Povolanie Don Bosca (k Františkánom)

     Priblížil sa čas, kedy sa mal Ján rozhodnúť o povolaní. Prv mal len vrúcnu túžbu po kňazstve, ale teraz ho naplňovala myšlienka na vznešenosť stavu, vlastnú biedu a večné záväzky, ktoré na seba pred Bohom prijíma – svätou bázňou.

     O tomto úseku svojho života zanechal náš Ján drahocenné riadky, dýchajúce obdivuhodnou pokorou: „Sen z Murialda bol hlboko zaštepený v mojej pamäti, ba mnohokrát a vždy jasnejšie sa opakoval a podľa neho mal som si zvoliť duchovný stav, ku ktorému som cítil náklonnosť, ale nechcel som veriť snom. Spôsob môjho života a nedostatok potrebných čností vzbudzovali pochybnosť a prekážali mi v tomto rozhodnutí. Keby som mal vtedy vodcu, ktorý by sa staral o moje povolanie. Bol by mojím ohromným pokladom, ale chýbal mi. Mal som výborného spovedníka, ktorý chcel zo mňa vychovať dobrého kresťana, ale do otázky povolania sa nechcel miešať. Rozmýšľal som nad tým. Čítal som akúsi knihu, ktorá hovorila o voľbe povolania a rozhodol som sa, že vstúpim do rádu sv. Františka. Uvažoval som takto: keď ostanem duchovným vo svete, vystavím svoje povolanie veľkému nebezpečiu. Zvolím si teda stav duchovný, ale zrieknem sa sveta, vstúpim do kláštora, oddám sa štúdiu, rozjímanie a tak v samote budem môcť ovládať svoje náruživosti, zvlášť pýchu, ktorá hlboko zapustila korene v mojom srdci.“

     Pred Veľkonočnými sviatkami, ktoré vtedy pripadali (1834) na 30. marec, požiadal som o prijatie k reformovaným františkánom. Medzitým, čo som očakával odpoveď, nikomu som sa nezveril so svojimi zámermi, jedného dňa prišiel ku mne Eugen Nicco, ktorého som ani dobre nepoznal a pýtal sa ma: „Rozhodol si sa stať františkánom?“ Zadivený sa ho pýtam: „Kto ti to povedal?“ „Dostal som list a mám ťa upozorniť, že ťa očakávajú v Turíne. Pôjdeš so mnou na skúšky, lebo i ja som sa rozhodol vstúpiť do tohto rádu.“ Odišiel som do kláštora S. Mária degli Angiolli v Turíne, podrobil som sa skúške a bol som prijatý v polovici apríla. Všetko bolo pripravené ku vstupu do kláštora della Pace v Chieri. Niekoľko dní pred vstupom mal som neobyčajne podivný sen. Videl som sa medzi množstvom rehoľníkov v rozdriapaných šatách a každý Bežal inou stranou. Jeden z nich pristúpil ku mne a povedal: „Hľadáš tu pokoj, ale ho tu nenájdeš. Pozri sa na počínanie tvojich bratov. Pre teba Boh pripravil iné miesto, inú žatvu.“ Chcel som sa ho ešte niečo spýtať, ale šramot ma zobudil a nič som viac nevidel. Všetko som rozpovedal svojmu duchovnému otcovi, ale ten nechcel ani počuť o snoch a mníchoch. Odpovedal mi: „V tejto záležitosti má každý nasledovať svoje náklonnosti a nie rady iných.“ Takáto odpoveď a sen zmiatli Jána, ale nevidel príčinu, aby ustúpil pôvodnému zámeru. Rok noviciátu ukáže, či je súci pre tento rád. Veď Boh mu vložil do srdca náklonnosť k rehoľnému stavu a tá sa ozývala denne vždy dôraznejšie. Presvedčený, že Boh zariadi všetko tak, že príde na cestu, po ktorej má kráčať, odišiel do Castelnuova, aby si vyprosil požehnanie od matky skôr, ako si oblečie františkánsky habit. Matka Margita, ako statočná žena, neodporovala.