Krížová cesta na cestách stáročí a v Zlatých Moravciach

 

Kresťania od samého začiatku vnímali svoj pozemský život ako cestu k Otcovi. Plne sa zapájali do každodenného života, no cieľ života videli v osobnom stretnutí sa s Kristom, za ktorého boli ochotní i zomrieť mučeníckou smrťou. „Ježiš vstal a žije!“ bolo zdrojom ranokresťanskej radosti, nádeje a túžby ohlásiť túto zvesť všetkým ľuďom. No už od začiatku žila medzi veriacimi aj spomienka na Ježišovo utrpenie a smrť, ktorá je neodlučiteľnou súčasťou veľkonočného tajomstva. Podľa tradície sa pobožnosť krížovej cesty medzi prvými „modlievala“ Panna Mária. Ako píše sýrsky apokryf z 5. storočia O Máriinej smrti, ku koncu svojho života chodievala jeruzalemskými ulicami, na ktorých sa odohrávali udalosti krížovej cesty. Pripomínala si ich a vo svojom srdci ich prežívala spolu so svojim synom. Postupne to robili i pútnici, ktorí chodili počas procesii so zažatými sviečkami k Božiemu hrobu a ku Kalvárii. Keď v prvej polovici 4. storočia svätá Helena, matka cisára Konštantína, našla svätý kríž a priniesla jeho čiastočky do Ríma, začala sa už nielen v Jeruzaleme, ale aj v Európe šíriť úcta ku Kristovmu krížu. Do cirkevnej tradície sa krížová cesta, ako ju poznáme dnes dostala prirodzeným vývojom. Bolonský biskup svätý Petronius v 5. storočí, ako prvý so sebou priviezol z Palestíny rozmery Božieho hrobu a napodobnil túto stavbu v bolonskom Kostole svätého Štefana. Stredovekých svätcov charakterizovala úcta k Pánovmu umučeniu, z ktorého čerpali duchovnú motiváciu, a ktorému venovali aj svoje spisy a meditácie. Vznikali aj stredoveké pašiové hry a ľudové pobožnosti, napríklad: „k svätým ranám“, „k svätej tvári“, v Ríme zvlášť „k Veronikinej šatke“. V Nemecku a Holandsku sa v 15. storočí rozšírila v piatok, v deň Pánovho umučenia, pobožnosť „k pádom Krista“: keď prechádzal cez potok Cedron, na ceste od Herodesa k Pilátovi, po bičovaní, na krížovej ceste. Po čase sa ustanovilo sedem Ježišových pádov, ktoré sa uctievali so siedmimi bolesťami Panny Márie. Namiesto „pádov“ sa postupne začalo hovoriť o „zastaveniach“. Býval ich rôzny počet, od šesť po pätnásť. Niektoré sa začínali od Poslednej večere, iné od rozlúčky s Pannou Máriou, posledné zastavenie bývalo pri Svätom hrobe. Tak sa postupne ustaľoval dnešný spôsob pobožnosti krížovej cesty. Dnešná forma krížovej cesty, ktorá má štrnásť ustálených zastavení, vznikla v 17. storočí v Španielsku. Odtiaľ ju rozšírili najmä kapucíni do Talianska, neskoršie do Francúzska a celej Európy. Aj v Zlatých Moravciach v časti zvanej Háj sa nachádza štrnásť menších kaplniek, v ktorých sa nachádzajú výjavy z Ježišovho utrpenia – od jeho odsúdenia na smrť až po jeho pochovanie. Tieto výjavy sú zachytené v obrazoch alebo reliéfoch. Autorom reliéfov z roku 1910 je banskoštiavnicky sochár a rezbár Jozef Krause. Zlatomoravecká kalvária ako sa nám zachovala podnes je z roku 1882. Vznikla na podnet obyvateľov mesta. V roku 2019 sa stala kultúrnou pamiatkou. Púte sa tu konali trikrát do roka, na svätú Annu, ktorá sa koná dodnes, na Povýšenie svätého Kríža a na Zelený štvrtok. Formy boli rôzne, podstata spoločná: spájať vlastné utrpenie s Ježišovým a činiť ho nástrojom vykúpenia, čerpať v ňom silu, nádej a vytrvalosť. Zastavme sa na našej kultúrnej pamiatke a premeditujme si Ježišovo utrpenie i to, čo pre nás každého vykonal.       

Protižidovské právne normy

 Pokiaľ ide o kvantitu, zaznamenávame takýto počet publikovaných právnych noriem: v Slovenskom zákonníku v roku 1939 - 14 právnych noriem, v roku 1940 - 48 právnych noriem, v roku 1941 - 18 právnych noriem, v roku 1942 - 18 právnych noriem, v roku 1943 - 7 právnych noriem, v roku 1944 - 1 právna norma a v roku 1945 1 právna norma celkove teda 117 právnych noriem. V Úradných novinách bol počet publikovaných protižidovských právnych noriem takýto: v roku 1939 - 25 právnych noriem, 1940 - 19, 1941 - 70, 1942 - 53, 1943 - 5, 1944 - 11 a v roku 1945 - 4, teda spolu 187 právnych noriem. Okrem uvedeného počtu číslovaných právnych noriem bolo v jednotlivých častiach Úradných novín v rokoch 1941, 1942, 1943 publikovaných desiatky ďalších vyhlášok: o ustanovení vládnych komisárov do lekárni, ktoré patrili židovským majiteľom, vyhlášky a nariadenia likvidácie židovských podnikov a obchodov, vyhlášky s cieľom zistenia majetkového stavu podnikov pod dočasnou správou, vyhlášky Štátneho pozemkového úradu, ktorými sa vyhlasoval prídel pôdy v jednotlivých obciach, vyhlášky, resp. oznamy o osobných zmenách Advokátskych komôr, o vymazaní Židov zo zoznamu advokátov, oznamy Inžinierskej komory o zaniknutí oprávnenia civilného inžiniera a vymazaní osôb zo zoznamu členov, vyhlášky Ministerstva vnútra, Ministerstva financií, Najvyššieho správneho súdu, župných úradov, okresných úradov a daňových úradov o zastavení pokračovania odvolania v rozličných záležitostiach, pretože osoby boli vysťahované na základe § 3 ustanoveného zákona č. 68/1942 Sl. z., ďalej Zoznam vykupovaných židovských statkov a materiálu, naliehavý program vykupovania židovských statkov a vykonávania revízie a pod. Vo vestníku verejnej správy vnútornej bolo v roku 1940 publikovaných 11 protižidovských právnych noriem. Na Slovensku protižidovské zákonodarstvo čerpalo podľa predlohy Nacistického Nemecka a Slovensko malo v tejto oblasti určitý predstih pred ostatnými satelitnými krajinami Nemecka. Do salzburských rokovaní podstatou problému protižidovských zákonov tvorilo vylúčenie židovských občanov z hospodárskeho života, siahnuť na podstatnú časť ich majetku a zbaviť sa ich aj v oblasti slobodných povolaní. Podstatné opatrenia sa však neplnili na biologickom základe a s takou krutosťou a intenzitou ako v Nemecku. Závažný zlom priniesli rokovania predstaviteľov vojnového Slovenského štátu Tisa, Tuku a Macha s Hitlerom a ministrom zahraničia von Ribbentropom 27. - 28. júla 1940 v Salzburgu ktoré významne zasiahli do slovenského politického života a jeho ďalšieho vývoja v smere dôslednejšieho prispôsobenia Slovenska národnosocialistickému systému. Odrazilo sa to v personálnej zmene vlády a upevnení pozícií radikálov.