Don Dolindo Ruotolo, neapolský kňaz žijúci v rokoch 1882 – 1970, patrí medzi najpozoruhodnejšie duchovné postavy 20. storočia. Hoci sa jeho meno spája najmä s modlitbou „Ježišu, postaraj sa!“, jeho život bol ďaleko menej idylický, než by sa mohlo zdať. Bol to človek, ktorý prešiel sériou bolestných skúšok, nepochopenia a telesného utrpenia, no napriek tomu si zachoval hlbokú pokoru a neotrasiteľnú dôveru v Boha. Práve jeho ťažkosti formovali jeho duchovnú hĺbku a zanechali dedičstvo, ktoré dodnes oslovuje milióny veriacich.
Dolindo pochádzal z početnej rodiny a už v detstve zažil tvrdosť života. Jeho otec bol prísny, často až krutý, a mladý Dolindo vyrastal v prostredí, kde sa láska prejavovala skôr cez disciplínu než nežnosť. Tento nedostatok prijatia v ranom veku v ňom zanechal hlbokú stopu, no zároveň ho naučil citlivosti voči utrpeniu druhých. Keď vstúpil do seminára, jeho duchovná horlivosť bola neprehliadnuteľná, no rovnako aj jeho nekompromisná úprimnosť, ktorá mu neraz spôsobila problémy.
Jednou z najväčších ťažkostí jeho života bolo nepochopenie zo strany cirkevných autorít. Don Dolindo bol mimoriadne plodný autor – napísal tisíce strán komentárov k Svätému písmu, duchovných úvah a listov. Jeho teologické názory však niekedy pôsobili neštandardne a v období zvýšenej opatrnosti v Cirkvi sa dostal pod prísne preverovanie. Niekoľkokrát bol suspendovaný, zbavený možnosti verejne slúžiť svätú omšu a dokonca bol obvinený z bludov. Pre kňaza, ktorý žil pre Eucharistiu, to bola rana, ktorá sa dotýkala samotného jadra jeho identity.
Napriek tomu nikdy neprejavil hnev ani odpor. Jeho odpoveďou bola tichá poslušnosť a odovzdanosť. Práve v týchto rokoch vznikla jeho známa modlitba odovzdanosti, ktorá je dnes jedným z najrozšírenejších duchovných textov na svete. Dolindo ju nepísal ako teoretickú úvahu, ale ako ovocie vlastnej skúsenosti, keď sa ocitol v situáciách, ktoré nemohol ovplyvniť a ktoré ho presahovali.
Kontakt s Patrom Piom
Osobitnú kapitolu v jeho živote predstavuje vzťah so svätým Piom z Pietrelciny. Hoci sa títo dvaja muži nestretávali často, vzájomne sa duchovne vnímali a rešpektovali. Obaja boli kňazi hlbokej modlitby, obaja niesli stigmy nepochopenia a obaja boli podrobení prísnym cirkevným obmedzeniam. Práve táto podobnosť ich vnútorného zápasu vytvorila medzi nimi zvláštne puto.
Najznámejšia epizóda sa odohrala, keď jedna žena prišla za Patrom Piom s prosbou o radu. Páter Pio jej odpovedal slovami, ktoré sa stali legendárnymi:
„Prečo za mnou chodíš? Máš v Neapole svätca – Dona Dolinda!“
Týmto výrokom nielenže prejavil hlbokú úctu k Dolindovej svätosti, ale zároveň potvrdil, že jeho utrpenie a pokora neboli skryté pred očami tých, ktorí sami kráčali cestou kríža.
Dolindo si Piu vážil rovnako. V listoch a rozhovoroch o ňom hovoril s úctou a obdivom, no nikdy sa neporovnával. Obaja muži žili v odlišných mestách a ich služby mali iný charakter, no spájala ich rovnaká skúsenosť: byť skúšaný, podozrievaný a zároveň hlboko milovaný Bohom. Ich vzťah nebol založený na osobných stretnutiach, ale na duchovnom bratstve, ktoré vzniká medzi ľuďmi kráčajúcimi rovnakou cestou obety.
Okrem duchovných skúšok trpel Don Dolindo aj fyzicky. V posledných desaťročiach života bol postihnutý ťažkou artritídou, ktorá mu spôsobovala neustále bolesti. Jeho telo bolo zoslabnuté, pohyb obmedzený a každodenné úkony sa stávali náročnými. Napriek tomu pokračoval v spovedaní, písaní a duchovnom sprevádzaní ľudí, ktorí prichádzali za ním z celého Talianska.
Ďalšou ťažkosťou, ktorá ho sprevádzala, bola chudoba. Don Dolindo žil asketicky, často na hranici materiálneho minima. Peniaze, ktoré dostal, okamžite rozdával chudobným. Jeho izba bola skromná, takmer prázdna, a jeho strava jednoduchá. Nešlo o romantickú chudobu, ale o skutočný nedostatok, ktorý ho niekedy privádzal do situácií, keď nemal ani na základné potreby.
Keď zomrel v roku 1970, Neapol sa s ním lúčil ako s človekom, ktorý niesol kríž s neobyčajnou pokorou. Jeho hrob sa stal miestom modlitby a jeho spisy sa postupne rozšírili do celého sveta. Dnes je jeho meno spájané najmä s dôverou v Božiu prozreteľnosť, no za touto jednoduchosťou sa skrýva život plný bolesti, nepochopenia a obetí.
Práve tieto ťažkosti robia z Dona Dolinda postavu, ktorá dokáže osloviť aj moderného človeka. Ukazuje, že duchovná sila nerastie v pohodlí, ale v zápase. Že dôvera nie je pocit, ale rozhodnutie. A že aj v najtemnejších chvíľach môže človek nájsť svetlo, ak sa dokáže odovzdať niekomu väčšiemu než je on sám.
