Benedikt Hancko

 

HANCKO, Benedikt (Beňadik), SJ (* 5.3.1915 Likavka, okr. Ružomberok-  6.8.1975 Irquizio, Argentína) - odborník na cirkevné právo, pedagóg, spisovateľ, prekladateľ. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, gymnázium v Ružomberku, kde aj zmaturoval. R. 1935 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Filozofiu študoval v talianskom Gallarate, r. 1940 dosiahol licenciát. Po návrate na Slovensko pôsobil dva roky ako učiteľ scholastikov-gymnazistov v Ružomberku, súčasne vyučoval latinčinu tamojšom gymnáziu. Od r. 1942 študoval teológiu v Banskej Bystrici, kde ho 25. 1. 1945 vysvätili za kňaza. Štúdium dokončil v šk. r. 1945/46 v Ružomberku. Potom odišiel na ďalšie štúdiá do Krakova, kde bol až do júna 1947. Mal v úmysle študovať na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave matematiku a botaniku, ale jeho provinciál ho poslal do Ríma, kde dva roky študoval cirkevné právo na Gregoriánskej univerzite. V roku 1951 odišiel z Ríma do Argentíny. Spočiatku prednášal cirkevné právo v seminári Villa Devoto, neskôr na Teologickej fakulte San Miguel. Popritom vyučoval matematiku na jezuitskom gymnáziu Colegio del Salvator.Casto tu navštevoval slovenských krajanov. Od r. 1964 pôsobil ako duchovný pastier medzi slovenskými vysťahovalcami v Argentíne, mal na starosti duchovnú správu Slovákov v Buenos Aires. R. 1969 ho preložili do mesta Paraná: popri vyučovaní cirkevného práva a matematiky na tamojšom gymnáziu pôsobil aj ako duchovný otec rehoľných sestier v blízkom Irquiziu, kde zomrel na porážku. UŽ na Slovensku prispieval do náboženských a pedagogických časopisov (Posol Božského Srdca Ježišovho, Stanislavovské zvesti). V emigrácii písal náboženské úvahy a články vieroučného a výchovného rázu do viacerých časopisov vychádzajúcich v Argentíne. USA i v Európe (Juhoamerický Slovák, Jednota, Hlasy z Ríma a i.). Po celý život mal nevšedný záujem o matematiku, botaniku a šach. Jeho preklady: Mioni, U.: Saratambal (1947); Baragli, H.: Svätý Otec prehovoril (1948). V Argentíne publikoval aj štúdiu z manželského práva La disolubilidad del matrimonio civil y l derecho canónico (Nerozlučiteľnosť civilného manželstva a kánonické právo, Rivista La Ley, 28.2. 1958). Lit.: Bor, J. E.: Za otcom B. Hanckom. Jednota, 1.10. 1975; Náhalka, $.: Exsul Familia Slovacorum. Rím 1962.

Ján Mikes

 

MIKES, Ján, SDB (*9.1.1924 Svätý Jur, okr. Pezinok + 26.6.1967 Senec) - trpiteľ za vieru. Základnú a meštiansku školu navštevoval v rodisku, 1938 sa prihlásil do saleziánskeho gymnázia v Šaštíne, po absolvovaní piatej triedy vstúpil r. 1941 do Saleziánskej spoločnosti vo Svätom Beňadiku. Pokračoval v gymnaziálnom a filozofickom štúdiu v Trnave, r. 1945 zmaturoval na tamojšom Biskupskom gymnáziu. Pedagogickú prax absolvoval v saleziánskom oratóriu v Bratislave v r. 1945-1947. V septembri 1947 začal študovať teológiu v Saleziánskej teologickej škole vo Svätom Kríži nad Hronom, kde ho po troch rokoch stihlo rozpustenie mužských reholí. Najprv ho deportovali do Šaštína, potom do Podolínca. Od 5.9.1950 ho zaradili na 40 mesiacov nútených prác, prešiel českými tábormi: Svatá Dobrotivá pri Plzni, Strašice, Kladno, Kolín, Praha. Počas vojenskej služby ho biskup P. Hnilica 4.3.1951 v Bratislave tajne vysvätil za kňaza. Po skončení vojenskej služby sa r. 1954 zamestnal v Železničnom staviteľstve v Bratislave. V čase civilného zamestnania bol aj vyšetrovaný, odsúdený a väznený spolu s ďalšími saleziánmi za tzv. protištátnu činnosť (vo väzení si odpykal takmer 20 mesiacov). V Vr. 1963-1967 absolvoval strojnícku priemyslovku s maturitou; v prítomnosti spolu maturantov sa utopil v Seneckých jazerách.

Clemente Micara

 

Clemente Micara (* 24.12.1879 Frascati, Taliansko - zomrel 11.3.1965 Rím) - apoštolský nuncius, kardinál. Kňazskú vysviacku prijal r. 1902. Pôsobil v diplomatických službách Svätej stolice. R. 1920 bol menovaný za titulárneho arcibiskupa, r. 1946 za kardinála. Stal sa prefektom Kongregácie pre obrady a vikárom pápeža pre mesto Rím. V októbri 1919 sa stal poverencom Svätej stolice pri českých a slovenských biskupoch pre cirkevné záležitosti, r. 1920 apoštolským nunciom v ČSR. Jeho poslaním bolo urýchlit riešenie otvorených cirkevno-politických otázok osobitne na Slovensku (harmonizácia cirkevnej jurisdikcie s novými štátnymi hranicami, menovanie slovenských biskupov), posilnit autoritu pápeža v českých krajinách, spolupôsobiť pri obrane práv Cirkvi ohrozených opatreniami socialisticko-liberálnej vlády. Rozhodujúcou mierou spoluúčinkoval pri menovaní prvých slovenských biskupov v Nitre, na Spiši a v Banskej Bystrici, ktorých vo februári 1921 v Nitre konsekroval. Postavil sa proti ingerencii vlády do cirkevných záležitostí, Vrátane menovania cirkevných hodnostárov a dôrazne odmietol jej požiadavku, aby Svätá stolica vyvinula nátlak na Andreja Hlinku s cielom odstránit ho z politického života. V záujme slovenského katolicizmu od r. 1919 zastával myšlienku, aby bol menovaný apoštolský administrátor pre slovenskú čast Ostrihomskej arcidiecézy, a tak prispel k tomu, že Svätá stolica v máji 1922 menovala Pavla Jantauscha za apoštolského administrátora „,ad nutum Sanctae Sedis (to jest podriadeným priamo Svätej stolici) so sídlom v Trnave.

Posvätné miesta

 

Svätú omšu možno slúžiť len v kostole alebo kaplnke. Kostol musí byť posvätený (konsekrovaný) biskupom alebo z poverenia biskupovho požehnaný (benedikovaný) kňazom. Aj chrámy majú isté stupne hodnosti. Najvyššiu hodnosť požívajú tzv. veľké baziliky, hlavne v Ríme; malé mimo Ríma. V diecéze hlavným kostolom je katedrálny (biskupský); farnosť má kostol farský a jemu sú podriadene filiálne kostoly. Kaplnka môže byt verejná (oratorium publicum), Poloverejná (semipublicum) a súkromná (privatum). Do verejnej mắ prístup každý veriaci, poloverejné majú semináre a rozličné' ústavy, súkromné niektoré rodiny alebo jednotlivci. Biskup má privátnu s právom polo verejnosti. V súkromnej možno slúžiť denne len jednu omšu pre osoby, ktorým sa povolila, a pre ich príslušníkov; na najväčšie sviatky však nemožno v nej slúžiť sv. omšu. V nedeľu a na prikázané sviatky len tí učinia zadosť povinnej účasti na sv. omši v nej, ktorým sa povolila. Cirkevná vrchnosť výnimočne a v odôvodnených prípadoch môže povoliť sv. omšu v miestnosti profánnej (napr. škole) alebo pod holým nebom (sup divo).

Stupne svätých omší

 

I. Omša pápežská (misa papalis). Celebruje ju sám pápež za asistencie kardinálov a v prítomnosti všetkých stupňov duchovenstva. Obrady sú zvlášť bohaté a uplatňujú sa niektoré prvky gréckej liturgie.

2. Omša biskupská (missa pontificalis). Celebruje i biskup alebo cirkevný hodnostár, ktorý má výsadu užívat biskupské odznaky (pontifikálie). Pri nej sú zastúpené všetky stupne kléru. Biskup celebruje, prisluhujú mu kňaz (presbyter assistens), diakon, subdiakon a nižší klerici (akolyti). Poslední vykonávajú rozličné funkcie.

3. Omša slávnostná (missa solemnis). Ľud ju menuje omšou ,,s asistenciou'". Asistujú (posluhujú) pri nej klerici vyšší (diakon a subdiakon) a nižší (akolyti). Poslední plnia funkcie svetlonosov (ceroferarii) a obstarávajú kadidlo (thuriferi). Okiadza sa oltár, celebrant i pritomní a dáva sa bozk pokoja (pax).

4. Omša spievaná (missa cantata). Je to zjednodušená slávnostná omša, pri ktorej posluhujú len nižší klerici. Slávnostnosť tejto omše môže sa zvýšiť tým, že jeden klerik posluhuje celebrantovi pri knihe (librifer); ak má vyššie svätenie (aspoň subdiakon), môže na ofertórium nalievať do kalicha, položiť a zložiť palu, utrieť patenu a po prijímaní purifikovať (poutierat) kalich; iný klerik, ktorý má aspoň tonzúru, spieva epištolu. Pri všetkých týchto omšiach Cirkev predpisuje liturgický spev, t. j. spievanie textov latinských tak, ako sú v misáli. Mal by spievať Iud. Kňaz len intonuje, začne spievať napr. glóriu a krédo, ľud, ktorý obyčajne zastupuje zbor cirkevných spevákov, pokračuje v spievaní. Spievať sa majú tieto stále časti (ordinárium): kyrie, glória, krédo, sanctus (a benedictus), Agnus Dei; dalej časti menlivé čiže vlastné jednotlivej omší (próprium) : introit (pieseň vchodu), graduál s príveskami (pieseň stupňová), fertórium (pieseň obetovania) a komúnio (pieseň prijimania). Spev v Indovej reči alebo i latinský, ale nezhodujúci sa s textom omše, nie je prípustný. 

Druhy svätých omší

 

Slovo ,,omša" pochádza z latinského ,missa", t. j. dimissio, čo znamená rozpustenie, koniec. Je to pôvodný rímsky prvok. Každé úradné zhromaždenie sa muselo rozpustiť, patrilo to vlastne k slávnostnosti. V prvých kresťanských storočiach pri omši sa užívalo dvojaké rozpustenie: rozpustenie katechumenov pred ofertóriom a rozpustenie veriacich na konci celej omše. Keďže eucharistická obeta od tohto aktu rozpustenia dostala svoj dnešný názov, prvú časť až po ofertórium pomenoval ľud omšou katechumenov (missa catechumenorum) a druhú časť omšou veriacich (missa fidelium). V dnešnej omši máme už len jedno rozpustenie, na konci omše, keď kňaz spieva alebo v tichej omši hovorí: ,,Ite, missa est (dimissio est)- choďte, je rozpustenie, je koniec", znamená to vlastne: „Choďte omša sa skončila."

Úkon rozpustenia patrí k slávnostnosti omše, preto je len v tých omšiach, v ktorých sa spieva glória, teda s radostným rázom. Prvotní kresťania slávievali len slávnostné omše, tiché omše neboli známe. Sprvu sa celebrovalo len v nedele a na sviatky, a to vždy iba jedna omša v jednom kostole. Na významné nedelí všedné dni bola len jedna omša v celom Ríme; celebroval ju pápež, spolu celebrovali biskupi a kňazi. Neskôr prestalo spolu celebrovanie, klérus iba pristúpil k sv. p prijímaniu, V našich časoch sv. omša požíva rozličné stupne slávnostnosti. Liturgická oká žalosť sv. omše má ten význam, že sa mystérium najsvätejšej Eucharistie lepšie prízvukuje veriaci, ktorí sa zúčastnia na slávnostnejšej omši, požívajú väčší duchovný osoh tým, že sa môžu zúčastniť na liturgickom speve a i sama omša v svojich bohatších obradoch poskytuje zvláštny sakramentálny úžitok (sice nie ako sacramentum, sviatosť, ale ako sacramentale, svätenina).

Dejiny svätej omše

 

Jadro sv. omše ustanovil sám Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri vzal chlieb a kalich s vínom, ďakoval, lámal chlieb a dával učeníkom, hovoriac: ,,Toto je telo moje." Podobnej kalich slovami: „Toto je krv moja, ktorá bude vyliata na odpustenie hriechov." Potom splnomocnil apoštolov to isté konať na jeho pamiatku. Cirkev si bola vedomá tohto splnomocnenia už od čias apoštolských. Ako Kristus, ďalej žijúci na zemi, v jeho zastúpení verne vykonávala toto presväté tajomstvo. Sakramentálne jadro novozákonnej obety ozdobila nádherným vencom posvätných obradov a vložila do nich najcennejšie či už v stavbách kostolných, bohoslužobných nádobách, rúchach alebo v umení slovesnom a úkonoch tela. Obrady omše svätej nie sú plodom jedného storočia, je to bazilika, hodná úcty, na ktorej všetky veky kresťanské pracovali a budú pracovať až do konca sveta.

Kláštor v Cluny

 

Kláštor Cluny, založený v roku 910 vojvodom Viliamom I. Akvitánskym, je benediktínsky kláštor nachádzajúci sa v mestečku Cluny v Burgundsku, vo Francúzsku. Tento kláštor sa rýchlo stal jedným z najvýznamnejších náboženských a kultúrnych centier stredovekej Európy. Cluny bolo známe svojou prísnou asketickou disciplínou a veľkolepými liturgickými obradmi. Kláštor mal veľký vplyv na reformu cirkvi, známu ako clunyjská reforma, ktorá sa zameriavala na obnovu mníšskeho života a nezávislosť cirkvi od svetskej moci. V 11. a 12. storočí bol kláštor Cluny jedným z najvplyvnejších cirkevných inštitúcií v západnej Európe, s viac ako 1 450 dcérskymi kláštormi a viac ako 10 000 mníchmi. Jeho románska bazilika svätého Petra a Pavla bola jedným z najväčších kresťanských kostolov svojej doby. Kláštor Cluny, však dnes už nefunguje ako aktívny kláštor. Počas Francúzskej revolúcie bol kláštor značne poškodený a mnoho jeho budov bolo zničených alebo predaných. Dnes sú z neho len ruiny, ktoré sú však významným historickým a turistickým miestom. Kláštor Cluny je známy svojou bohatou históriou a vplyvom na stredovekú Európu, a preto je stále predmetom záujmu historikov a návštevníkov. Kláštor Cluny mal niekoľko významných mníchov, ktorí zanechali hlboký vplyv na jeho históriu a na západné mníšstvo: Berno z Cluny bol prvý opát kláštora Cluny, ktorý bol vymenovaný v roku 910. Berno bol známy svojou prísnou disciplínou a reformami, ktoré položili základy pre budúci rozvoj kláštora. Odo z Cluny bol druhý opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 927 do roku 942. Odo bol významným reformátorom a podporovateľom liturgických a duchovných praktík. Majolus z Cluny: Štvrtý opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 954 do roku 994. Majolus bol známy svojou múdrosťou a diplomatickými schopnosťami, ktoré pomohli rozšíriť vplyv Cluny. Odilo z Cluny: Piaty opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 994 do roku 1049. Odilo bol známy svojou jemnosťou a reformami, ktoré zahrňovali zavedenie sviatku Všetkých duší. Hugo z Cluny: Šiesty opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 1049 do roku 1109. Hugo bol jedným z najvýznamnejších opátov Cluny a jeho vedenie prispelo k vrcholu moci a vplyvu kláštora. Tieto osobnosti zanechali hlboký vplyv na kláštor Cluny a na západné mníšstvo ako celok.

Georg Ratzinger

 

Narodil sa v Pleiskirchene v Bavorsku 15. januára 1924 a už v mladom veku prejavil svoj hudobný talent. V roku 1935 vstúpil do malého seminára v Traunsteine, kde dostal profesionálne hudobné vzdelanie. Počas druhej svetovej vojny bol povolaný do Wehrmachtu a po vojne sa vrátil k štúdiu teológie a hudby. Georg a jeho brat Joseph boli vysvätení za kňazov v roku 1951. Georg Ratzinger sa stal hudobným riaditeľom v Regensburgu v roku 1964 a pod jeho vedením sa zbor stal medzinárodne uznávaným. Georg Ratzinger pôsobil ako kňaz v rôznych funkciách pre arcidiecézu Mníchov a Freising. Po vysvätení za kňaza v roku 1951 slúžil v rôznych kňazských funkciách a zároveň študoval cirkevnú hudbu v Mníchove. V roku 1957 sa stal vedúcim zboru vo svojej domovskej farnosti v Traunsteine. V roku 1964 bol vymenovaný za hudobného riaditeľa (Domkapellmeister) v katedrále svätého Petra v Regensburgu, kde pôsobil ako sbormajster katedrálneho zboru Regensburger Domspatzen. Georg Ratzinger starší brat Benedikta XVI. zomrel 1. júla 2020.

Urban II.

 

Pápež Urban II., vlastným menom Odo (Eudes) de Châtillon, sa narodil okolo roku 1042 v Châtillon-sur-Marne vo Francúzsku. Bol zvolený za pápeža 12. marca 1088 a slúžil až do svojej smrti 29. júla 1099. Urban II. je najznámejší tým, že vyhlásil prvú križiacku výpravu na koncile v Clermont-Ferrand 27. novembra 1095. Jeho plamenný prejav o okupácii Svätej zeme Turkami inšpiroval tisíce ľudí, aby sa pripojili k výprave. Predtým, než sa stal pápežom, bol mníchom v kláštore v Cluny a neskôr biskupom v Ostii. Urban II. bol tiež známy svojou podporou celibátu duchovenstva a bojom proti simónii (predaj cirkevných úradov). Podporoval kresťanov v boji o oslobodenie Španielska od Maurov a pevne sa zasadzoval za reformy v cirkvi. Pápež Urban II., predtým známy ako Odo de Châtillon, bol veľmi oddaný a reformne orientovaný kňaz. Pred svojím zvolením za pápeža bol mníchom v kláštore v Cluny, kde sa venoval prísnemu mníšskemu životu a reformám. Ako biskup v Ostii a neskôr ako pápež sa zasadzoval za celibát duchovenstva a bojoval proti simónii, čo je predaj cirkevných úradov. Urban II. bol známy svojou horlivosťou pre cirkevné reformy a podporou kresťanských misií. Jeho výzva na prvú križiacku výpravu bola motivovaná túžbou oslobodiť Svätú zem a posilniť kresťanskú jednotu. Bol to kňaz, ktorý sa snažil o duchovnú obnovu cirkvi a posilnenie jej morálnych základov.