanie zodpovednosti je často tou najviac láskyplnou pomocou, pretože môže viest k pokániu.

Veľkonočná nedeľa

 

A	T	N	I	C	A	Y	H
Š	U	V	E	Ľ	K	A	N
Á	O	G	N	O	N	Č	A
R	E	N	U	D	Á	J	F
D	O	N	L	S	E	A	E
Z	N	O	M	D	T	Č	T
E	V	Í	E	Ľ	A	U	Š
Á	R	A	M	O	D	O	S

Hyacinta, Augustus, Handlová, Štefan, Sodoma, Rím, Ezdráš, Noe, Čaj

Svätý Patrik

 

Sv. Patrik sa narodil okolo roku 385 v rímskej provincii Británia (dnešné Anglicko). Keď mal 16 rokov, odvliekli ho írski piráti a predali v Írsku za otroka. Tu bol pastierom oviec a vnútorne sa obnovil. Po šiestich rokoch sa mu podarilo ujsť z otroctva a vrátiť sa do svojej vlasti. Pod vedením sv. Germána študoval v Auxere (dnešné Francúzko). Roku 432 ako biskup a misionár odchádza do krajiny, kde bol otrokom, aby tam hlásal Kristovo evanjelium. Napriek mnohým ťažkostiam obrátil celé Írsko ku kresťanstvu a roku 444 založil biskupské sídlo v Armaghu pri Belfaste. Zomrel roku 461. Jeho sviatok sa spomína v deň 17. marca vo viacerých rukopisoch Hieronymovho martyrológia ako aj v Bédovom martyrológiu (začiatok 8. stor.). Do Rímskeho kalendára bol zapísaný roku 1631. Je patrónom Írska a Islandu.

Svätý Ján z Boha

 

Sv. Ján z Boha sa narodil roku 1495 v Portugalsku. Mal veľmi dobrodružný život a plný nebezpečenstiev, najmä vo vojenskej službe. V januári 1539 po vypočutí kázne bl. Jána Avilského zažil vnútornú premenu. Zasvätil svoj život chudobným a chorým. V Granade v Španielsku založil nemocnicu a zhromaždil okolo seba spoločníkov, ktorí potom po jeho smrti založili rehoľu Milosrdných bratov svätého Jána z Boha. Zomrel 8. marca 1550 v Granade. Mal 55 rokov. Roku 1571 pápež Pius V. schválil kongregáciu Milosrdných bratov ako združenie podliehajúce biskupom a pápež Sixtus V. roku 1586 ako riadnu rehoľnú spoločnosť skladajúcu sa z rehoľných bratov. Ján z Boha (toto meno mu dal granadský arcibiskup) zomrel kľačiačky s krížom pritisnutým k prsiam so slovami: „Ježiš, Ježiš, do tvojich rúk porúčam svoju dušu." Za svätého bol vyhlásený roku 1714. Milosrdní bratia do roku 1955 mali kláštory a nemocnice aj na Slovensku: v Bratislave, v Skalici a v Spišskom Podhradí.

Svätý Polykarp

 

Sv. Polykarp, žiak apoštolov a biskup v Smyrne, priateľ sv. Ignáca Antiochijského, sa vybral do Ríma, aby s pápežom Anicetom prerokoval otázku slávenia Veľkej noci. Okolo roku 155 ho uväznili a nútili ho, aby sa zriekol kresťanskej viery. Polykarp pevne a pokojne odpovedal vyšetrujúcemu prokonzulovi: „,86 rokov slúžim Kristovi a nikdy mi neublížil. Ako by som mohol zlorečiť svojmu Kráľovi, ktorý ma spasil?!" Staručkého biskupa odsúdili na smrť upálením na mestskom štadióne v Smyrne. O jeho mučeníctve máme hodnovernú správu v Liste Smyrnianskej cirkvi (XXI), ktorý kladie jeho mučeníctvo na 23. február. V sýrskom breviári zo IV. storočia je deň spomienky tiež 23. februára.

Aspekty ikonografie a ikonológie

 

V podrobnom zázname v katalógu z roku 2001 Cecilia Prete vystopovala štúdie, v ktorých sa hovorilo o zadných dverách. V roku 1958 bol pripísaný Corradovi Giaquinto, v monografii apúlskeho maliara, ktorú zrekonštruoval Mario D'Orsi, na základe prísnejších dokumentačných a štylistických pozorovaní navrhnutých o Carlo Barbieri a zdieľaný kňazom, by mal byť namiesto toho pridelený Enricovi Scipionemu Cordieri. Je to maliar, ktorý mal viac ako ktokoľvek iný blízko k Michelangelovi Ricciolinimu pri tvorbe fresky klenby so Svadbou Bakcha a Ariadny (63. tabuľka), a prijímateľ platieb opäť v roku 1721 za «rôzne zdobené činy do galérie"

Milan Stanislav Ďurica

Milan Ďurica sa narodil 13. augusta 1925 v obci Krivany. Prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica SDB bol kňaz, historik ktorý sa zaoberal prevažne modernými slovenskými dejinami a najmä históriou Slovenskej republiky (1939 – 1945). V roku 1943 vstúpil do rehole Saleziánov a o 13 rokov neskôr bol v Turíne vysvätený za kňaza. Študoval v Turíne, Ženeve, Leuvene a postgraduál absolvoval vo Viedni, Padove, Bonne a Kolíne. Teologickú dizertáciu písal o turínskom plátne. Za doktora politických vied v Padove sa habilitoval roku 1961. V roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, v roku 1963 bol  asistentom profesora, od roku 1967 profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na Padovskej univerzite. Pôsobil tam až do dôchodku roku 1997. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil ako odborný poradca pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Počas celého obdobia komunizmu udržiaval kontakt so Slovenskom, aj slovenským exilom. Od roku 1993 pôsobil ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996). Od roku 1998 sa vrátil na Slovensko. Zomrel dnes t.j. 25. januára 2024 v Bratislave vo veku 98 rokov.