Kresťania od samého začiatku vnímali
svoj pozemský život ako cestu k Otcovi. Plne sa zapájali do každodenného
života, no cieľ života videli v osobnom stretnutí sa s Kristom, za
ktorého boli ochotní i zomrieť mučeníckou smrťou. „Ježiš vstal a žije!“ bolo zdrojom ranokresťanskej radosti,
nádeje a túžby ohlásiť túto zvesť všetkým ľuďom. No už od začiatku žila
medzi veriacimi aj spomienka na Ježišovo utrpenie a smrť, ktorá je
neodlučiteľnou súčasťou veľkonočného tajomstva. Podľa tradície sa pobožnosť
krížovej cesty medzi prvými „modlievala“
Panna Mária. Ako píše sýrsky apokryf z 5. storočia O Máriinej smrti, ku koncu svojho života chodievala
jeruzalemskými ulicami, na ktorých sa odohrávali udalosti krížovej cesty. Pripomínala
si ich a vo svojom srdci ich prežívala spolu so svojim synom.
Postupne to robili i pútnici, ktorí chodili počas procesii so
zažatými sviečkami k Božiemu hrobu a ku Kalvárii. Keď v prvej
polovici 4. storočia svätá Helena, matka cisára Konštantína, našla svätý kríž
a priniesla jeho čiastočky do Ríma, začala sa už nielen v Jeruzaleme,
ale aj v Európe šíriť úcta ku Kristovmu krížu. Do cirkevnej tradície sa
krížová cesta, ako ju poznáme dnes dostala prirodzeným vývojom. Bolonský biskup
svätý Petronius v 5. storočí, ako prvý so sebou priviezol z Palestíny
rozmery Božieho hrobu a napodobnil túto stavbu v bolonskom Kostole
svätého Štefana. Stredovekých svätcov charakterizovala úcta k Pánovmu
umučeniu, z ktorého čerpali duchovnú motiváciu, a ktorému venovali aj
svoje spisy a meditácie. Vznikali aj stredoveké pašiové hry a ľudové
pobožnosti, napríklad: „k svätým ranám“,
„k svätej tvári“, v Ríme zvlášť
„k Veronikinej šatke“. V Nemecku
a Holandsku sa v 15. storočí rozšírila v piatok, v deň
Pánovho umučenia, pobožnosť „k pádom
Krista“: keď prechádzal cez potok Cedron, na ceste od Herodesa
k Pilátovi, po bičovaní, na krížovej ceste. Po čase sa ustanovilo sedem
Ježišových pádov, ktoré sa uctievali so siedmimi bolesťami Panny Márie.
Namiesto „pádov“ sa postupne začalo
hovoriť o „zastaveniach“. Býval ich
rôzny počet, od šesť po pätnásť. Niektoré sa začínali od Poslednej večere, iné
od rozlúčky s Pannou Máriou, posledné zastavenie bývalo pri Svätom hrobe.
Tak sa postupne ustaľoval dnešný spôsob pobožnosti krížovej cesty. Dnešná forma
krížovej cesty, ktorá má štrnásť ustálených zastavení, vznikla v 17.
storočí v Španielsku. Odtiaľ ju rozšírili najmä kapucíni do Talianska,
neskoršie do Francúzska a celej Európy. Aj v Zlatých Moravciach
v časti zvanej Háj sa nachádza štrnásť menších kaplniek, v ktorých sa
nachádzajú výjavy z Ježišovho utrpenia – od jeho odsúdenia na smrť až po
jeho pochovanie. Tieto výjavy sú zachytené v obrazoch alebo reliéfoch.
Autorom reliéfov z roku 1910 je banskoštiavnicky sochár a rezbár Jozef
Krause. Zlatomoravecká kalvária ako sa nám zachovala podnes je z roku
1882. Vznikla na podnet obyvateľov mesta. V roku 2019 sa stala kultúrnou pamiatkou.
Púte sa tu konali trikrát do roka, na svätú Annu, ktorá sa koná dodnes, na
Povýšenie svätého Kríža a na Zelený štvrtok. Formy boli rôzne, podstata
spoločná: spájať vlastné utrpenie s Ježišovým a činiť ho nástrojom
vykúpenia, čerpať v ňom silu, nádej a vytrvalosť. Zastavme sa na
našej kultúrnej pamiatke a premeditujme si Ježišovo utrpenie i to, čo
pre nás každého vykonal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára