Prvé sväté prijímanie Alberta

 

V malom parížskom kostolíku sa konala príprava detí na prvé sväté prijímanie. Kňaz im rozprával o tom, ako má žiť kresťan, ktorý nosí v srdci Pána Ježiša: „Ak by vás lákalo zlo v každodennom živote, povedzte: „Nemôžem, nechcem a nesmiem. Nesiem v srdci Ježiša!“ Oči detí žiarili akoby chceli kňazovi povedať: „Buď spokojný, bez starosti, my zostaneme verné.“ Potom prišiel veľký deň prvého svätého prijímania. Pán farár s láskou a radosťou rozdával deťom telo Pána Ježiša. Zrazu zastal pred posledným chlapcom a s rozochvením mu podával Eucharistiu. Prečo sa zrazu tak znepokojil? Albert, ktorý pred ním kľačal, bol synom známeho lupiča. Hlad a bieda sa odrážali v chlapcových očiach. Aj zlo už vrylo stopy do jeho tváre. Mama mu dávnejšie zomrela od trápenia. Otec sa nedávno vrátil z väzenia. Ako dopadne tento chlapec? Svätá omša sa chýlila ku koncu. Deti odišli z kostola s rodičmi, ktorí ich radostne čakali. Len na Alberta nikto nečakal. Kňazove slová však padli do jeho srdca ako ohnivé iskry a zapálili taký plameň, ako nikdy predtým. Len neskoro, veľmi neskoro po ostatných sa Albert vrátil domov. V izbe našiel otca, ktorý ho privítal posmešnými slovami a vysmieva sa z Oltárnej sviatosti. Ešte v ten deň ho otec požiadal, aby mu pomohol pri vlámaní. Ako sa však nahneval, keď mu Albert povedal: „Nemôžem, otče, nesmiem! Mám Ježiša v srdci.“ Otec začal zúrivo biť svojho syna, až mu začala tiecť krv z nosa a úst. Keď prišli susedia privolaní krikom, prestal a utiekol. Hneď priviedli kňaza. Len čo prišiel, Albert otvoril oči a povedal: „Pán farár, všetko je v poriadku. Nezradil som ho!“ Krátko na to zomrel.

Sviatosť zmierenia je Božím darom.

Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie - povedať ochrnutému: “Odpúšťajú sa ti hriechy,“ alebo povedať: “Vstaň, vezmi si lôžko a choď!”? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy" - povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“ Ježiš nám prináša vo sviatosti zmierenia veľký dar – Dar odpustenia hriechov. Cirkev dostala veľký dar – znak, prostredníctvom ktorého my kresťania získavame Božie odpustenie. Je to sviatosť zmierenia – pokánie, svätá spoveď. Sviatosť zmierenia je veľkonočný dar. Na Veľkú noc sa Ježiš zjavil apoštolom, dýchol na nich a povedal im: „Príjmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, tomu budú zadržané!“ Týmito slovami dal Ježiš apoštolom moc odpúšťať hriechy. Oni túto moc odovzdávali biskupom a tí kňazom. Dnes nás Ježiš touto mocou a službou zmierenia uzdravuje z hriechov.

 

Zoslanie Ducha Svätého

 

Zoslanie Ducha Svätého je apoštolského pôvodu. Už svätý apoštol Pavol píše: „V Efeze zostanem až do Turíc“ (1 Kor 16,8). Aj najstarší cirkevní spisovatelia spomínajú túto slávnosť (Tertulián, Origenes, apokryf Listy apoštolov z roku 130). Slávnosť má vigíliu, ktorá mala v Gelaziánskom i Gregoriánskom sakramentári štyri čítania, od 12. storočia to bolo šesť čítaní, čo ostalo až do roku 1956. Sama slávnosť sa slávila s oktávou od 6. storočia, keď sa vytrácal zmysel slávnosti ako vyvrcholenia Veľkonočného obdobia, čiže päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní, a brala sa ako osobitná slávnosť. Počas liturgickej obnovy došlo k zrušeniu tejto oktávy, aby bolo veľkonočných dní naozaj päťdesiat.