Keď som nedávno stretol nášho penzionovaného pána nazvime ho Koloman nečinne postával na ulici pred našim pracoviskom, zjavne sa dostal do rozpakov: "Veď viete, ako to je, chodieval som sem každý deň. Celé desaťročia. Zvyk je železná košeľa!" Hovoril. Návyky sú veľmi tuhé. Najmä tie, ktoré vznikli z povinnosti. Keď sa potom povinnosť pominie, návyk ostane ako obal: prázdny, dutý, nezmyselný. Ale či sa povinnosť naozaj pominula? Nie je to tak, že sa zmenila? Lebo ak je povinnosť "požiadavkou dňa", potom má každý deň svoje požiadavky. A tie sa zmenili, tak ako sa zmenil deň. My musíme tú zmenu spoznať a splniť. Novú povinnosť treba spoznať a prijať. Prv bolo požiadavkou dňa podať výkon na pracovisku. Teraz treba iné vykonať - inde a inak, ale je to tak isto výkon ktorý sa požaduje! Postaviť sa takej zmenenej požiadavke dňa i noci. Predpokladá to zrelosť, ktorú tie všetky predošlé roky mali vypestovať. Ale nedala sa nacvičiť, preto taká zmena postojov i návykov nie je jednoduchá, a čím je prudšia, tým je ťažšia. Kým dýchame, kladie na nás deň svoje požiadavky. Čím dlhšie žijeme, tým viac aj noc pridáva k nim svoje skúšky. Kým žijeme, potrebujeme silu vytrvať, odvahu i trpezlivosť, ba v rokoch takzvaného "zaslúženého odpočinku" ešte oveľa dôkladnejšie a vo väčšej miere.
