Raniero Cantalamessa a Veľkonočné tajomstvo

V súvislosti so smrťou je pre kresťana najdôležitejšie nie to, že musíme zomrieť, ale to, že Kristus zomrel. Kresťanstvo nemusí kráčať so strachom pred smrťou. Kliesni si cestu Kristovou smrťou. Veď Ježiš prišiel oslobodiť ľudí od strachu pred smrťou, nie zväčšovať ho. Zoči-voči smrti sme sami, sami. Nikto nemôže zomrieť miesto mňa. Každý raz musí sám a celý prejsť týmto strašlivým „mostom vzdychov“. Nie je to však už celkom pravda, lebo tu bol ktosi, kto zomrel za mňa. Ak sa zomiera „s ním“, je možné nezomierať sám, ale v dvojici! Byť kresťanom nie je čosi kultúrne, politické či iné! Znamená to byť zjednotený s Kristom v živote i v smrti. Teraz už nie je najväčšie protirečenie medzi životom a smrťou, ale medzi žitím pre seba a žitím pre Pána. Reinkarnácia môže poslúžiť na všetko, len nie na útechu zoči-voči smrti. Na smrť jestvuje len jeden jediný pravý liek, Ježiš Kristus. A beda nám kresťanom, ak ho nebudeme hlásať svetu!

Čo očakáva Ježiš od apoštolov

Boží syn po svojom zmŕtvychvstaní má také tri etapy v ktorých sa zjavuje. Prvej etape sú ženy ktorým sa pán Ježiš zjavil. Druhý sú Emauzský učeníci o ktorých sme počuli aj v dnešnom čítaní a prinášajú im správu on žije. Na tretom mieste sú dvanásti apoštoli, ktorý videli zmŕtvychvstalého. Máme takú zafixovanú predstavu, že Pán môže robiť len veľké veci cez vyvolených dvanástich. Túto našu mylnú mienku vyvracia aj stretnutie Pána s Emauzskými mučeníkmi je isté, že Emauzský učeníci nepatrili do počtu dvanástich apoštolov ktorých si Ježiš vyvolil. Evanjelista píše, že jeden z emauzských sa volal Kleofáš, meno druhého učeníka, ktorým sa zjavil na ceste do Emauzy nepoznáme. Ak máme prečítané Sväté Písmo tak Kleofáša medzi dvanástimi nenájdeme. Prečo toto poradie? Že najprv ženy, potom Emauzský a až potom dvanásti. No preto, lebo tak ako boli schopný prijať evanjelium – radostnú zvesť. Ježiš už pred svojim umučením hovorí apoštolom zabijú ma, ale tretieho dňa vstanem z mŕtvych im sa najviac Pán venuje apoštolom, a oni sa rozprávajú o hlúpostiach oni jednoducho tieto slová nebrali, oni to brali tak, že Ježiš zveličuje. A apoštolom ten kontext uniká. Oni mali byť prvý, ktorý mali ohlásiť a mali ísť k hrobu prvý nie preto, aby sa presvedčili, že Ježiš vstal, ale preto aby ho privítali tak ako Mária Magdaléna. Mária Magdaléna bola prvá, ktorá mu objala nohy a zvolala Pán môj a Boh môj. Apoštoli si to však uvedomovali, že oni sú prvý. Keď si zoberieme apoštolov Jakuba a Jána tak oni hovoria, že videli sme kohosi kto nechodí s nami a robí divy a znamenia a hovoria toto predsa patrí nám. Nás si Pán vyvolil. My sme tí na ktorých si bude budovať tú svoju Cirkev, takto si to apoštoli Jakub a Ján mysleli. Ale Ježiš si urobil svedkov aj z Emauzských, ktorý boli až na ďalšom mieste za dvanástimi. My však vieme, že okrem dvanástich mal ešte sedemdesiatdva učeníkov a okrem toho mal určite viacerých. Pán končí slová v evanjelia Lk 24, 35-48 „Vy ste toho svedkami“. To je to najdôležitejšie čím ich Pán poveril. Svedkami môjho umučenia, ale aj svedkami môjho zmŕtvychvstania. Ježiš chcel aby toto apoštoli niesli ďalej, že vstal z mŕtvych svojím štýlom života odvahou ohlasovať evanjelium tomuto svetu.              

Nidarosdomen

Katedrála Nidarosdomen vyrástla na mieste kostola Kristkirken, nad hrobom svätého Olafa nachádza sa v meste Trondheime. Svätý Olaf Haraldsson bol kráľom spojeného Nórska a kresťanom, ktorý sa snažil pokresťančiť celú svoju krajinu. Tým si vytvoril mnoho nepriateľov medzi sedliakmi ktorí sa obávali, že kráľ sústredí vo svojich rukách veľkú moc. Z tohto dôvodu časť obyvateľstva, zmienení sedliaci, podporovali dánskeho kráľa Knuta I. Veľkého. V roku 1028 Knut vyslal 50 lodí s vojskom smerom na Nórsko. Svätý Olaf Haraldsson bol donútený utiecť. V roku 1030 sa však vrátil, aby dobyl späť svoju ríšu. V Stiklestade v údolí Verdalen sa ocitol tvarov v tvár svojmu nepriateľovi a v následnej bitke zomrel bolo to dňa 29. júla 1030. Rok po jeho smrti, jeho zachovalé telo exhumované a bol kanonizovaný. Olafove ostatky boli prepravované z jedného božieho stánku do druhého pokiaľ v roku 1090 nespočinuli v kostole Kirstkirken, na mieste terajšej katedrály Nidarosdomen.  K jeho hrobu putuje mnoho púti a na jeho počesť bolo vysvätených mnoho kostolov. Najstaršia časť katedrály sa datuje do doby okolo roku 1320 a vykazuje rysy normandskej, románskej a gotickej architektúry. Nidarosdomen je najpamätnejšou stredovekou stavbou v Nórsku, meria 102 metrov na dĺžku, a 50 metrov na šírku. Niekoľkokrát katedrálu zničil požiar. Jedna s kaplniek ukrýva nórske korunovačné klenoty, vrátane kráľovej, kráľovninej a princovej koruny. Hlavná loď pripomína architektúru katedrály v Lincolnu a Westministerského opátstva v Londýne je vysoká 21 metrov. Hlavná veža katedrály je vysoká 97,8 metra. Katedrála má mnoho krásnych vitrážových okien vrátane rozety ktorú vytvoril Gabriel Kielland ten sa inšpiroval v katedrále vo francúzskom Chartres.