Iba nesmierna ľudská márnomyseľnosť,
detské lipnutie na lesku a falošnej cti, len kopa márnosti uzatvára mnohé
srdcia pred najjednoduchšími pravdami a robí ich ľahostajnými voči tomu,
čo prináša pravé šťastie: pokoju a slobode. (Theodor Fontane) Najprv bol
lekárnikom. Keď neskôr presedlal na spisovateľa, ukázalo sa, že teraz vedel
pripravovať ešte účinnejšie lieky – Theodor Fontane. Jeho život (1818-1898)
nebol obzvlášť obdarený šťastím. Nechýbali mu veru existenčné problémy,
neúspechy v povolaní, rodinné problémy, chorľavosť. Ale sťažovať sa nemal
vo zvyku. A čím bol starší (ako sedemdesiatnik napísal slová: „Ešte jedny
Vianoce – čas sa veru kráti...“), čím viac sa mu čas života napĺňal, tým
jasnejší bol úsmev jeho stareckej múdrosti. Akokoľvek dôležité je zdravie zbadáme
to žiaľ, až keď pominie. Pokoj máme, keď sme vyrovnaní sami so sebou... s drahými
blízkymi... s Pánom Bohom... a možno aj s tým svetom takým, aký
je. Taký pokoj a taká sloboda umožňujú nakoniec humor, o ktorom Fontane
píše v liste synovi: „Mám úprimnú radosť z tvojich listov, ktoré
nehovoria len o šťastí, to by veľa neznamenalo. Tvoje listy mi každým
slovom dokazujú, že šťastiu rozumieš. A to je dôležité. Lebo hoci
nepopieram, že existujú aj smoliari, predsa sa o šťastí dá povedať to isté
, čo o peniazoch: leží na ulici a má ho ten kto ho vie nájsť a zdvihnúť.
Ak sa nemýlim, zdedil si od svojho otca schopnosť za desať hodín (nevraviac o desiatich
minútach) desať ráz sa niečomu potešiť.“
