V úryvku z Jánovho evanjeliá Ježiš vyháňa ľudí z chrámu. "V chráme našiel predavačov dobytka, oviec
a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov
bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom
rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal:
„Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si
spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“" (Jn 2, 14-17) Situácia ktorá je v tomto úryvku sa ťažko chápe. My sa domnievame, že sa Bohu musia páčiť kostoly naplnené do prasknutia ľuďmi. Bývame nadšení, keď vidíme mohutné zástupy veriacich na pútnych miestach Slovenska i v zahraničí. Prežívame podobnú eufóriu, akú prežívali každoročne Židia, keď sa v období významných sviatkov zhromažďoval takmer celý národ v Jeruzalemskom chráme. Pre nás je to vzrušujúce vidieť také množstvo ľudí, ktorí sa hlásia k viere. V evanjeliu vidíme, že Ježiša nenadchýna množstvo ľudí, lebo on vidí do sŕdc a vie ako sa kto chová mimo sviatkov a mimo chrámu. V úryvku v Jánovom evanjeliu čítame, že Ježiš ľudí z chrámu vyháňa. V celom úryvku ho však nevidíme, žeby ľudí do chrámu naháňal, ako to zvykli robiť naši otcovia a matky a zvykneme to po nich opakovať aj my a nazývame to náboženskou výchovou. Pred Bohom nemá cenu to, čo sa nedáva z presvedčenia a z lásky.
