Memorandum Slovenského národa

V rámci príprav na voľby do uhorského snemu, ktorý mal zasadať od apríla 1861, začal v marci Ján Francisci vydávať v Budapešti Pešťbudínske vedomosti, Noviny pre politiku a literatúru, slovenské politické noviny, ktoré vychádzali dvakrát v týždni. Hlavným podnetom pre ich vydávanie boli pripravované voľby do uhorského snemu, kde slovenskí národovci chceli spojiť svoje sily s predstaviteľmi rumunského a chorvátskeho národného života. Príprav na založenie novín sa zúčastnili hlavne bývalí predrevoluční spolupracovníci Ľ. Štúra a J.M. Hurbana – okrem J. Francisciho to boli Š.M. Daxner, J. Palárik, A. Radlinský, P. Dobšinský, J. Mallý-Dusarov a ďalší. Na kauciu budúcich novín sa konala veľká zbierka, do ktorej zásluhou A. Radlinského významnou mierou prispel Spolok sv. Vojtecha. Keďže ich vydanie sa oneskorilo, do volieb už nemohli zasiahnuť podľa pôvodných plánov. Vďaka volebným machináciám sa do snemu nedostal ani jeden Slovák. Situácia bola natoľko alarmujúca, že predstavitelia slovenského národného života sa rozhodli usporiadať manifestačné národné zhromaždenie a predniesť na ňom slovenské požiadavky. 17. mája 1861 Pešťbudínske vedomosti uverejnili pozvanie, ktoré povolávalo Slovákov do Turčianskeho sv. Martina na veľké zhromaždenie, ktoré malo prerokovať slovenské národné požiadavky. Napriek tomu, že uhorské úrady reagovali na ideu národného zhromaždenia negatívne a snažili sa zabrániť jeho realizácii (napr. zvolenský podžupan sľuboval každému, kto by sa opovážil ísť do Martina, 40 palíc), zhromaždilo sa v dňoch 6.-7. júna 1861 vo vtedy sotva tritisícovom Turčianskom sv. Martine okrem domáceho obyvateľstva ešte asi tritisíc hostí z bližších i vzdialenejších oblastí Slovenska (spolu sa teda zhromaždenia zúčastnilo okolo päťtisíc ľudí). Zhromaždenie sa konalo na nádvorí evanjelického chrámu v Turčianskom Sv. Martine "Pod lipami". Na úvod sa uskutočnila bohoslužba, evanjelická a taktiež Rímsko-katolícka svätá omša. Zhromaždenia sa zúčastnili i poprední politickí predstavitelia Turčianskej a Liptovskej župy, barón Š. Révay, M. Szentiványi a turčiansky poslanec J. Justh. Po poldruhadňovom rokovaní bol slávnostne vyhlásený slovenský politický program – Memorandum národa slovenského 6. – 7. júna 1861– ktorý zhromaždenie nadšene prijalo. V Memorande boli sformulované požiadavky, ktorého autor je Štefan Marko Daxner, vyslovil už vo svojom Hlase zo Slovenska. Išlo hlavne o uznanie Slovákov za samostatný politický národ a o vyjadrenie tejto samostatnosti prostredníctvom zriadenia tzv. Slovenského Okolia, kde by sa zaviedlo úradovanie v slovenskom jazyku a slovenčina by tu bola úradným a vyučovacím jazykom. Bola to teda požiadavka zriadenia slovenskej autonómie v rámci Uhorska. Ďalšie požiadavky sa týkali hlavne školstva a kultúry; išlo o zriadenie slovenskej právnickej akadémie, zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti, vyučovanie v slovenskom jazyku, vydávanie slovenských hospodárskych časopisov, zriaďovanie slovenských hospodárskych spolkov, primerané zastúpenie Slovákov v hornej snemovni uhorského snemu a ďalšie – čiže v podstate o akúsi školskú a kultúrnu samosprávu Slovákov. Memorandum uznávalo celistvosť Uhorska a diplomatický charakter maďarčiny, odmietalo však nadraďovanie Maďarov nad ostatné národy Uhorska a žiadalo zrušiť zákony, ktoré diskriminovali nemaďarské národy a ich jazyky. Slovenská deputácia (ale bez zástupcov tzv. slovenskej šľachty) odovzdala Memorandum 27. júna 1861 podpredsedovi uhorského snemu, grófovi Kolomanovi Tiszovi. Medzitým prebehla na Slovensku protimemorandová podpisová akcia, ktorú zorganizovali maďarské vládne kruhy a župné úrady. Snem sa však memorandom nezaoberal, hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracovať návrh národnostného zákona. Koncom leta roku 1861 došlo k vyostreniu rozporov medzi Viedňou a Pešťou, ktoré viedlo k tomu, že 22. augusta panovník rozpustil uhorský snem a vyhlásil provizórium. Keďže snem o memorande nestihol rokovať, lebo cisár ho rozpustil. Vtedy sa Slováci rozhodli petíciu panovníkovi. Nové – Viedenské memorandum cisárovi Františkovi Jozefovi I. odovzdal banskobystrický biskup Štefan Moyses. Viedenské memorandum sa skladalo z dvoch dokumentov: upraveného Memoranda národa slovenského a Návrhu na organizáciu slovenského Okolia. Konkrétne vymedzovalo právomoci a orgány Okolia, kompetencie panovníka a uhorských úradov. Okolie malo tvoriť 5 čisto slovenských žúp a 9 žúp obývaných Slovákmi a Maďarmi mala rozdeliť osobitná komisia (išlo o Trenčiansku, Oravskú, Turčiansku, Liptovskú, Zvolenskú, Prešporskú, Nitrinasku, Tekovskú, Hontiansku, Novohradskú, Gemerskú, Spišskú, Šarišskú a Abovskú župu). Okolia mal vymenovať cisár a predsedu snemu mal voliť snem zo 4 kandidátov, ktorých navrhoval cisár. Okresy mali mať takú právomoc ako predtým župy. Na čele okresu mal stáť okresný náčelník. Predpokladalo sa i zavedenie špeciálnej sústavy súdov, ktoré sa však mali riadiť uhorským právom. Patrónmi slovenského Okolia mali byť sv. Cyril a Metod, jeho znakom dvojhlavý orol s bielym krížom na modrom trojvrší. František Jozef odovzdal Memorandum uhorskej dvorskej kancelárii a miestodržiteľskej rade, ktoré ho s prísľubom čerpania podnetov pri tvorbe národnostného zákona zamietli. Slováci sa teda snažili využiť to málo, čo viedenská taktika lavírovania medzi maďarizačnými snahami uhorskej šľachty a požiadavkami nemaďarských národností dovoľovala a rozbehli akciu na založenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne – Matice slovenskej, ako aj snahu o zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na viacerých stredných školách.