Štefan Klubert bol správcom farnosti Levoča od 25. marca 1953 až do 31. mája 1986. Od roku 1975 až do svojej smrti 31. mája 1986 zastával aj funkciu okresného dekana. Štefan Klubert predniesol túto kázeň na Zelený Štvrtok roku 1979.
Drahí veriaci!
Keď prídu či už vianočné, alebo veľkonočné sviatky nemôžeme sa ubrániť spomienkam... Zvlášť starší vždy zabiehajú do minulosti. Iste aj Židia pri svojej veľkonočnej večeri vybavovali si v spomienkach dejiny - ich slávu, zázračné vyslobodenie zo zemi otroctva, ale aj pády, poníženia a potom znova-povstanie. Tieto spomienky im zreteľne naznačovali, že pokiaľ sa pridržiavali Boha, kráčali ku sláve, k víťazstvu, keď sa od neho odklonili, šli za cudzími bôžikmi. Za modlami, nemravnosťou, za hmotou bohatstvom, majetkami.... vždy to skončilo tragédiou, nešťastím, otroctvom. Z toho vyplynul jasný záver.... hľadať cestu k Bohu. Tak učili, tak radili dejiny... .
Podobne aj my kresťania v dnešný večer, nielen si spomíname na to, čo sa odohralo vo večeradle, ale pozastavujeme sa aj nad situáciou nás veriacich kresťanov... . Z poslednej večeri si pamätáme zväčša na to ako pán Ježiš ustanovil sviatosť oltárnu, umyl apoštolom nohy, označil zradcu. Menej si však všímame to, čo Pán Ježiš povedal pri stole..., to čo zachytil ten učeník, ktorý ležal pri hrudi Ježišovej... "Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel skôr ako vás. Keby ste boli z tohto sveta, svet by vás miloval, ale že ja som si vás vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Keď mňa prenasledovali, aj vás budu prenasledovať. Vylúčia vás zo synagóg, ba príde čas, keď každý kto vás zbíja bude sa nazdávať, že tým slúži Bohu... Našou rečou ... Budete sa obávať chodiť do kostola a všetko čo vás bude psychicky ubíjať, bude sa považovať, že to slúži k všeobecnému dobru... Toto som vám povedal, aby ste si pripomenuli, keď príde čas tohto všetkého..., že som vám to hovoril... Tieto Ježišove slová v priebehu dejín sa stále uskutočňovali s menšou väčšou intenzitou. Ich skutočnosť nie je vzdialená ani dnes od nás...
Nás veriacich však zaujíma to či Ježiš Kristus iba takto nechal na pospas svoju Cirkev, alebo niečo dal na premáhanie a zdolávanie tejto skutočnosti? To jediné čo Kristus dal toho, to čím sa kresťania môžu presadiť, čím obstáť v dejinných skúškach, v spoločenských situáciach... je eucharistia, sviatosť oltárna, sv. omša... Postačí to? Možno, že zapochybujeme o to a bude sa nám zdať, že je to málo... Prečo je táto sviatosť tak málo účinná dnes? Pripomeňme si udalosť z evanjelia ... Pán Ježiš zázračne rozmnožil chleby a nasýtil hladné zástupy. Tí zato z nadšenia chceli si ho zvoliť za kráľa... Keď však Pán Ježiš ich upozornil, že je potrebnejší iný chlieb, chlieb pre dušu, že on im dá tento duchovný pokrm a nápoj... ktorým bude jeho telo a krv... momentálne stratil všetky sympatie, už táto reč bola ľudu pritvrdá a všetci ho opúšťali... Ľudia viac stoja o telo ako o dušu... To čo vyčítal Dostojevského inkvizítor ...Masy nestoja o duchovný pokrm, ale volajú ...zotročte nás, len nás nasýťte...! Preto Pán Ježiš právom a veľmi dôrazne pripomína... "Kto nebude jesť moje telo a piť moju krv, nebude mať v sebe život..." Keby sme žili dôsledne podľa tejto sviatosti iste by nám to postačilo k zdolaniu ťažkostí okolností a pomerov....
Žiť z eucharistie predpokladá lásku. O čo šťastnejšie by bolo ľudstvo, keby sa ľudia milovali, keby neboli len sebcami Bohužiaľ Ježišovo prikázanie lásky ostalo doteraz nové, lebo ani my kresťania sme ho dostatočne neuskutočnili. Keby bolo viac lásky medzi nami ľuďmi nemuselo by byť zabíjanie, násilnosti, terorizmus, nemuselo by byť vojny a ľudstvo nemuselo by žiť v tak napätom strachu z hroziacej atómovej katastrofy.
Žiť zo sviatosti oltárnej značí spravodlivosť, ktorej nedostatok cítime ako v živote národov tak aj v živote jednotlivých ľudí, či už v manželstvách, rodinách, na pracoviskách, vo vzájomných ľudských vzťahoch, spravodlivosť vystriedala sila, zákulisie, známosti, vplyv, protekcia.
Život z eucharistie predpokladá mravnú čistotu. Netreba zvlášť poukazovať ako sexualitou je presiaknutý celý náš život Mravná neviazanosť, nedostatok sebaovládania ničí mládež, ich výkonnosť, vyhadzuje predčasne zo štúdií, ničí aj zrelých ľudí rozvodmi, deti sa stávajú sirotami, spôsobuje to rozvrat a rodinnú tragédiu.
Žiť z eucharistie, značí žiť pravdivo. To, o čo prosil pán Ježiš svojho nebeského otca. Posväť ich pravdou a slovo tvoje je pravda. Pre nich sa posväcujem, aby aj oni boli posvätení pravdou. Bez pravdy sa Ľudstvo topí a hynie v nepravdách.
Eucharistia, sviatosť oltárna otvára cestu k radosti, k pokoju, k vnútornej slobode a vôbec k životu zodpovedajúcemu dôstojnosti človeka. Ozaj "Kto nebude jesť moje telo nebude ma ť v sebe život večný." Ak cítime, že nemáme ten život a taký život, spytujme si svedomie či živíme sa touto sviatosťou. Či žijeme z nej a podľa nej samozrejme nestačí iba príležitostne, ale sústavne by sme mali používať túto sviatosť. Tak eucharistia zmení nás ľudí a zmeny človek dokáže zmeniť aj život. Pokúsme sa o to všetci a uvidíme, že táto sviatosť nám na to postačí...
Žiť z eucharistie predpokladá lásku. O čo šťastnejšie by bolo ľudstvo, keby sa ľudia milovali, keby neboli len sebcami Bohužiaľ Ježišovo prikázanie lásky ostalo doteraz nové, lebo ani my kresťania sme ho dostatočne neuskutočnili. Keby bolo viac lásky medzi nami ľuďmi nemuselo by byť zabíjanie, násilnosti, terorizmus, nemuselo by byť vojny a ľudstvo nemuselo by žiť v tak napätom strachu z hroziacej atómovej katastrofy.
Žiť zo sviatosti oltárnej značí spravodlivosť, ktorej nedostatok cítime ako v živote národov tak aj v živote jednotlivých ľudí, či už v manželstvách, rodinách, na pracoviskách, vo vzájomných ľudských vzťahoch, spravodlivosť vystriedala sila, zákulisie, známosti, vplyv, protekcia.
Život z eucharistie predpokladá mravnú čistotu. Netreba zvlášť poukazovať ako sexualitou je presiaknutý celý náš život Mravná neviazanosť, nedostatok sebaovládania ničí mládež, ich výkonnosť, vyhadzuje predčasne zo štúdií, ničí aj zrelých ľudí rozvodmi, deti sa stávajú sirotami, spôsobuje to rozvrat a rodinnú tragédiu.
Žiť z eucharistie, značí žiť pravdivo. To, o čo prosil pán Ježiš svojho nebeského otca. Posväť ich pravdou a slovo tvoje je pravda. Pre nich sa posväcujem, aby aj oni boli posvätení pravdou. Bez pravdy sa Ľudstvo topí a hynie v nepravdách.
Eucharistia, sviatosť oltárna otvára cestu k radosti, k pokoju, k vnútornej slobode a vôbec k životu zodpovedajúcemu dôstojnosti človeka. Ozaj "Kto nebude jesť moje telo nebude ma ť v sebe život večný." Ak cítime, že nemáme ten život a taký život, spytujme si svedomie či živíme sa touto sviatosťou. Či žijeme z nej a podľa nej samozrejme nestačí iba príležitostne, ale sústavne by sme mali používať túto sviatosť. Tak eucharistia zmení nás ľudí a zmeny človek dokáže zmeniť aj život. Pokúsme sa o to všetci a uvidíme, že táto sviatosť nám na to postačí...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára