Leopold Bogdan Mandić

Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866 v Herceg Novi, Čierna Hora. Bol etnickým Chorvátom. Napriek svojej telesnej deformácii a útlosti, výške len 135 cm, nemotornej chôdzi a zajakávaniu, prekvital ohromnou duchovnou silou. Jeho sviatok sa slávi 12. mája. Hoci túžil byť misionárom vo východnej Európe, skoro celý život strávil v Taliansku. Od roku 1906 do konca svojho života žil v Padove. Počas prvej svetovej vojny strávil jeden rok vo väzení, pretože sa nechcel zrieknuť chorvátskej národnosti. Neustále sníval o zjednotení katolíckej a ortodoxnej cirkvi a o ceste do Orientu. Preslávil sa ako „apoštol sviatosti zmierenia“ a „apoštol jednoty“.

Narodil sa ako dvanáste dieťa Dragice Carevićovej a Petara Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily. Pochádzali z dediny Zakučac (v okolí mesta Omiš, 28 km od Splitu). Jeho rodina mala vznešený pôvod, pochádzali z provincie Vrhbosna v Bosne. Neskôr však o väčšinu svojho majetku prišli. Bogdan od detstva trpel chorobami, ktoré zasiahli jeho reč a vzrast. V novembri 1882, keď mal šestnásť rokov, odišiel do Udine. Tam vstúpil do seminára benátskych kapucínov. O dva roky neskôr vstúpil do kláštora Bassano del Grappa, kde prijal meno Leopold. Prvé sľuby skladal v máji o rok neskôr a večné sľuby zložil o 4 roky neskôr v roku 1888. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia chorvátsky biskup Josip Juraj Strossmayer požehnaním katedrály v Đakove a Srijeme začal ekumenické hnutie zamerané na jednotu – hnutie, o ktoré sa Leopold veľmi zaujímal. 20. septembra 1890 sa v Benátkach stal kňazom. Mal vtedy dvadsaťštyri rokov.

Veľmi miloval Pannu Máriu. Často sa modlil ruženec a denne slávil Eucharistiu pri oltári Panny Márie. Po celej Padove navštevoval chorých v sanatóriách, nemocniciach a ich domovoch. Chodieval aj do kapucínskej nemocnice, aby potešil a povzbudil chorých a starých mníchov.

Zomrel 30. Júla 1942 v Padove, Taliansko.