Puška

Na divokom západe sa používali stovky rôznych typov pušiek - úspešnejších i dnes už úplne zabudnutých. Žiadna z nich sa však slávou nemôže rovnať opakovačke s pákovým mechanizmom, trubicovým zásobníkom pod hlavňou a svetložltým mosadzno-bronzovým puzdrom uzáveru, podľa ktorého ju, údajne Indiáni, nazvali Yellow Boy - Žltý chlapec. Stretnutie s ním bolo pre mnohých poslednou životnou skúsenosťou. "Zbraň, ktorá dobyla západ," hovorí sa o puške oprávnene a filmové westerny len prispeli k tomu, že vo všeobecnom povedomí má každý "kovboj" za pásom "kolt" a v puzdre sedla "winčestrovku". Zakladateľ továrne, ktorá ju vyrábala, Oliver F. Winchester, sa narodil 30. novembra 1810 - pred 195 rokmi.

Winchester, podobne ako Samuel Colt, nebol konštruktérom zbraní, ale zdatným obchodníkom, neskôr i politikom - dokonca členom Zboru voliteľov amerického prezidenta. Podnikať začal skromne v textilnom a odevnom priemysle, vyrábal mužské oblečenie.

V roku 1850 sa však rozhodol investovať do zbrojárskej firmy, ktorá priniesla na tie časy veľmi moderné, ale nie príliš úspešné zbrane Volcanic. Po šiestich rokoch mal vo firme väčšinu, najal puškára Benjamina T. Henryho, a tak vznikla - henryovka. Áno, ide o známu zbraň Old Shatterhanda, vďaka spisovateľovi Karlovi Mayovi známejšiu v Európe ako v Amerike.

Henry svoju pušku nevynašiel, zdokonalil len systém opakovačky Volcanic a predovšetkým vybral a upravil vhodnejšie strelivo - namiesto "raketových", málo výkonných striel, použil jednotný náboj, patentovaný firmou Smith&Wesson, s kovovou nábojnicou a okrajovým zápalom. May, ktorý nemal príliš jasnú predstavu, ako puška fungovala, píše, že sa zachovala jediná. V skutočnosti henryovku, ktorá dokázala vystreliť až dvadsaťkrát za minútu, vo veľkom používali strážcovia dostavníkov i hraníc, lovci či desperádi.

Po občianskej vojne začal Winchester vyrábať práve slávny Yellow boy - inak Model 1866. Firma odstránila niektoré nedostatky Henryho pušky - krehký trubicový zásobník, dlhý ako samotná hlaveň, čiastočne zakryla drevom (vzniklo tzv. predpažbie) a najmä pribudol otvor v kryte uzáveru, ktorým sa dala puška pohodlne nabíjať. Novinka mala obrovský úspech, najmä ako zbraň na osobnú obranu (či útok) a lov menšej zveri. Na bizóny sa používali tradične skôr ťažšie pušky.

Armádu puška veľmi nenadchla. Tradične konzervatívna inštitúcia dávala prednosť osvedčeným modelom - v časoch, keď každý bandita mal opakovačku, vojaci stále používali jednoranové pušky - a keď aj prišiel čas opakovačiek, vojaci dali prednosť masívnejším a jednoduchším konštrukciám. Ďalšou nevýhodou winchesterovky bolo, že sa z nej skutočne nepohodlne strieľa v ľahu alebo zo zákopu, lebo vtedy ju treba po výstrele vždy otočiť nabok, aby sa nabíjacia páka dala sklopiť.

Winchesterovka sa vyrábala ako kratšia karabína, klasická puška i dlhšia mušketa, pôvodne s kalibrom 44 stotín palca, neskôr i v mnohých iných, dokonca i ako brokovnica. Vyrába sa dodnes, najmä ako malorážka alebo v takmer pôvodnej podobe zo sentimentálnych dôvodov - z balenia nábojov sa zasa preto napríklad usmieva herec John Wayne.

Niektorým modelom chýbali i typické znaky - nemali napínaciu páku pod spúšťou, ale pohyblivé predpažbie, a tak vzniklo "pumpovanie", ktoré dnes využíva mnoho brokovníc, iné mali plochý zásobník na päť nábojov v strede pažby, ani svietivý žltý kryt nebol pravidlom. Päťranovú verziu nakúpilo vo veľkom pre svojich vojakov cárske Rusko.

Oliver Winchester zomrel v roku 1880. Jeho meno nosí mnoho ručných strelných zbraní i typov nábojov a stále pribúdajú. Dúfal, že továreň prevezme jeho syn William, ale ten tri mesiace po otcovi zomrel na tuberkulózu.

Ďalším známym členom rodiny je Wiliamova manželka Sarah, ktorá po špiritistickej seanse uverila, že jej rodinu prekliali duše ľudí, čo padli ranou z winchesterovky, a že preto zomrelo kedysi jej dieťa a teraz muž. Médium jej údajne povedalo, že ona sama zomrie, ak nepostaví pre spomínané duše dom alebo ak ho prestane budovať. Sarah teda moderné viktoriánske sídlo v San Jose v Kalifornii nikdy stavať neprestala. Bez dlhodobejšieho plánu k nemu pristavovala nové a nové trakty, do stavby investovala milióny dolárov, pracovalo sa tam 38 rokov 24 hodín denne. Keď zomrela, mal dom asi 160 izieb a dodnes sa nevie, či neskrýva ďalšie. Mnohí veria, že v ňom straší.