Poznávanie Boha v Biblii

Biblia hovorí o viacerých cestách od tvorov k Tvorcovi. O Bohu sa hovorí ako o bytosti, ktorá sa ukázala, zjavila praotcom – Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi – ktorá cez Mojžiša vyslobodila svoj ľud z egyptského otroctva, ktorá ho viedla cez púšť do Zasľúbenej zeme, ktorá ho napomínala v nevernosti, odmeňovala za vernosť a karhala za zlobu. Napokon je to bytosť, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi, ktorý je Božím obrazom v ľudskom tele.

Biblia teda hovorí o živom a osobnom Bohu, ktorý je človeku na pomoci, na ktorého sa možno obrátiť v každej ťažkosti, ktorý však volá a povoláva každého človeka do úzkeho spoločenstva so sebou prostredníctvom cirkvi. Podľa Biblie bol človek stvorený na Boží obraz a predovšetkým vo svojej slobode a zodpovednosti sa odlišuje od ostatného stvorenia, je odbleskom Božej veľkosti.

V novších spisoch Starého zákona a v Novom zákone nachádzame aj úvahy o možnosti poznávať Boha a o hlúposti jeho popierania: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet.“ (Žalm 52) Takýto nemúdry, o ktorom je reč, nie je nejakým hlupákom, ale človekom bezočivým a zlým, ktorý si z Boha nič nerobí, nechce ho poznať, nebojí sa jeho súdu a počína si tak, akoby Boha nebolo, akoby človek sám bol Bohom. Takýto praktický ateizmus je bláznovstvom. Popierať Boha, ktorý je všetko vo všetkom, Biblia charakterizuje ako uväznenie do seba samého a výraz poblúdeného srdca.

Naopak, myšlienka poznávať Boha bola pre prvotnú cirkev dôležitá, aby nadviazala misionársku komunikáciu voči pohanom. Apoštol Pavol povedal pred filozoficky naladenými poslucháčmi v Aténach na Aeropágu: Ľudia by mali hľadať Boha, „aby ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“ (Sk 17,27-28).

Poznávanie Boha v dejinách

Poznávanie Boha v dejinách

Vo všetkých dobách a na všetkých miestach mali ľudia náboženskú vieru. Verili, že svet je plný znakov a stôp, ktoré poukazujú na božstvá. Božské tajomstvo tušili niekedy v mimoriadnych prírodných javoch, v nádhere a veľkosti vesmíru, v dokonalosti živej prírody, v divoch mikrokozmu, v sile sopiek a zemetrasení, vo fascinujúcom stretnutí muža a ženy či vo vnútornom hlase svedomia.

Postupom času a rozvojom schopností vysvetľovať javy to už neboli mimoriadne udalosti, ale harmónia sveta a prírody, jej rozmanitosť, ktorá má predsa svoj poriadok, kde ľudia videli Božie stopy. Ako sa toto všetko dá ináč vysvetliť, ak nie zásahom vševediaceho a všemohúceho Ducha?

Tento úžas a uzáver stoja na začiatku každého náboženského zmýšľania a tu treba hľadať aj začiatok všetkých duchovných vied, na prvom mieste filozofie. Veľkí myslitelia všetkých čias a národov, skúmajúci hlbšiu skutočnosť, pôvod a príčiny sveta a vesmíru, sa znova a znova stretávali s predstavou Boha.

V európskej kultúre sa už od 6. storočia pred Kristom objavili myslitelia, ktorí si všímali náboženskú prax a jej tradície kritickým spôsobom a usilovali sa o poznanie Boha cestou rozumovej úvahy. Najvýznamnejšími z nich boli Sokrates, ktorý sa neustálym pýtaním a spochybňovaním snažil objaviť pravdu, ktorá je iná než veci a odpovede okolitého sveta. Ďalej to bol Platón, ktorý Boha hľadal v Idei dobra a krásna, ktorá sa nachádza mimo materiálneho sveta a Aristoteles, ktorý sa vo všetkých veciach tohto sveta snažil objavovať poslednú príčinu – nehybného hýbateľa. Mimo našej kultúry, v Ázii, vznikali v tom istom dávnom období významné myšlienkové prúdy, poväčšine mystickej povahy. Odvtedy sa množstvo mysliteľov až po súčasnosť zaoberá nevýslovným tajomstvom, ktoré sa skrýva za prírodou a najmä v samotnej ľudskej mysli a snažia sa ho rozumne osvetliť. Spomedzi najvýznamnejších mysliteľov v dejinách možno spomenúť Augustína, Tomáša Akvinského, Anzelma z Canterbury, Reného Descarta, Immanuela Kanta, Martina Heideggera a mnohých ďalších.

Filozofickému uvažovaniu o Bohu prikladáme veľkú dôležitosť, pretože môže naznačiť a prekliesniť cestu k objaveniu Boha. Hoci Boh nekonečne presahuje všetky ľudské poznávacie schopnosti, filozofické úvahy môžu jestvovanie Boha dostatočne odôvodniť. Boh filozofov však nie je priamo tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Biblia, avšak filozofickú a biblickú predstavu o Bohu nemožno ani jednoducho stavať do protikladu.

Kritika náboženstva.

Vždy sa v dejinách našli ľudia, ktorí spochybňovali zmysel viery v božstvo a zavrhovali náboženskú prax. Pritom pod kritikou náboženstva si netreba predstavovať len niečo negatívne, lebo kritika môže viesť k očisťovaniu predstáv, odbúravaniu nerozumnej poverčivosti a mágie z náboženského života. Počnúc osvietenstvom v 18. storočí sa však náboženská kritika zintenzívnila a nadobudla široké rozmery. Túto situáciu spôsobili viaceré príčiny. Predovšetkým ide o prekonanie antickej a stredovekej predstavy o svete. Od čias Koperníka a Keplera vieme, že Zem nie je stredobodom vesmíru, okolo ktorého sa všetko točí. Darwin prišiel v 19. storočí s vývojovou teóriou, zahrňujúcou aj človeka. To otriaslo vierou v bezprostredné stvorenie sveta. Taktiež v oblasti morálky bola spochybnená skutočnosť hriechu, keď S. Freud objavil mechanizmy podvedomia a spochybnil slobodu a zodpovednosť človeka. Prírodovedci si stále viac nárokovali vysvetľovať svet bez Boha, čo viedlo k názoru, že Boha možno postrádať a že náboženstvo je prekonaným stupňom vo vývoji ľudstva. Človek v období novoveku takto dospel k presvedčeniu, že sa emancipoval, je konečne dospelý, schopný vysvetliť svet bez predpokladania mimosvetskej bytosti, a že nie je voči takejto bytosti zodpovedný.

Zároveň vznikli aj teórie „emancipovaného človeka“ o pôvode viery. Kritika náboženstva na jednej strane kritizovala odvolávanie sa náboženstva na Boha, na druhej strane vysvetľovali pôvod náboženstva rozličnými teóriami. L. Feuerbach vysvetľoval náboženstvo ako sebaprojekciu (výmysel) človeka, vlastných túžob a ideálov, ktoré si človek zosobňuje v postave Boha. K. Marx zase obviňuje náboženstvo, že sa snaží utešovať utešovať nešťastných a trpiacich ľudí namiesto toho, aby sa snažilo nepriaznivé spoločenské pomery meniť. Tak vychádza v ústrety vládnucim vrstvám a náboženstvo sa stáva ópiom ľudstva a ospravedlnením zlého sveta. Podľa S. Freuda sa veriaci človek v náboženstve podvedome snaží nachádzať detinské bezpečie v Božej prítomnosti, čo mu bráni, aby sa stal sám sebou a dospelým. Podľa týchto kritikov nám Boha nielen netreba, ale sa dokonca stáva prekážkou slobodnej sebarealizácie človeka a uvedomenia si zodpovednosti za svoj život. Nečudo, že Boha niektorí vyhlásili za mŕtveho vo vedomí dnešných ľudí (F. Nietzsche) a to nielen v mene vedy, ale aj v mene človeka a jeho slobody.

Prvýkrát v dejinách sa tak dnes rozmohol ateizmus ako masový jav a spoločenský život sa snaží postaviť na nábožensky neutrálny alebo sekularizovaný základ. Moderný ateizmus má mnoho tvárí a tak, ako má viera v Boha mnoho podôb, aj jej popretie v ateizme je rozličné. Dokonca aj my kresťania musíme priznať, že nás skľučuje pocit Božej neprítomnosti, že často vnímame iba jeho mlčanie, že ho v profánnosti každodennej skutočnosti takmer nemôžeme citeľnejšie dosiahnuť. Inokedy sa zase v každodennom živote správame tak, akoby Boha nebolo.

Najhorším typom ateizmu je ešte stále pretrvávajúci bojovný ateizmus, ktorý v úsilí vykoreniť náboženstvo používa nielen výmenu názorov, ale aj útlak, diskrimináciu a prenasledovanie veriacich. V demokratických krajinách prevláda skôr ateizmus ľahostajný. Akoby unavený v boji proti Bohu, nenapáda náboženstvo fyzicky ani spoločensky. Podľa neho je viera v Boha beztak prekonaná a posledné zbytky náboženstva vymrú samy od seba. Ateizmus slobody a oslobodenia hlása vymanenie človeka spod akejkoľvek závislosti, aj spod závislosti od všemohúceho Boha a náboženského „systému“, obmedzujúceho slobodu a potláčajúceho život spoločenstva. Mnohí ľudia sú vydesení skutočnosťou zla vo svete. Protestujú proti Bohu, ktorý je vraj vševediaci, všemohúci a dobrotivý, a predsa pripúšťa nezmyselné utrpenie. Otázka utrpenia nevinných je pre mnohých základným kameňom ateizmu. Napokon jestvuje skeptický a kritický ateizmus, zdržanlivý voči všetkým odpovediam. Podľa neho nemožno nájsť na náboženské otázky presvedčivú odpoveď, a preto sú nezmyselné. O Bohu možno podľa nich iba mlčať.

 

Cirkev prekážka alebo pomoc vo viere.

Téma prebúdza u mnohých ľudí pocity neľúbosti a dráždi ich k odporu. Prečo dnes často počujeme vyjadrenia, Pána Boha verím ale cirkev nie. Pritom nejde v prvom rade o morálne pohoršenie, ale o pohoršenie početných cirkevných štruktúr, ktoré podľa názoru mnohých ľudí, stojí v ceste emancipácii a šťastiu človeka a kresťanskej slobode a podporujú nedospelosť a autoritatívne myslenie a konanie. Tieto námietky treba brať vážne, i keď sa často prednášajú s ideologickou neznášanlivosťou. Niekedy však otázky smerujú omnoho hlbšie. Vlastná otázka znie: Potrebujeme vôbec cirkev? Chcel Ježiš cirkev? Hlásal príchod Božieho kráľovstva a prišla cirkev.A predsa: kresťanstvo bez cirkvi by bolo utópiou a blúznením. Presvedčenie kresťanskej viery by sa bez určitej miery inštitualizácie nemohlo dlho udržať. Bez výzvy cirkvi, ktorá neustále udržuje spomienku na počiatok, na Ježiša Krista, by kresťanstvo bez cirkvi mohlo prežiť nanajvýš jednu, alebo dve generácie. Zmysel cirkvi nie sú v prvom rade vo veľkoorganizáciami, ale majú byť malými miestnymi komunitami počnúc rodinou i farskou komunitou, ktorá žije v zhode i priateľstve.  

Mojžiš.

Môj prvý príspevok v tomto roku sa bude orientovať na veľkého muža židovsko-kresťanskej histórie. Prečo som si vybral túto veľkú postavu izraelského národa? No snáď preto lebo v tomto roku 2014 bude na Biblickej olympiáde i táto postava v otázkach i preto lebo dostal od Pána dekalóg Mojžiš sa stal prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Izraelský vodca žil v 13. stor. pred Kr. Jeho meno (Mošeh) znamená vytiahnutý z vody. Podľa biblického podania ho pred utopením, nariadeným egyptskými utláčateľmi, zachránila faraónova dcéra. Na panovníckom dvore dostal egyptskú výchovu. Ako dospievajúci muž si však uvedomil svoju rodovú príslušnosť a zastal sa svojich utláčaných súkmeňovcov. Neskôr ho Boh poveril, aby vyslobodil Putovanie Izraelitov po púšti trvalo 40 rokov. Zomrel na vrchu Nebo, na hraniciach Zasľúbenej zeme, ktorú videl iba z diaľky . Mojžiš zaujíma významné miesto aj v kresťanskej Tradícii. Pri premenení Pána sa zjavil s Eliášom ako predstaviteľ Zákona. Je najdokonalejším starozákonným predobrazom Ježiša Krista. Mojžiš sa stáva prostredníkom medzi Bohom a Izraelom. Mojžiš vystúpil na horu medzi oblaky a tam dostal Boží zákon a potom ho napísaný zniesol a ohlásil ľudu. Celý národ odpovedal jednomyseľne: "Všetko, čo hovoril Pán, splníme." (EX 24,3). Potom dal postaviť oltár pre Pána a na ňom priniesol obetu tak, že dal zabiť obetné zvieratá, polovicu krvi vylial na oltár pre Pána a druhou polovicou krvi pokropil ľud. Takto Mojžiš symbolicky zjednotil ľud a pritom povedal: "Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov."(Ex 24,8). František Trstenský píše: "Kapitoly 19-24 knihy Exodus sú najdôležitejšie z celej knihy, lebo zachytávajú najdôležitejšie udalosti pre židovský národ, ale aj pre celé ľudstvo."