Marian Bláha (*11. 7. 1869 - +21. 8. 1943)

Dňa 5. júla 1869 vyhasol život veľkého Slováka a biskupa banskobystrického Štefana Moysesa. Celý národ ho oplakával ako svojho dobrého otca a vznešeného vodcu.

Avšak Božia prozreteľnosť sa postarala, aby sme dostali hodného nástupcu Moysesovho a o niekoľko dní po jeho smrti dňa 11. júla uzrel svetlo sveta pod Tatrami synček slovenských rodičov Marián Blaha. Ako kedysi pri narodení sv. Jána Krstiteľa, asi aj pri jeho kolíske pýtali sa rodičia a známi „Čo len bude z tohto dieťaťa?“ Veru, kto by bol mohol predpovedať, že na usilovného a nadaného žiaka čaká skvelá úloha v národe. Od zbožných a slovensky uvedomelých rodičov dostalo sa mu výbornej náboženskej a slovenskej výchovy.

Ľudovú školu v rodisku a strednú v Levoči skončil. Teologické štúdiá absolvoval v Spišskej kapitule. Vysvätený na kňaza kaplánoval najprv v Ždiari, potom v Ružbachoch, kde sa zoznámil s poľským grófom Andrejom Zámoyským, vysokej vzdelanosti mužom a horlivým katolíkom, ktorý si ho pozval za vychovávateľa svojich synov. Počas tejto úlohy mal hojnú príležitosť poznať široký svet a zoznámiť sa s vysokými aj panovníckymi kruhmi a dlhší čas študoval aj v archíve univerzity v Krakove a v Louvani v Belgicku.

R. 1907 zdržoval sa s rodinou Zámoyských práve v Ríme, keď Andrej Hlinka odpykával trest v segedínskom väzení. Blaha dôkladne poinformoval frófa Zámoyského o Slovákoch a o Hlinkovi a on na prosbu jeho a s jeho pomocou oduševnene a úspešne zastával Hlinkovu vec v Ríme.

Po skončení vychovávateľskej úlohy vrátil sa zase do duchovnej správy a bol kaplánom v Spišskej Kapitule, katechétom v Kežmarku, administrátorom v Gombáši (dnes Hubová) a odvšadiaľ usilovne posielal svoje články v obrane Hlinkovej do skalických Ludových novín.

Krátko pred vypuknutím svetovej vojny stal sa hlavným jednateľom Spolku Svätého Vojtecha v Trnave. Po prevrate vláda česko-slovenskej republiky dala mu rôzne aj diplomatické úlohy. V tej práci bol vyvolený za kapitulského vikára spišskej diecézy.

R. 1920 vymenovaný bol za biskupa banskobystrického. Celý jeho život a všetky jeho práce pozlacujú jeho vzácne vlastnosti, ktorými vysoko vynikal nad ostatnými.

Celý čas svojho kňazstva vyplnil usilovným štúdiom najmä cudzích jazykov a literatúr svetových a cirkevných dejín. Ovládal dokonale niekoľko cudzích svetových rečí. V histórií málokto sa mu vyrovnal.

Jeho vystupovanie bolo Šľachetné a impozantné, rečnícky talent uchvacujúci. Za biskupské heslo zvolil si: „Tichí budú vládnuť zemou.“ Tohto hesla sa držal dôsledne i v spravovaní svojej diecézy. Bol súcitným a milosrdným otcom chudobných. Bol štedrým mecénom rôznych cirkevných a národných ustanovizní.

Dobrota a šľachetnosť jeho srdca ukazuje sa hlavne v konaní skutkov milosrdenstva s uväznenými. Na stovky iste počet väzňov, najmä politických, ktorých sa zastával. Za oslobodenia slovenského martýra + Jozefa Kačku počas svetovej vojny išiel orodovať až k panovníckej rodine.

V prevratovej dobe často chodieval do Trnavy navštevovať väzňov na Špilberk a intervenoval za ich prepustenie. Chodil k Hlinkovi po prevrate do väzenia a mal starosť o neho. Nebohého dekana Mateja Bučku vyslobodil zo žalára. Bol on opravdivým biskupom všetkých. S rovnakou dôverou prichádzali k nemu Slováci, Česi, Nemci alebo Maďari, katolíci a evanjelici. Neškodil nikomu nikdy. Jeho otcovskú starostlivosť cítila nadovšetko jeho diecéza.

Preto má biskup Marian Blaha v duchovnom a kultúrnom vývoji národa nehynúce zásluhy a história bude o ňom hovoriť ako o druhom Moysesovi.

Birmovka v Detve 1937

Sviatosť birmovania z roku 1937 v stredoslovenskom meste Detva, ktorú vysluhoval vtedajší Banskobystrický biskup Marian Bláha. Narodil sa v Liptovskom Hrádku 11. júla 1869 -  † 21. augusta 1943. Študoval na gymnáziu v Levoči, kde aj zmaturoval. Štúdium teológie ukončil v roku 1892 v Spišskej Kapitule. Za kňaza ho 29. júna 1892 vysvätil spišský biskup Pavol Smrečáni. Po vysviacke pôsobil rok ako kaplán v Ždiari. Od 29.6.1893 do 30.10.1895 bol kaplánom v Nižných Ružbachoch následne sa stal kaplánom v Kežmarku. Do roku 1903 pôsobil ako vychovávateľ v rodine grófa Andreja Zamoyského na zámku v Starej Ľubovni.

Nedeľa Dobrého Pastiera 2014

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“

Ježiš hovorí toto podobenstvo farizejom, lebo sa hrdo vystatovali, že sú pastiermi ľudu. V tomto podobenstve im Ježiš ukázal, že sú len nájomníkmi, najatými strážcami, ktorým vonkoncom nezáleží na zverenom stáde. Toto podobenstvo je namierené na farizejov. (Jn 9,40). "Aký pastier také ovce"