Mauzóleum rodu Migazzi patrí k najvzácnejším a
architektonicky najčistejším pamiatkam svojho druhu na Slovensku. Ide o
skutočné mauzóleum, v ktorom sa telesné pozostatky zosnulých nachádzajú priamo
v interiéri kaplnky. Takýto typ pohrebnej architektúry je mimoriadne zriedkavý
– podobné riešenie možno vidieť napríklad v mauzóleu Andrássyovcov v Trebišove,
kde sú taktiež uložené rakvy v nadzemnej časti sakrálneho priestoru.
Stavba bola dokončená v roku 1887 a reprezentuje
neorománsky sloh v jeho čistej, monumentálnej podobe. Hoci meno architekta nie
je jednoznačne doložené, podľa stavebných záznamov sa predpokladá, že na
projekte sa podieľal staviteľ J. Nebehay, ktorý pôsobil v regióne a realizoval
viacero reprezentatívnych stavieb v duchu historizmu.
Mauzóleum je postavené z precízne opracovaných
kamenných kvádrov, ktoré mu dodávajú pevnosť, dôstojnosť a nadčasový charakter.
Architektúra je riešená ako jednoloďový sieňový priestor s polygonálnym
uzáverom svätyne. Vstup tvorí výrazný kamenný ústupkový portál, typický pre
neorománsku architektúru. Nad ním sa nachádza veľké okrúhle okno so
šesťlistovou rozetou, ktorá vpúšťa do interiéru jemné, rozptýlené svetlo.
Dvojkrídlové dvere s bohatou kovovou výzdobou sú samy o sebe umeleckým dielom.
Priečelie završuje kamenný kríž s trojlistovým ukončením ramien – symbol viery,
nádeje a večnosti.
Interiér a sarkofágy
Dominantou interiéru sú dva mohutné mramorové
sarkofágy z čierneho rakúskeho mramoru, pravdepodobne pochádzajúceho z oblasti
Tirolska alebo Korutánska. Na ich čelných stranách sú umiestnené erby z bieleho
carrarského mramoru, čo vytvára pôsobivý kontrast svetla a tieňa. Sarkofágy
stoja vedľa seba, akoby zosnulí manželia pokračovali v spoločnej ceste aj po
smrti.
Oltár, taktiež z bieleho carrarského mramoru, je
zdobený polodrahokamami a nesie výjav ukrižovania vytvorený technikou pietra
dura – intarziou z tvrdých, farebných kameňov, ktorá si
vyžaduje mimoriadnu remeselnú zručnosť, presnosť a trpezlivosť. Nejde o mozaiku
v bežnom zmysle slova, ale o vysoko precíznu kamennú intarziu, typickú pre
renesančné a barokové umelecké dielne. Ide o jediný známy oltár s touto
technikou v sakrálnom priestore Tekova, čo z neho robí umelecký unikát.
V sarkofágoch odpočívajú v zinkovej a drevenej rakve:
VILIAM MIGAZZI (1830 – 1896)
Tekovský župan, poslanec Uhorského snemu, nositeľ
Radu sv. Štefana, predseda Uhorského rybárskeho zväzu a posledný mužský potomok
grófov z Wallu a Sonnenthurmu. Pochádzal z rodu, ktorého korene siahajú do lombardsko‑rakúskeho
prostredia, s vetvami v severnom Taliansku (Lombardia)
a Dolnom Rakúsku. Rod Migazzi patril medzi staré šľachtické
rody, ktoré sa postupne etablovali v habsburskej monarchii a dali Európe aj
významného cirkevného reformátora – kardinála Christopha Antona Migazziho,
viedenského arcibiskupa. Viliam bol výraznou osobnosťou verejného života, ktorá
zanechala stopu v politickej, kultúrnej aj hospodárskej sfére regiónu.
ANTÓNIA MIGAZZI, rod. Marczibányi (1838 – 1886)
Pochádzala z významného rodu z Púchova a Csoky.
Bola zakladateľkou Červeného kríža v Tekovskej župe, opatrovateľkou chorých,
chudobných a sirôt. Jej charitatívna činnosť bola ocenená Rádom Hviezdneho
kríža. Jej životný príbeh je svedectvom o hlbokej ľudskosti a službe druhým.
Temnejšia kapitola dejín
Zo 60. rokov 20. storočia pochádza smutná udalosť
– vlámanie do mauzólea. Páchatelia sa dostali dnu cez okno, odstránili vrchnú
časť sarkofágu a zosnulých obrali o šperky a cennosti. Tento incident výrazne
zasiahol miestnu komunitu a pripomenul krehkosť kultúrneho dedičstva, ktoré si
vyžaduje ochranu a úctu. Po vykradnutí boli sarkofágy znovu uzavreté,
zapečatené a interiér zabezpečený, no niektoré odcudzené predmety sa už nikdy
nenašli.
Park a symbolika „Brány večnosti“
Mauzóleum obklopuje rozsiahly štvorhranný park s
rozlohou viac než dva hektáre. Okružná cesta má tvar rovnostranného
trojuholníka, čo nie je náhoda – trojuholník je starobylým symbolom harmónie,
rovnováhy a večnosti. Park bol pôvodne súčasťou väčšieho krajinárskeho celku
okolo kaštieľa a jeho kompozícia bola navrhnutá tak, aby vytvárala symbolický
„smútočný koridor“ vedúci k miestu posledného odpočinku.
Hlavným prvkom parku sú dve aleje previsnutých
smrekov (Picea abies ‘Inversa’), ktoré vytvárajú jedinečnú kompozíciu
pripomínajúcu „smútočný smrek“. Sadenice týchto stromov doviezol gróf Migazzi
priamo z parku Sanssouci v Postupime, čo svedčí o jeho estetickom cítení a
vzťahu k záhradnej architektúre.
Park je ohradený a má dve vstupné ornamentálne
brány z roku 1921, ktoré vytvoril zlatomoravský kováč Július Truchlík. Druhá
brána je mimoriadne zaujímavá – nemá pánty ani kľučku, a preto sa nedá otvoriť.
Jej symbolika je jasná a silná:
„Dovnútra sa dostaneš, ale von – už
nikdy.“
Predstavuje tak metaforickú Bránu večnosti,
pripomienku pominuteľnosti života a dôstojnosti smrti.
.jpg)
