Svetové dni mládeže v Madride 2011

V roku 2011 v mesiaci auguste sa uskutočnili svetové dni mládeže. Je to stretnutie všetkých mladých ľudí z našej planéty zem. Mladých ľudí ktorých spája viera. V meste Madrid sa zídu státisíce ľudí, ktorý vedia prečo a načo vlastne prišli do tohoto mesta v tomto roku. Je to stretnutie s rovesníkmi z rôznych kútov sveta, rôznosť kultúr a to všetko spája týchto mladých ľudí. Táto akcia mladých ľudí, ktorý sa stretávajú v znamení kríža, bola založená Jánom Pavlom II, ktorý daroval mladým kostol v Ríme 25. 3. 1983. Táto myšlienka nezhasla ani po odchode pápeža Jána Pavla II, ale naopak má veľkú podporu a tešia sa tejto akcie aj mnohý mladý zo Slovenska.
 Niektorý ľudia sú však odporcami, ale prečo sú týmito odporcami svetových dní mládeže konkrétne v meste Madrid Španielsku. Zámienkou týchto ľudí je prehnaný rozpočet tejto akcie a ešte aj veľká nezamestnanosť v Španielsku. Je to všetko naozaj tak, ako tisícky demonštrantov tvrdia. Ja si myslím skôr opak veď je to prínos do Španielska či po duchovnej stránke, alebo ekonomickej veď samotný primátor mesta Madrid odhaduje prínos až na 250 miliónov eur. Nie je to však v tom, že na tejto demonštrácii sa zúčastňujú odporcovia kresťanstva, cirkvi a samotného pápeža? Tejto demonštrácie sa zúčastnili sekularistické, feministické, homosexuálne, alternatívne kresťanské a ľavicové organizácie.

Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.

Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.

1.     Úvod

Encyklika sa začína slovami Populorum progresio čo znamená  Rozvoj národov. Pavol VI. spomína v úvode encykliky svojich predchodcov, ktorí vo svojich encyklikách nezanedbali povinnosť svojho úradu a pripomenuli sociálne problémy svojej doby, ktoré nesiahajú len na svoju dobu, ale ako zisťujeme encyklika má neoceniteľný charakter aj v dnešnej dobe. Pápež v encyklike spomína svoje dve cesty do Latinskej Ameriky v roku 1960 a druhú do Afriky 1962 a to ešte predtým kým nebol Rímskym biskupom. Tam zistil aké majú ťažkosti národy „tretieho sveta“. Touto encyklikou spomína na tieto národy a píše o týchto problémoch. Hladujúce národy sa dnes obracajú dramatickým spôsobom na národy v nadbytku. Cirkev sa chveje pri tomto úzkostnom volaní a vyzýva každého, aby s láskou odpovedal na hlas svojho brata[1]. Pápež sa snaží týmto zdôrazniť lásku k blížnemu a nemá nastať vykorisťovanie ako sa to mnohokrát deje. Pápež Pavol VI. v túžbe splniť želanie koncilu a priviesť do života to čo bolo na koncile schválené vydáva túto encykliku. Snaží sa pričiniť o pokrok národov. Často sú to koloniálne krajiny alebo krajiny s bývalou koloniálnou nadvládou. Priviesť do týchto krajín sociálnu istotu, spravodlivosť a menej rozvinutým národom poskytnúť pomoc ako svojmu mladšiemu bratovi. Pre tento zámer bola schválená aj pápežská komisia, ktorá má za úlohu vzbudiť v ľude Božom plné vedomie napomôcť týmto národom hlavným programom tejto komisie je Spravodlivosť a mier. Encyklika sa skladá z úvodu dvoch častí, prvá časť „za integrálny rozvoj“, druhá časť cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva, a konečná výzva.  

2.     Za integrálny rozvoj

V prvej časti encykliky pápež poukazuje na problémy, ktoré súvisia s rozvojom národov. Píše vo svojej encyklike o materiálne založených ľuďoch a poukazuje na druhej strane na chudobu ľudí. Často sú to tie národy, ktoré len pred nedávnom dosiahli národnú nezávislosť. Pápež na jednej strane chváli vo svojej encyklike kolonizátorov tým, že do krajín priniesli svoju vedu a techniku, ale na druhej strane poukazuje na neblahé následky kolonializmu. K tejto problematike pápež dodáva vyjadrenie, že v bývalých kolóniách, ktoré dostali slobodu a oni sami sa nevedia postarať o seba, u týchto národov hrozia občianske vojny. Cirkev sa nechce miešať do politiky ostatných štátov, ale Cirkev „ v túžbe pomáhať ľuďom dosiahnuť ich plný rozvoj, predkladá im to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: celkový pohľad na človeka a na ľudstvo“ (PP 13)[2]. Pápež Pavol VI. tu prichádza s hlavnou myšlienkou celej encykliky „rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t.j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“ (PP 14).[3] Človek sa na svojom rozvoji musí podieľať sám pre seba. Je obdarený rozumom a slobodnou vôľou a tie so sebou nesú zodpovednosť za vlastný rast. Tento rast má človek pretaviť do vlastných schopností a daností, aby raz prinášal ovocie. Pre tento ľudský rozvoj nie je potrebné mať mnoho hmotného majetku, ale mať viac ľudských hodnôt a podieľať sa na ich zveľaďovaní. V Populorum progressio nám prináša Pavol VI. hlavnú definíciu rozvoja, „je pre každého a pre všetkých prechodom z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“.[4] Pápež podáva v encyklike aký má vplyv ľudský pokrok na človeka a celú spoločnosť pokrok je činiteľom rozvoja. Uplatňovaním svojho rozumu a práce sa rozvíja industrializácia, človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Pápež tu však upozorňuje aj na neblahé následky rozvoja priemyslu, ide tu najmä o vykorisťovanie a zisk sa stáva hlavným cieľom, pre ktorý ľudia podriaďujú svoje hodnoty. Potom tu nastáva trend, podľa ktorého sa odstup od prosperujúcich od zaostávajúcich stále zväčšuje.[5] Toto rozdelenie privádza jedných k sebectvu a druhých k revolte. Revolučné postavenie spôsobuje nové nespravodlivosti, zapríčiňuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenie. Pápež na vyrovnanie týchto nerovností píše, každý program určený na zvýšenie výrobnosti nemá napokon iného zmyslu ako slúžiť človeku.[6] Aby človeka nepohltila technika a aby človeku mohla dobre slúžiť, musí sa z tohto dôvodu snažiť o zvýšenie svojej gramotnosti, ktorá je nevyhnutná na rozvíjanie osobnej zodpovednosti za vlastný rozvoj po všetkých stránkach. S rozvojom osobnosti súvisí aj zameranie sa na rodinu a zodpovedné rodičovstvo, ako aj varovanie pred pokušením materializmu.[7]     

3.     Cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva

Integrálny rozvoj človeka nemôže ísť bez solidárneho rozvoja ľudstva.[8] Ide tu o povinnosť bohatších krajín voči chudobným krajinám. Táto pomoc sa prejavuje v troch aspektoch: povinnosť súdržnosti (pomoc rozvojovým krajinám), povinnosť sociálnej spravodlivosti (náprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a slabými krajinami) a povinnosť univerzálnej lásky (angažovanosť sa za ľudskejší svet pre všetkých).[9] Už nestačí, keď sa postaráme o sociálne slabších, nevyrieši to problémy tým, keď im hodíme do klobúka bankovku, ale pomoc má nastať v zmene systému a tejto zmene musí predchádzať zmena zmýšľania, podľa ktorej sú si všetci ľudia rovní, len každý z nich má inú úlohu podieľať sa na vytváraní dobra. Je normálne, že každý má pocítiť osoh zo svojej práce najprv na sebe, ale musí sa oň rozdeliť aj s ostatnými. Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva.[10] Toto správanie, ktoré by mali konať všetci ľudia, prinesie najmä prospech bohatým, lebo odmietnutím a uzavretím sa do vlastného egoizmu vytvára „hnev chudobných s nepredstaviteľnými následkami.“[11]

Pavol VI. navrhuje vytvoriť z výdavkov, ktoré smerujú na zbrojársky priemysel, svetový fond na riešenie biedy a hladu. Pápež tu poukazuje na pokrytectvo, ktoré tu zavládlo a neschopnosť voľného trhu.

Riešenie týchto problémov je však v mentalite ľudí jednotlivých národov a ich predstaviteľov: „Svet je chorý. Jeho neduh neväzí natoľko v neproduktívnosti zdrojov alebo v ich uchvátení zo strany niekoľkých, ako skôr v nedostatku bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi.“[12]  

V záverečnej časti encykliky pápež Pavol VI. formuluje spojitosť medzi rozvojom a mierom: „Priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier.“[13] Toto tvrdenie je priam naliehavým a až nevyhnutným pre pochopenie naliehavosti celosvetového úsilia o rozvoj, ktoré je na prospech všetkým národom. Tieto národy sú potom zodpovedné za svoju prosperitu, rozvoj a za celosvetový mier.       

---

[1] Populorum Progressio 3, Pavol VI. (1967)

[2] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.

[3] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.

[4] Populorum Progressio 20, Pavol VI. (1967)

[5] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.

[6] Populorum Progressio 34, Pavol VI. (1967)

[7] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.

[8] Populorum Progressio 43, Pavol VI. (1967)

[9] Populorum Progressio 44, Pavol VI. (1967)

[10] Populorum Progressio 48, Pavol VI. (1967)

[11] Populorum Progressio 49, Pavol VI. (1967)

[12] Populorum Progressio 66, Pavol VI. (1967)

[13] Populorum Progressio 76, Pavol VI. (1967)

Škapuliarska Panna Mária

V roku 1686 dostal žiadosť Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska od Alžbety Rákoczyovej-Erdódyovej o založenie Bratstva sv. škapuliara. Žiadosti vyhovel s prehlásením, že je veľmi šťastný, že v jeho stolici, kde je županom, bude miesto, ktoré sa stane ohniskom mariánskej úcty.
Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska a miestokráľ Uhorský zakrátko zomrel. Vo vybavovaní tejto záležitosti pokračoval jeho nástupca Juraj Szechéni. Podal žiadosť pápežovi Inocentovi XI., ten s radosťou vyhovel grófke Alžbete a r. 1686 poveril Szechényiho založiť v Topoľčiankach Bratstvo sv. škapuliara. Zároveň povolil konať každoročnú púť v nasledujúcu nedeľu po sviatku Škapuliarskej panny Márie - 16. júla. Povolenie bolo doložené dekrétom, ktorý vystavil všeobecný generál rádu Karmelitánov. Inocent XI. poslal grófke aj osobný dar obraz PANNY MÁRIE ŠKAPULIARSKEJ od talianskeho majstra.