Františkov odkaz po 800 rokoch

Rok 2026 prináša mimoriadnu príležitosť pripomenúť si 800. výročie smrti svätého Františka z Assisi, muža, ktorého odkaz zostáva živý aj po ôsmich storočiach. František, narodený okolo roku 1181 v Assisi ako syn bohatého obchodníka, prešiel pozoruhodnou cestou od mladíka túžiaceho po sláve k človeku, ktorý sa nechal úplne premeniť Božím volaním. Kľúčovým momentom jeho obrátenia bolo stretnutie s malomocným, ktoré v ňom prelomilo strach a otvorilo cestu k radikálnej láske. Keď sa zriekol majetku, nešlo o gesto vzdoru, ale o túžbu patriť Bohu bez kompromisov a žiť evanjelium doslova. Jeho chudoba bola slobodou, jeho jednoduchosť výzvou pre spoločnosť, ktorá už v 13. storočí zápasila s materializmom a nerovnosťou. František sa stal kazateľom pokoja a bratstva, čo potvrdzuje aj jeho odvážne stretnutie so sultánom al-Malikom al-Kámilom počas križiackych výprav, kde vystupoval nie ako bojovník, ale ako posol dialógu. Jeho Chválospev stvorenia je hymnou vďačnosti za svet, ktorý nevlastníme, ale ktorý nám bol zverený, a preto je dodnes patrónom ekológie. Osemsto rokov po jeho smrti zostáva jeho posolstvo aktuálne: učí nás radosti, ktorá nepramení z vecí, ale zo vzťahov, pripomína hodnotu pokoja začínajúceho v srdci človeka, volá k úcte k prírode a ukazuje silu milosrdenstva, ktoré dokáže meniť životy. Oslava tohto jubilea nie je len spomienkou na minulosť, ale pozvaním obnoviť v sebe odvahu žiť evanjelium s radosťou, jednoduchosťou a otvorenosťou, tak ako to robil svätý František, ktorý nám zanechal cestu pokoja, bratstva a dôvery v Boha, ktorý je Láska.

Popolcová streda (Mt 6, 1-6. 16-18)

 

Ježišove slová z Matúšovho evanjelia sú pre pôst ako kompas – nie preto, že by nám dávali ďalší zoznam povinností, ale preto, že odhaľujú, čo je pre Boha skutočne dôležité: pravdivosť nášho srdca. Všetky tri oblasti – almužna, modlitba, pôst – sú staré ako samotná viera, a predsa ich Ježiš neobnovuje tým, že by ich sprísnil, ale tým, že ich očisťuje a vyzlieka z predstierania, duchovného divadla a túžby po potlesku. Almužna nás učí robiť dobro bez reflektorov, modlitba nás vedie do ticha, ktoré lieči, a pôst nás pozýva k radosti pre Boha, nie k smutnej maske pre ľudí. Liturgia roku A nás sprevádza príbehmi vnútornej premeny – púšťou a pokušeniami, premenením na vrchu, stretnutím so Samaritánkou, uzdravením slepého či vzkriesením Lazára – a všetky hovoria o tom, že Boh pracuje v skrytosti, ale mení všetko. Tak ako semienko klíči pod zemou, tak aj pôstna milosť rastie tam, kde ju nikto nevidí okrem Boha. Najdôležitejším posolstvom je veta: „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ Nie je to odmena typu „niečo za niečo“, ale dar bližšieho srdca, väčšej slobody a hlbšieho pokoja. Pôst nie je o tom, čo si odoprieme, ale o tom, čo v nás Boh môže urobiť, keď mu dáme priestor.

Keď Ježiš hovorí „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“, nehovorí o obchode, ale o vzťahu. Boh nie je obchodník, ktorý by reagoval systémom „niečo za niečo“, lebo to by z neho robilo automat na požiadavky a z človeka niekoho, kto si Boha kupuje. Ježiš zdôrazňuje, že Boh je Otec, nie účtovník. Odmena, o ktorej hovorí, nie je platba, ale prirodzený dôsledok: keď človek koná dobro, modlí sa úprimne alebo sa postí zo srdca, otvára sa jeho vnútro, rastie pokoj, mizne hluk a objavuje sa radosť, ktorá neprichádza zvonka. Tak ako pri cvičení prichádza sila, pri odpustení pokoj a pri láske blízkosť, aj tu ide o ovocie, nie o transakciu. Boh neodmeňuje úspechom, zdravím či peniazmi, ale tým, že sa dáva – ponúka bližší vzťah, ktorý si nemožno kúpiť, iba prijať. Pôst preto nie je výkon, ktorý Boh odmení, ale priestor, ktorý v sebe vytvoríme, aby mohol vstúpiť On. A práve preto to nie je „niečo za niečo“, ale skôr jednoduchá pravda: keď otvoríš dvere, Boh vstúpi.

Liturgický sviatok - Krst Pána

Krst Pána je významný liturgický sviatok, ktorým sa v Katolíckej cirkvi uzatvára vianočné obdobie a začína obdobie cez rok. Slávi sa v nedeľu po Zjavení Pána a pripomína udalosť, keď Ježiš Kristus prijal krst od Jána Krstiteľa v rieke Jordán. Evanjeliá opisujú, ako sa pri tejto udalosti otvorilo nebo, Duch Svätý zostúpil v podobe holubice a zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn.“ Preto sa sviatok považuje aj za výrazné zjavenie Najsvätejšej Trojice. Hoci Ježiš krst nepotreboval, prijal ho z pokory a solidarity s ľuďmi a tým posvätil vodu ako znak nového života. Udalosť zároveň znamená začiatok jeho verejného účinkovania. Historicky bol Ježišov krst pôvodne súčasťou sviatku Zjavenia Pána, no po liturgickej reforme v roku 1969 sa stal samostatným sviatkom. Liturgia tohto dňa zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a obnovu krstných záväzkov, ktoré sú základom kresťanskej identity. Umelecké zobrazenia Krstu Pána patria medzi najčastejšie biblické motívy — Ježiš stojaci v Jordáne, Ján Krstiteľ a holubica symbolizujúca Ducha Svätého tvoria ikonický obraz známy v západnej aj východnej tradícii. Sviatok má aj osobný duchovný rozmer: pripomína kresťanom ich vlastný krst, povolanie k životu v pravde a službe a pozýva obnoviť si vedomie, že krst nie je len rituál, ale začiatok nového života v Kristovi. Krst Pána tak uzatvára čas kontemplácie nad tajomstvom Vianoc a otvára cestu aktívneho nasledovania Ježiša v každodennom živote.