Popolcová streda (Mt 6, 1-6. 16-18)

 

Ježišove slová z Matúšovho evanjelia sú pre pôst ako kompas – nie preto, že by nám dávali ďalší zoznam povinností, ale preto, že odhaľujú, čo je pre Boha skutočne dôležité: pravdivosť nášho srdca. Všetky tri oblasti – almužna, modlitba, pôst – sú staré ako samotná viera, a predsa ich Ježiš neobnovuje tým, že by ich sprísnil, ale tým, že ich očisťuje a vyzlieka z predstierania, duchovného divadla a túžby po potlesku. Almužna nás učí robiť dobro bez reflektorov, modlitba nás vedie do ticha, ktoré lieči, a pôst nás pozýva k radosti pre Boha, nie k smutnej maske pre ľudí. Liturgia roku A nás sprevádza príbehmi vnútornej premeny – púšťou a pokušeniami, premenením na vrchu, stretnutím so Samaritánkou, uzdravením slepého či vzkriesením Lazára – a všetky hovoria o tom, že Boh pracuje v skrytosti, ale mení všetko. Tak ako semienko klíči pod zemou, tak aj pôstna milosť rastie tam, kde ju nikto nevidí okrem Boha. Najdôležitejším posolstvom je veta: „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ Nie je to odmena typu „niečo za niečo“, ale dar bližšieho srdca, väčšej slobody a hlbšieho pokoja. Pôst nie je o tom, čo si odoprieme, ale o tom, čo v nás Boh môže urobiť, keď mu dáme priestor.

Keď Ježiš hovorí „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“, nehovorí o obchode, ale o vzťahu. Boh nie je obchodník, ktorý by reagoval systémom „niečo za niečo“, lebo to by z neho robilo automat na požiadavky a z človeka niekoho, kto si Boha kupuje. Ježiš zdôrazňuje, že Boh je Otec, nie účtovník. Odmena, o ktorej hovorí, nie je platba, ale prirodzený dôsledok: keď človek koná dobro, modlí sa úprimne alebo sa postí zo srdca, otvára sa jeho vnútro, rastie pokoj, mizne hluk a objavuje sa radosť, ktorá neprichádza zvonka. Tak ako pri cvičení prichádza sila, pri odpustení pokoj a pri láske blízkosť, aj tu ide o ovocie, nie o transakciu. Boh neodmeňuje úspechom, zdravím či peniazmi, ale tým, že sa dáva – ponúka bližší vzťah, ktorý si nemožno kúpiť, iba prijať. Pôst preto nie je výkon, ktorý Boh odmení, ale priestor, ktorý v sebe vytvoríme, aby mohol vstúpiť On. A práve preto to nie je „niečo za niečo“, ale skôr jednoduchá pravda: keď otvoríš dvere, Boh vstúpi.

Liturgický sviatok - Krst Pána

Krst Pána je významný liturgický sviatok, ktorým sa v Katolíckej cirkvi uzatvára vianočné obdobie a začína obdobie cez rok. Slávi sa v nedeľu po Zjavení Pána a pripomína udalosť, keď Ježiš Kristus prijal krst od Jána Krstiteľa v rieke Jordán. Evanjeliá opisujú, ako sa pri tejto udalosti otvorilo nebo, Duch Svätý zostúpil v podobe holubice a zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn.“ Preto sa sviatok považuje aj za výrazné zjavenie Najsvätejšej Trojice. Hoci Ježiš krst nepotreboval, prijal ho z pokory a solidarity s ľuďmi a tým posvätil vodu ako znak nového života. Udalosť zároveň znamená začiatok jeho verejného účinkovania. Historicky bol Ježišov krst pôvodne súčasťou sviatku Zjavenia Pána, no po liturgickej reforme v roku 1969 sa stal samostatným sviatkom. Liturgia tohto dňa zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a obnovu krstných záväzkov, ktoré sú základom kresťanskej identity. Umelecké zobrazenia Krstu Pána patria medzi najčastejšie biblické motívy — Ježiš stojaci v Jordáne, Ján Krstiteľ a holubica symbolizujúca Ducha Svätého tvoria ikonický obraz známy v západnej aj východnej tradícii. Sviatok má aj osobný duchovný rozmer: pripomína kresťanom ich vlastný krst, povolanie k životu v pravde a službe a pozýva obnoviť si vedomie, že krst nie je len rituál, ale začiatok nového života v Kristovi. Krst Pána tak uzatvára čas kontemplácie nad tajomstvom Vianoc a otvára cestu aktívneho nasledovania Ježiša v každodennom živote.

Don Dolindo Routolo

Don Dolindo Ruotolo, neapolský kňaz žijúci v rokoch 1882 – 1970, patrí medzi najpozoruhodnejšie duchovné postavy 20. storočia. Hoci sa jeho meno spája najmä s modlitbou „Ježišu, postaraj sa!“, jeho život bol ďaleko menej idylický, než by sa mohlo zdať. Bol to človek, ktorý prešiel sériou bolestných skúšok, nepochopenia a telesného utrpenia, no napriek tomu si zachoval hlbokú pokoru a neotrasiteľnú dôveru v Boha. Práve jeho ťažkosti formovali jeho duchovnú hĺbku a zanechali dedičstvo, ktoré dodnes oslovuje milióny veriacich.

Dolindo pochádzal z početnej rodiny a už v detstve zažil tvrdosť života. Jeho otec bol prísny, často až krutý, a mladý Dolindo vyrastal v prostredí, kde sa láska prejavovala skôr cez disciplínu než nežnosť. Tento nedostatok prijatia v ranom veku v ňom zanechal hlbokú stopu, no zároveň ho naučil citlivosti voči utrpeniu druhých. Keď vstúpil do seminára, jeho duchovná horlivosť bola neprehliadnuteľná, no rovnako aj jeho nekompromisná úprimnosť, ktorá mu neraz spôsobila problémy.

Jednou z najväčších ťažkostí jeho života bolo nepochopenie zo strany cirkevných autorít. Don Dolindo bol mimoriadne plodný autor – napísal tisíce strán komentárov k Svätému písmu, duchovných úvah a listov. Jeho teologické názory však niekedy pôsobili neštandardne a v období zvýšenej opatrnosti v Cirkvi sa dostal pod prísne preverovanie. Niekoľkokrát bol suspendovaný, zbavený možnosti verejne slúžiť svätú omšu a dokonca bol obvinený z bludov. Pre kňaza, ktorý žil pre Eucharistiu, to bola rana, ktorá sa dotýkala samotného jadra jeho identity.

Napriek tomu nikdy neprejavil hnev ani odpor. Jeho odpoveďou bola tichá poslušnosť a odovzdanosť. Práve v týchto rokoch vznikla jeho známa modlitba odovzdanosti, ktorá je dnes jedným z najrozšírenejších duchovných textov na svete. Dolindo ju nepísal ako teoretickú úvahu, ale ako ovocie vlastnej skúsenosti, keď sa ocitol v situáciách, ktoré nemohol ovplyvniť a ktoré ho presahovali.

Kontakt s Patrom Piom

Osobitnú kapitolu v jeho živote predstavuje vzťah so svätým Piom z Pietrelciny. Hoci sa títo dvaja muži nestretávali často, vzájomne sa duchovne vnímali a rešpektovali. Obaja boli kňazi hlbokej modlitby, obaja niesli stigmy nepochopenia a obaja boli podrobení prísnym cirkevným obmedzeniam. Práve táto podobnosť ich vnútorného zápasu vytvorila medzi nimi zvláštne puto.

Najznámejšia epizóda sa odohrala, keď jedna žena prišla za Patrom Piom s prosbou o radu. Páter Pio jej odpovedal slovami, ktoré sa stali legendárnymi:  

„Prečo za mnou chodíš? Máš v Neapole svätca – Dona Dolinda!“  

Týmto výrokom nielenže prejavil hlbokú úctu k Dolindovej svätosti, ale zároveň potvrdil, že jeho utrpenie a pokora neboli skryté pred očami tých, ktorí sami kráčali cestou kríža.

Dolindo si Piu vážil rovnako. V listoch a rozhovoroch o ňom hovoril s úctou a obdivom, no nikdy sa neporovnával. Obaja muži žili v odlišných mestách a ich služby mali iný charakter, no spájala ich rovnaká skúsenosť: byť skúšaný, podozrievaný a zároveň hlboko milovaný Bohom. Ich vzťah nebol založený na osobných stretnutiach, ale na duchovnom bratstve, ktoré vzniká medzi ľuďmi kráčajúcimi rovnakou cestou obety.

Okrem duchovných skúšok trpel Don Dolindo aj fyzicky. V posledných desaťročiach života bol postihnutý ťažkou artritídou, ktorá mu spôsobovala neustále bolesti. Jeho telo bolo zoslabnuté, pohyb obmedzený a každodenné úkony sa stávali náročnými. Napriek tomu pokračoval v spovedaní, písaní a duchovnom sprevádzaní ľudí, ktorí prichádzali za ním z celého Talianska.

Ďalšou ťažkosťou, ktorá ho sprevádzala, bola chudoba. Don Dolindo žil asketicky, často na hranici materiálneho minima. Peniaze, ktoré dostal, okamžite rozdával chudobným. Jeho izba bola skromná, takmer prázdna, a jeho strava jednoduchá. Nešlo o romantickú chudobu, ale o skutočný nedostatok, ktorý ho niekedy privádzal do situácií, keď nemal ani na základné potreby.

Keď zomrel v roku 1970, Neapol sa s ním lúčil ako s človekom, ktorý niesol kríž s neobyčajnou pokorou. Jeho hrob sa stal miestom modlitby a jeho spisy sa postupne rozšírili do celého sveta. Dnes je jeho meno spájané najmä s dôverou v Božiu prozreteľnosť, no za touto jednoduchosťou sa skrýva život plný bolesti, nepochopenia a obetí.

Práve tieto ťažkosti robia z Dona Dolinda postavu, ktorá dokáže osloviť aj moderného človeka. Ukazuje, že duchovná sila nerastie v pohodlí, ale v zápase. Že dôvera nie je pocit, ale rozhodnutie. A že aj v najtemnejších chvíľach môže človek nájsť svetlo, ak sa dokáže odovzdať niekomu väčšiemu než je on sám.