Pre modlitbu...

 „Pre vieru, modlitby, pre mravný život je človek tu na zemi neraz na posmech, ale za hranicou smrti čaká večný Kristus tých, aby ich objal slovami nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím“ Pri ohlasovaní teda nestačí otĺkať človeku o hlavu kerygmatické a dogmatické formuly a hovoriť: „Zobkaj, vtáčik, alebo zdochni“. Svedčí to o nesprávnom chápaní viery – rovnako, ako keď neustále opakujeme: Kto to, či ono nevyznáva, už k nám nepatrí; alebo keď sa iba cynicky pýtame: Chcete i vy odísť? Teológia a ohlasovanie musí byť v chápanom zmysle misijnou, t.j. musí objasňovať formulácie viery tak, aby mali zmysel v konkrétnych ľudských situáciách a stali sa skutočným nárokom na človeka s výzvou k rozhodnutiu sa. Každému je jasné, že neexistuje taká forma modlitby, ktorá by vyhovovala všetkým. Ako už bolo povedané, každý si hľadá svoju cestu a pritom sa opiera o praktiky duchovných vodcov, ktoré sa mu vidia šité na mieru. Napokon každý môže vyskúšať, čo sa mu hodí a potom si zvoliť cestu. Hádam najzaujímavejšia forma modlitby je modlitba slovami. Romano Guardini píše: „V modlitbe veľa záleží na voľbe slov. Bolo by nesprávne povedať, že záleží len na zmýšľaní a že slová sú ľahostajné. Všeobecne platí, že pravý duch modlitby si nájde i primeraný slovný výraz, pričom nedostatočná, predovšetkým uhovorená, sentimentálna, pokazená reč prezrádza prázdnotu ľudského vnútra.“ Pritom to nemusí byť prvotriedna reč profesora slovenčiny. Vzdelaný intelektuál má svoj jazykový štýl, svoje vyjadrovacie schopnosti na určitej výške. Možno si formou dobrej modlitby cibrí slovnú zásobu. Nič mu v tom zabrániť nemôže, je to v poriadku. No v žiadnom prípade nie sú menejcenní ľudia, ktorí sú vzdelanostne nižšie.