Svätý Blažej

Svätý Blažej bol biskupom v Sebaste za rímskeho cisára Luciána. Za tohto cisára bol prenasledovaný a nakoniec podstúpil i mučenícku smrť. Svätý Blažej v Sebaste vynikal ako biskup (dnes Sivas v Turecku), ale aj ako lekár. Spoluvládcovia cisára Konštantína, ktorý dal kresťanom slobodu, ju nerešpektovali a prenasledovali kresťanov ďalej. Kvôli tomu sa aj biskup Blažej utiahol v skalnej jaskyne. Legenda hovorí, že keď poľovníci usporiadali lov, zvieratá utekali jedným smerom, a to práve k jaskyni biskupa Blažeja, ktorý tam žil ako pustovník, jedinou spoločnosťou mu boli zvieratá. Poľovníci ho takto objavili a udali. Vladár vydal rozkaz, aby ho priviedli pred súd. Námestník Agrikolas ho vyzval, aby obetoval modlám. Keď to nespravil, sudca ho dal priviazať k stĺpu a bičovať. Potom ho odvliekli do väzenia a v r. 316 odsúdili na smrť. Nezaručená povesť rozpráva, že jedna vdova s plačom priniesla k Blažejovi svoje dieťa, ktorému zostala trčať v hrdle rybia kosť, a prosila ho o pomoc. Blažej sa vrúcne pomodlil, požehnal dieťa a chlapec sa uzdravil. Po jeho smrti sa tiež diali zázraky uzdravenia. Vyvinula s tradícia, že na sviatok sv. Blažeja (3. februára) sa udeľuje požehnanie sv. Blažeja – požehnanie hrdla. Sv. Blažej patril medzi štrnástich pomocníkov v núdzi. Je veľmi uctievaný. Len v samotnom Ríme je päť kostolov zasvätených práve jemu. 

Svätý Anton opát

 

Dnes je spomienka na svätého Antona opáta. Keď mal 18-20 rokov, zomreli mu rodičia. Zdedil po nich tristo akrov pôdy a zodpovednosť za mladšiu sestru. Jedného dňa počul v kostole čítať evanjelium svätého Matúša 19, 21: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Bez toho, aby sa posadil, stále meditujúc nad týmito slovami, vyšiel z kostola. Rozdal všetok svoj majetok okrem toho, čo on a jeho sestra potrebovali nevyhnutne pre svoj život. Vo svojom živote zápasil s pokušeniami diabla. Jedným pokušením bolo zanechať asketický život, aby sa mohol starať o sestru. Takisto dostával pokušenia, aby zveľadil svoj majetok, aby sa vrátil k peniazom a podobne. Anton odolal. Potom mu pokušiteľ začal lichotiť, hovoril mu, aký je mocný, keď ho sám premohol, odohnal. Keď ho raz diabol po zápase zbitého opustil, Anton zostal ležať ako mŕtvy. Priatelia ho doniesli do chrámu. Z tohto zápasu sa len ťažko spamätával. S výčitkou sa obrátil na Boha: „Kde si bol, keď som ťa potreboval?“ Boh mu odpovedal: „Bol som pri tebe, pozeral som sa na tvoj boj. Videl som, že sa nevzdávaš. Preto som zostal s tebou a chránil som ťa tak, ako som bol a stále budem s tebou.“ Istý čas (asi dvadsať rokov) žil zamurovaný v jednej miestnosti, priatelia mu nosili chlieb. Množstvo ľudí za ním stále prichádzalo. On sa ich snažil odohnať, pretože chcel byť sám. Nakoniec mu vyvalili aj dvere na miestnosti. Mnohí sa vďaka nemu obrátili, uzdravili na duši a niektorí aj zostali u neho, aby sa učili jeho spôsobu života. Týchto považujeme za prvú rehoľnú komunitu v dejinách, aj keď to nebolo presne ono, čo dnes myslíme pod pojmom rehoľa.

Boh sa prihovára k ľuďom?

 

Boh Starého a Nového zákona je Bohom, ktorý oslovuje a prihovára sa. Nie je nejakým vzdialeným a mlčiacim bohom, ale je Bohom, ktorý žije a ako takého nám dosvedčuje Biblia, a v takého veria všetci kresťania. Nie je Bohom, ktorý žije vzdialený od sveta, a ktorého existencie sa nedotýka žiadne dianie vo svete. Aj keď sa nám môže zdať opak tejto skutečnosti on je Bohom žijúcich. „Obracia sa k ľuďom, prihovára sa im, neoznamuje im iba niečo, ale sám seba im sprostredkováva a je tak prostredníctvom svojho slova prítomný uprostred života svojho ľudu. Slovo Boha preto nie je iba informáciou, ale predovšetkým personálnou komunikáciou, v ktorej nás Boh oslovuje z prekypujúcej lásky ako priateľov.“ Už Izrael sa chápal ako Božie zhromaždenie a toto chápanie prešlo i do Nového zákona, preto sa cirkev môže označovať ako Božím slovom povolaný a zhromaždený ľud. Apoštol Pavol preto môže hlásať prvým obciam, že ich priviedol v Ježišovi Kristovi k životu skrze evanjelium (1 Kor 4,15), teda skrze slovo a tým môže byť cirkev označovaná ako creatura verbi. Tradícia z tohto vychádzala, a preto mohla označiť cirkev ako zhromaždenie veriacich, teda congregatio fidelium. Walter Kasper na tomto mieste podotýka, že toto označenie je potrebné správne chápať. „Congregatio fidelium neznamená, že cirkev je dodatočným zlúčením jednotlivých veriacich. Nie jednotliví veriaci sa zlučujú do cirkvi, ale je to Boh, ktorý zvoláva cirkev ako svoj ľud prostredníctvom svojho slova a spája ju v jednej viere.“