Slovo ,,omša"
pochádza z latinského ,missa", t. j. dimissio, čo znamená rozpustenie,
koniec. Je to pôvodný rímsky prvok. Každé úradné zhromaždenie sa muselo rozpustiť,
patrilo to vlastne k slávnostnosti. V prvých kresťanských storočiach pri omši
sa užívalo dvojaké rozpustenie: rozpustenie katechumenov pred ofertóriom a
rozpustenie veriacich na konci celej omše. Keďže eucharistická obeta od tohto
aktu rozpustenia dostala svoj dnešný názov, prvú časť až po ofertórium
pomenoval ľud omšou katechumenov (missa catechumenorum) a druhú časť omšou
veriacich (missa fidelium). V dnešnej omši máme už len jedno rozpustenie, na
konci omše, keď kňaz spieva alebo v tichej omši hovorí: ,,Ite, missa est
(dimissio est)- choďte, je rozpustenie, je koniec", znamená to vlastne: „Choďte
omša sa skončila."
Úkon rozpustenia patrí
k slávnostnosti omše, preto je len v tých omšiach, v ktorých sa spieva glória,
teda s radostným rázom. Prvotní kresťania slávievali len slávnostné omše, tiché
omše neboli známe. Sprvu sa celebrovalo len v nedele a na sviatky, a to
vždy iba jedna omša v jednom kostole. Na významné nedelí všedné dni bola len
jedna omša v celom Ríme; celebroval ju pápež, spolu celebrovali biskupi a
kňazi. Neskôr prestalo spolu celebrovanie, klérus iba pristúpil k sv. p prijímaniu,
V našich časoch sv. omša požíva rozličné stupne slávnostnosti. Liturgická oká
žalosť sv. omše má ten význam, že sa mystérium najsvätejšej Eucharistie lepšie
prízvukuje veriaci, ktorí sa zúčastnia na slávnostnejšej omši, požívajú väčší
duchovný osoh tým, že sa môžu zúčastniť na liturgickom speve a i sama omša v
svojich bohatších obradoch poskytuje zvláštny sakramentálny úžitok (sice nie
ako sacramentum, sviatosť, ale ako sacramentale, svätenina).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára