Memorandum Slovenského národa

V rámci príprav na voľby do uhorského snemu, ktorý mal zasadať od apríla 1861, začal v marci Ján Francisci vydávať v Budapešti Pešťbudínske vedomosti, Noviny pre politiku a literatúru, slovenské politické noviny, ktoré vychádzali dvakrát v týždni. Hlavným podnetom pre ich vydávanie boli pripravované voľby do uhorského snemu, kde slovenskí národovci chceli spojiť svoje sily s predstaviteľmi rumunského a chorvátskeho národného života. Príprav na založenie novín sa zúčastnili hlavne bývalí predrevoluční spolupracovníci Ľ. Štúra a J.M. Hurbana – okrem J. Francisciho to boli Š.M. Daxner, J. Palárik, A. Radlinský, P. Dobšinský, J. Mallý-Dusarov a ďalší. Na kauciu budúcich novín sa konala veľká zbierka, do ktorej zásluhou A. Radlinského významnou mierou prispel Spolok sv. Vojtecha. Keďže ich vydanie sa oneskorilo, do volieb už nemohli zasiahnuť podľa pôvodných plánov. Vďaka volebným machináciám sa do snemu nedostal ani jeden Slovák. Situácia bola natoľko alarmujúca, že predstavitelia slovenského národného života sa rozhodli usporiadať manifestačné národné zhromaždenie a predniesť na ňom slovenské požiadavky. 17. mája 1861 Pešťbudínske vedomosti uverejnili pozvanie, ktoré povolávalo Slovákov do Turčianskeho sv. Martina na veľké zhromaždenie, ktoré malo prerokovať slovenské národné požiadavky. Napriek tomu, že uhorské úrady reagovali na ideu národného zhromaždenia negatívne a snažili sa zabrániť jeho realizácii (napr. zvolenský podžupan sľuboval každému, kto by sa opovážil ísť do Martina, 40 palíc), zhromaždilo sa v dňoch 6.-7. júna 1861 vo vtedy sotva tritisícovom Turčianskom sv. Martine okrem domáceho obyvateľstva ešte asi tritisíc hostí z bližších i vzdialenejších oblastí Slovenska (spolu sa teda zhromaždenia zúčastnilo okolo päťtisíc ľudí). Zhromaždenie sa konalo na nádvorí evanjelického chrámu v Turčianskom Sv. Martine "Pod lipami". Na úvod sa uskutočnila bohoslužba, evanjelická a taktiež Rímsko-katolícka svätá omša. Zhromaždenia sa zúčastnili i poprední politickí predstavitelia Turčianskej a Liptovskej župy, barón Š. Révay, M. Szentiványi a turčiansky poslanec J. Justh. Po poldruhadňovom rokovaní bol slávnostne vyhlásený slovenský politický program – Memorandum národa slovenského 6. – 7. júna 1861– ktorý zhromaždenie nadšene prijalo. V Memorande boli sformulované požiadavky, ktorého autor je Štefan Marko Daxner, vyslovil už vo svojom Hlase zo Slovenska. Išlo hlavne o uznanie Slovákov za samostatný politický národ a o vyjadrenie tejto samostatnosti prostredníctvom zriadenia tzv. Slovenského Okolia, kde by sa zaviedlo úradovanie v slovenskom jazyku a slovenčina by tu bola úradným a vyučovacím jazykom. Bola to teda požiadavka zriadenia slovenskej autonómie v rámci Uhorska. Ďalšie požiadavky sa týkali hlavne školstva a kultúry; išlo o zriadenie slovenskej právnickej akadémie, zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti, vyučovanie v slovenskom jazyku, vydávanie slovenských hospodárskych časopisov, zriaďovanie slovenských hospodárskych spolkov, primerané zastúpenie Slovákov v hornej snemovni uhorského snemu a ďalšie – čiže v podstate o akúsi školskú a kultúrnu samosprávu Slovákov. Memorandum uznávalo celistvosť Uhorska a diplomatický charakter maďarčiny, odmietalo však nadraďovanie Maďarov nad ostatné národy Uhorska a žiadalo zrušiť zákony, ktoré diskriminovali nemaďarské národy a ich jazyky. Slovenská deputácia (ale bez zástupcov tzv. slovenskej šľachty) odovzdala Memorandum 27. júna 1861 podpredsedovi uhorského snemu, grófovi Kolomanovi Tiszovi. Medzitým prebehla na Slovensku protimemorandová podpisová akcia, ktorú zorganizovali maďarské vládne kruhy a župné úrady. Snem sa však memorandom nezaoberal, hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracovať návrh národnostného zákona. Koncom leta roku 1861 došlo k vyostreniu rozporov medzi Viedňou a Pešťou, ktoré viedlo k tomu, že 22. augusta panovník rozpustil uhorský snem a vyhlásil provizórium. Keďže snem o memorande nestihol rokovať, lebo cisár ho rozpustil. Vtedy sa Slováci rozhodli petíciu panovníkovi. Nové – Viedenské memorandum cisárovi Františkovi Jozefovi I. odovzdal banskobystrický biskup Štefan Moyses. Viedenské memorandum sa skladalo z dvoch dokumentov: upraveného Memoranda národa slovenského a Návrhu na organizáciu slovenského Okolia. Konkrétne vymedzovalo právomoci a orgány Okolia, kompetencie panovníka a uhorských úradov. Okolie malo tvoriť 5 čisto slovenských žúp a 9 žúp obývaných Slovákmi a Maďarmi mala rozdeliť osobitná komisia (išlo o Trenčiansku, Oravskú, Turčiansku, Liptovskú, Zvolenskú, Prešporskú, Nitrinasku, Tekovskú, Hontiansku, Novohradskú, Gemerskú, Spišskú, Šarišskú a Abovskú župu). Okolia mal vymenovať cisár a predsedu snemu mal voliť snem zo 4 kandidátov, ktorých navrhoval cisár. Okresy mali mať takú právomoc ako predtým župy. Na čele okresu mal stáť okresný náčelník. Predpokladalo sa i zavedenie špeciálnej sústavy súdov, ktoré sa však mali riadiť uhorským právom. Patrónmi slovenského Okolia mali byť sv. Cyril a Metod, jeho znakom dvojhlavý orol s bielym krížom na modrom trojvrší. František Jozef odovzdal Memorandum uhorskej dvorskej kancelárii a miestodržiteľskej rade, ktoré ho s prísľubom čerpania podnetov pri tvorbe národnostného zákona zamietli. Slováci sa teda snažili využiť to málo, čo viedenská taktika lavírovania medzi maďarizačnými snahami uhorskej šľachty a požiadavkami nemaďarských národností dovoľovala a rozbehli akciu na založenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne – Matice slovenskej, ako aj snahu o zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na viacerých stredných školách.

Európa pod Nemeckou hegemóniou

Druhá svetová vojna bola spočiatku agresiou totalitných štátov proti slabším a väčšinou menším štátom. Do polovice roku 1941 si agresori rozdelili takmer celú kontinentálnu Európu. Poľsko bolo prvou krajinou, ktorá sa postavila na ozbrojený odpor voči nemeckej agresii. Nemci však boli početnej technickej prevahe a ani statočnosť a obetavosť poľskej armády ich nedokázala zastaviť. Veľká Británia a Francúzsko síce 3. septembra 1939 vyhlásili vojnu Nemecku, ale neposkytli pomoc Poľsku a namiesto ofenzívy vyhlásili blokádu Nemecka. Nemecká armáda odpovedala na blokádu ponorkovou vojnou namierenou nielen voči vojenským, ale aj obchodným plavidlám. Počas nemeckej ofenzívy v Poľsku obsadila po 17. septembri 1939 Červená armáda, podľa nemecko-sovietskeho paktu, východnú časť Poľska. Do sovietskeho zajatia padlo množstvo poľských vojakov a dôstojníkov, z ktorých takmer 22 tisíc ranou do tyla tajne postrieľali. Najviac ich zahynulo v Katynskom lese. Cieľom týchto brutálnych činov bolo odstrániť poľských vodcov, aby sa územie ľahšie ovládalo. Na základe vnútených zmlúv boli sovietske posádky umiestnené aj v pobaltských republikách – v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Koncom septembra 1939 Poľsko kapitulovalo a jeho územie bolo rozdelené na tri časti: severozápad bol pripojený k Nemecku, východ k ZSSR a v južnej časti Nemci vytvorili Generálny gouvernement so sídlom v Krakove. Poliaci straili prístup k vyššiemu vzdelávaniu, nesmeli používať telefón ani rádio, venovať sa kultúre ani športu. Poľskí židia boli vylúčení z občianskeho života a prinútení sústrediť sa do  get, kde umierali od hladu. Najväčšie bolo varšavské geto. Neskôr nacisti na poľskom území vybudovali najstrašnejšie koncentračné a likvidačné tábory, kde našlo smrť niekoľko miliónov ľudí z celej Európy. Čierny dym nad tábormi sa stal jedným zo symbolov druhej svetovej vojny. Medzi civilmi zahynul každý piaty Poliak. Veľká Británia a Francúzsko vzápätí rozpútali otvorenú protisovietsku kampaň, ktorá kulminovala počas „zimnej vojny“ medzi Fínskom a ZSSR. Fínsko, podporované Veľkou Britániou a Francúzskom, odmietlo požiadavky ZSSR upraviť hranice v oblasti Karelskej šije nad Leningradom. (dnes Petrohrad) Vojna sa skončila podpísaním mieru v marci 1940. Za agresiu bol ZSSR vylúčený zo Spoločnosti národov. Fínsko uhájilo svoju nezávislosť, ale ZSSR posunul hranicu o 150 km na sever. Aj Rumunsko muselo odstúpiť Sovietskemu zväzu Besarábiu a severnú Bukovinu. Na obsadených územiach v Pobaltí i v Rumunsku vytvoril Sovietsky zväz nové „socialistické“ republiky. Na jar 1940 sa nacistické Nemecko pripravovalo na ďalšie vojenské ťaženie na Západe. Ich cieľom bolo ovládnuť čo najväčšie územie od Škandinávie po Francúzsko s jeho surovinovými a hospodárskymi zdrojmi. Takto posilnený chcel Hitler napadnúť Veľkú Britániu. 9. apríla 1940 nemecké vojská uskutočnili mohutný námorný a letecký výsadok v Dánsku a ešte v ten istý deň ho obsadili. V rovnakom čase sa začala invázia do Nórska. Tu však narazili na húževnatý odpor podporovaný aj britskými a francúzskymi vojakmi. Nórsko kapitulovalo až 10. júna 1940. Začiatkom mája 1940 nemecké vojská zaútočili na Holandsko, Belgicko a Luxembursko. Blesková vojna (blitzkrieg) bola založená na rýchlom a mohutnom útoku dobre vycvičenej armády, ktorú podporovali silné tankové a motorizované jednotky a výsadkové oddiely. Vojenské akcie podporovalo letectvo útočiace aj na civilné obyvateľstvo najmä vo veľkých mestách. Zvyšovali psychologický účinok strachu a beznádeje. Hoci Belgicku prišla na pomoc francúzska armáda a britský expedičný zbor, nemeckým vojskám sa podarilo obísť opevnenú Maginotovu líniu, na ktorú Francúzi pri obrane najviac spoliehali, a zo severu cez Ardeny sa im podarilo napadnúť aj Francúzsko.  Nemci rýchlo postupovali. Časť britských vojsk sa cez kanál La Manche chaoticky stiahla do Veľkej Británie. Pri Dunkerque (dankerku) stratili Briti takmer 70 tisíc vojakov a celá výzbroj ostala na francúzskom pobreží ako korisť hitlerovcov. Veľké straty malo aj britské loďstvo. Zo 693 lodí, ktoré sa zúčastnili na záchrane obkľúčených vojsk, bolo 224 potopených a rovnaké množstvo poškodených. 14. júna 1940 Nemci bez boja obsadili Paríž a 22. júna 1940 Francúzsko kapitulovalo. Kapitulačný akt podpísali Francúzi v lese pri Compiegne presne v tom istom železničnom vagóne ako roku 1918 Nemci.

Vznik Nacizmu v Nemecku

Nacistické Nemecko vyrástlo na základoch národného poníženia, hanby a hnevu vychádzajúcich zo znenia Versaillskej zmluvy z roku 1919 ktorú Nemecku vnútili víťazné mocnosti po Prvej svetovej vojne. Táto zmluva vnucovala Nemcom zodpovednosť za rozpútanie vojny, trvalú stratu či demilitarizáciu niektorých území nutnosť platiť reparácie v peniazoch a v tovare a zredukovanie početného stavu armády. Nemecko prišlo o všetky zámorské kolónie. Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP) vznikla v Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera po prvej svetovej vojne. Jej ideológia – nacizmu vznikla spojením dvoch doktrín fašistickej  koncepcie štátu riadeného najvyšším vodcom, stelesňujúcim vôľu národa a nacistické teórie o nadradenosti árijskej rasy. Nacistický program sformoval Hitler v knihe Mein Kampf  (Môj boj). Jeho cieľom sa stal boj o životný priestor na východe (Lebensraum) vytvorenie Veľkonemeckej ríše, ktorá bude vládnuť svetu, a boj za rasovú čistotu, zameraný najmä proti Židom, Slovanom a farebným rasám. V Nemecku získal širokú podporu, lebo dokázal spojiť – socializmus pre robotníkov, antiboľševizmus pre podnikateľov, nacionalizmus pre konzervatívcov a antisemitizmus pre tých, ktorí tradične obviňovali Židov zo všetkých problémov. Nemecko ako žiadnu inú európsku krajinu po prvej svetovej vojne sužovali vojenské reparácie i následky dvoch hospodárskych kríz. Hitler dokázal vďaka svojmu nespornému rečníckemu talentu získať voličov na svoju stranu a s podporou podnikateľských a vojenských kruhov sa v januári 1933 stal ríšskym kancelárom. Hoci sa Hitler dostal k moci demokratickou cestou, hneď po nástupe nastolil totalitný režim – vládu jednej strany a vodcovský princíp v štáte. Záujmy strany presadzovali ozbrojené jednotky SS a SA. Ich teror bol namierený najprv proti vedúcim činiteľom komunistickej a socialistickej strany, odporcom režimu a neskôr aj voči nepohodlným príslušníkom vlastnej strany. 29 na 30 júna 1934 v tzv. „noci dlhých nožov“ povraždili oddiely SS stovky príslušníkov SA vrátane ich veliteľov.