Kňaz, člen rehole Tešiteľov Božského
Srdca, pedagóg, novinár a spisovateľ.
Stanislav sa narodil 2. februára 1916
v mestskej časti Bratislava – Rača. Ľudovú školu navštevoval v rodnej
obci. Gymnázium začal študovať v Bratislave. V roku 1932 vstúpil do rehole Tešiteľov
Božského Srdca (Kongregácia bratov tešiteľov z Getsemani). Noviciát si vykonal
v Tullnerbachu (Rakúsko), zmaturoval vo Viedni (1934). Teológiu študoval v
Bratislave a Brne, za kňaza ho vysvätili 5. júla 1939. V teologických štúdiách
pokračoval na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde
v roku 1941 dosiahol doktorát teológie. Úzko spolupracoval s Ústrednou
katolíckou kanceláriou. Po roku 1945 osobitnú pozornosť venoval akademickej
mládeži. Stanislav Xavér Čík organizoval stretnutia, prednášky, duchovné
cvičenia, púte. Neskôr bol spolupracovníkom biskupa Pavla Hnilicu v rámci
diela Pro fratribus. V roku 1948 bol šéfredaktorom Katolíckych novín. Počas barbarskej noci v apríli 1950 ho
deportovali do Podolínca, odkiaľ v júli 1950 utiekol. Na jar roku 1951
ilegálne opustil Slovensko a prišiel do Ríma, kde spolu s Antonom
Botekom založili Slovenské katolícke ústredie a začali vydávať časopis Hlasy z Ríma. Ako peritus sa
zúčastnil na Druhom Vatikánskom koncile. Spolu s Antonom Botekom (pod
pseudonymom Jozef Inovecký) napísal niekoľko kníh o postavení Katolíckej
cirkvi pod komunistickým útlakom. Od roku 1971 bol vedúcim Slovenskej duchovnej
služby vo Viedni. Mal mnohé kontakty na katolícke tlačové agentúry na Západe;
vo Viedni pôsobil až do novembra 1989. Po návrate do vlasti žil
v charitnom domove v Pezinku. Zomrel vo veku 87 v Pezinku 8. marca
2003.
Knižne mu vyšli Dejiny Mariatálu v roku 1942, Marianka pútnické miesto v roku 1991.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára