Namiesto dlhej kázne vám tu poviem jednu historku.
Zdalo sa mi, že som kráčal alejou u Porta Suzza
a pred kasárňami. Tam som spozoroval akúsi ženu, ktorú som považoval za
predavačku pečených gaštanov, lebo nad ohňom otáčala valec. Myslel som si, že
v ňom pečie gaštany. Obdivujúc zvláštny spôsob pečenia gaštanov, pristúpil
som bližšie, vidiac, že cylinder sa naozaj otáča. Opýtal som sa ženy, čo pečie na takomto aparáte. Ona odpovedala: „Pečiem lahôdky pre saleziánov.“
„Čože? Lahôdky pre saleziánov?“
„Áno“, povedala a hneď otvorila cylinder a ukázala
mi. Rozoznal som cukríky rôznych farieb. Boli oddelené platňou: jedny boli
biele, iné červené a iné čierne. Videl som na nich zrazený cukor, ktorý sa
podobal dažďovým kvapkám alebo čerstvo napadnutej rose. Táto rosa bola niekde
postriekaná červenými škvrnami.
Opýtal som sa ženy: „Dajú sa jesť?“
„Áno“ a hneď mi podala.
Potom som sa spýtal: „Prečo sú niektoré kúsky červené, iné
čierne a iné biele?“
Žena odpovedala: „Biele nestoja mnoho námahy, lebo ich možno
ľahko postriekať, červené stoja krv a čierne život. Kto ich okúsi, ten
nepozná námahu, nepozná smrť.“
„A zrazený cukor, čo znamená?“
„Je znakom sladkosti svätca, ktorého ste si vzali za vzor.
Táto rosa znamená, že sa treba hodne a mnoho potiť, aby ste zachovali túto
sladkosť, lebo mnohokrát treba prelievať i krv, aby sme ju nestratili.“
Užasnutý som sa chcel ďalej dopytovať, ale ona mi viacej
neodpovedala. Ja som sa poobzeral ďalej svojou cestou, zamyslený nad tým, čo som
počul. Ale sotva som spravil niekoľko krokov, stretol som sa s don Piccom
a s inými našimi kňazmi. Všetci boli zdesení a zarazení. Vlasy sa im
hrôzou ježili. Opýtal som sa ich: „Čo sa stalo?“
„Keby ste vedeli... keby ste vedeli?“, odpovedal don Picco.
Naliehal som, čo je nové a tu on znova: „Keby ste
vedeli... Videli ste tú ženu, ktorá piekla lahôdky?“
„Áno a čo ďalej?“
Zdesene pokračoval: „No, hovorila mi, aby som vám povedal,
aby ste sa postaral, aby vaši synovia pracovali a pracovali.“
Hovorila: „Nájdu mnoho tŕňov, ale i hodne ruží. Povedz
im, že život je krátky a žatva hojná. Život je samozrejme pred Bohom
krátky, keďže je pred ním chvíľkou, ničím.“
„No... a čo sa nepracuje?“
Ona na to: „Áno, pracuje sa, ale nech sa pracuje!“
Potom som už nevidel nikoho a udivený som sa ponáhľal
do oratória, kde som sa prebudil.
Túto historku som vám chcel povedať. Nazvete ju azda
podobenstvom, bájkou alebo výmyslom, ale na tom záleží veľmi málo. Rád by som
však bol, keby ste si zapamätali to, čo povedala tá žena don Piccovi
a ostatným, aby sme sa cvičili v láskavosti nášho svätého Františka
a aby sme vždy a mnoho pracovali.