Formácia osobnosti

Aby sme mohli toho ktorého jedinca označiť titulom osobnosť je potrebné spĺňať isté charakteristiky alebo znaky. Základným znakom človeka je rozumnosť a sloboda a na nej stojaca tvorivosť. A práve táto skutočnosť je jedným zo základných znakov či charakteristík osobnosti. Aby sa človek stal osobnosťou, musí tvoriť hodnoty z bohatstva svojich osobných kvalít a rozhodnutí. Tak hovorí aj pápež Ján Pavol II.: „Každý človek má určité vrodené schopnosti, ktoré čakajú, kedy sa budú dať rozvinúť. Patrí to k plnému uplatneniu osobnosti človeka a aj ku vhodnému začleneniu človeka do sociálneho prostredia, v ktorom žije“. Na týchto uvedených znakoch ľudskej podstaty stojí tvorivosť, ktorá je ďalším, alebo následným znakom osobnosti. Je to skutočnosť, že človek poznajúc svoju vlastnú druhovú aj osobnú jedinečnosť v kontexte nadprirodzeného zjavenia informujúceho o podobnosti človeka s Bohom, ktorý je Tvorca, Stvoriteľ a jeho príkazu využívať svet, pretvárať ho a podmaniť si ho, je človek prirodzenou aj morálnou nevyhnutnosťou vedený k tomu, aby tvoril nové hodnoty vlastného sveta. Je vyzvaný a motivovaný, aby nebol len konzumentom, ale producentom dobier sebe samému, blížnym, ako aj celému svetu ako celku.

Následne môžeme skonštatovať, že konkrétny človek je osobnosťou vtedy, ak nie len užíva, a tým uberá z dobier a hodnôt sveta, ale tvorí vytvára. Môže z hodnôt tohto sveta brať, uberať, míňať, ale s tým, že zároveň musí do kontextu sveta vrátiť nové hodnoty. Sú to hodnoty tvorené na báze predtým prijatých dobier, či už sú materiálneho, alebo fyzického a duchovného rozmeru sveta a bytia, ale ich zachovávajú a rozvíjajú. Osobnosť produkuje na základe prirodzeného konceptu vlastnej tvorivosti, ako jedného zo znakov podobnosti so Stvoriteľom. Osobnosť je ten, kto jasne pozná svoje miesto v celkovom rozsahu stvoreného sveta a dokáže rozvíjať seba i svet nenarúšajúc prirodzený rozmer daného prirodzeného vzťahu.   

Ďalším zo znakov človeka, ako skutočnej osobnosti je schopnosť univerzálneho sociálneho záujmu. Tu sa nám natíska povedať, že skutočnou osobnosťou je vždy ten, kto do svojho tvorivého potenciálu vie zahrnúť potreby viacerých ľudí. Osobnosťou nie je ten, kto je vysoko a nedostihnuteľne efektívny v svojom osobnom konaní, ktoré je však zamerané na výhradný osobný prospech daného jedinca, ale ten kto svoje konanie zameriava na dobro všetkých. Platí to aj v tom prípade, ak výrazný egocentrizmus konkrétneho jedinca nijakým spôsobom nenarušil sociálnu kohéziu spoločnosti v jeho okolí. To znamená, že konkrétny jedinec je výsostne egoistický, ale napriek tomu neubližuje nikomu okolo seba. Osobnosťou nie je ten, kto je síce tvorivý, ale len pre naplnenie vlastných potrieb.

Uvedomenie si zodpovednosti za vlastné schopnosti. Osobnosť stojí na uvedomení si vlastného potenciálu a spoločenskej zodpovednosti. Ide o situáciu, keď si človek uvedomuje svoju vlastnú individualitu a potenciu, ktorá tkvie v jeho prirodzených vlohách.

Obyčajne je za osobnosť považovaný aj taký jedinec, ktorý na takéto znaky nedorástol. Za osobnosť sa často považuje človek, ktorý nespĺňa znaky osobnosti, ale je verejne známy a je vysoko v spoločenskom postavení popularity. Je všeobecne akceptovanou skutočnosťou, že tým, že je istý človek verejne známy a povedzme aj uznávaný v istých konkrétnych kruhoch, spoločnosť ho tituluje ako osobnosť. Je celkom možné, že takýto človek skutočne odovzdal niečo zo svojich individuálnych daností a schopností, aby ovplyvnil, alebo zmenil seba samého ako aj svoje okolie a konkrétnych ľudí v dosahu svojej činnosti a vplyvu. Napriek tomu nie je osobnosť. Ak ho spoločnosť takto vníma, je osobnosťou len v istom uhle pohľadu. V iných oblastiach svojich schopností a daností môže hlboko zaostávať. Napríklad konkrétny jedinec, ktorý je v rámci svojej profesie veľmi erudovaným a uznávaným odborníkom, ktorý pre rast svojich kvalít obetuje veľa času a námahy je zároveň veľmi zlým otcom, ledabolým kresťanom, je napríklad ťažko závislým gemblérom – hráčom, ktorý míňa peniaze rodiny na hazard.  

Každý človek môže byť osobnosťou. Každý človek aj ten najchudobnejší si vie uchrániť isté znaky či prejavy racionality, slobody a nezávislosti a vie predovšetkým z potenciálu vlastnej duše tvoriť hodnoty, ktorými napĺňa vlastné prirodzené potreby a zároveň v tej istej tvorivej aktivite obohacuje svet a iných ľudí. Aj najchudobnejší človek, ktorý možno v ekonomickej oblasti nemá také možnosti ako ktokoľvek iný, na základe svojej slobodnej tvorivosti má čo ponúknuť sebe aj svetu. Vie tvoriť umenie, priateľstvo, lojalitu, úprimnosť, srdečnosť, obetavosť, solidaritu. A tak nie je konzument, ale producent, tvorca. Tak sa stáva osobnosťou. Je si vedomý svojej dôstojnosti, svojich darov a potenciálu.

Osobnosť stojí na uvedomelej ľudskej dôstojnosti v jej prirodzenom aj transcendentnom rozmere. Spočíva na rozvíjaní ľudskej dôstojnosti, ktorú človek získal. Preto môžeme povedať: dôstojnosť je čosi, čo človek získal, ale osobnosť si buduje sám.