Žalm 126

 

Žalm 126 je jedným z takzvaných pútnických žalmov a vyjadruje hlbokú radosť nad Božou záchranou. Tento žalm opisuje návrat izraelského ľudu zo zajatia ako sen, ako niečo tak nádherné, že je takmer nepredstaviteľné. Jeho posolstvo je univerzálne – hovorí o Božej vernosti a o tom, že aj keď prechádzame ťažkosťami, Boh má moc obrátiť náš smútok na radosť. V prvej časti žalmu (verše 1–3) sa ľudia radujú, pretože Boh zmenil ich osud. Slová ako _"Boli sme ako tí, čo snívajú"_ naznačujú, že návrat z vyhnanstva bol taký úžasný, že sa zdal až neuveriteľný. Smiech a spev, ktoré sú spomenuté v texte, sú prejavom radosti a vďaky za Božie skutky. Druhá časť žalmu (verše 4–6) predstavuje modlitbu za pokračovanie Božej obnovy. Používa obraz suchých potokov v Negeve, ktoré sa po daždi rýchlo naplnia vodou. Toto prirovnanie naznačuje, že tak ako príroda môže byť premenená, aj ľudský osud môže byť zmenený Božím zásahom. Kľúčová myšlienka _"Tí, čo sejú so slzami, budú žať s radosťou"_ hovorí o tom, že aj keď prežívame bolestivé obdobia, tieto skúšky môžu nakoniec viesť k požehnaniu. Tento žalm je silným povzbudením pre každého, kto prechádza ťažkým obdobím. Ukazuje, že smútok a utrpenie nie sú konečné, ale môžu sa zmeniť na radosť. Boh koná v správnom čase, a ak mu dôverujeme, aj naše bolestivé skúsenosti môžu viesť k obnoveniu a požehnaniu.

Matej Prokop

Matej Prokop (*1407, Krupina – †1483, Nitra) bol významným rímskokatolíckym kňazom, ktorý pôsobil na území dnešného Slovenska v 15. storočí. Bol známym humanistom a obhajcom vzdelávania, ktorý sa zasadzoval za založenie knižníc a školských inštitúcií. Štúdium teológie ukončil v Ríme, kde ho ovplyvnilo renesančné myslenie. Po návrate do Uhorska sa stal kazateľom v Nitre, kde podporoval reformy zamerané na zlepšenie pastorácie. Jeho kázne inšpirovali mnohých veriacich k hlbšiemu duchovnému životu. Bol autorom teologických spisov, ktoré sa dodnes považujú za dôležité diela stredovekého kresťanského myslenia. Zomrel v Nitre, kde zostal zapísaný v histórii ako zanietený služobník katolíckej cirkvi a vzdelanosti.

Jozef Bednárik

 

Jozef Bednárik (*1705, Trnava – †1778, Skalica) bol významným rímskokatolíckym kňazom 18. storočia v Uhorsku. Známy bol svojou prácou na duchovnom obrodení katolíckej cirkvi počas obdobia osvietenstva. V Trnave študoval teológiu a filozofiu, pričom sa v mladosti aktívne venoval podpore vzdelávania chudobných. Po vysvätení pôsobil ako kazateľ v Skalici, kde inicioval výstavbu nových škôl a nemocníc. Bol autorom viacerých duchovných diel, ktoré zdôrazňovali hodnoty kresťanskej lásky a dobročinnosti. Jeho pôsobenie bolo kľúčové pre zachovanie katolíckej tradície na severozápade Slovenska. Zomrel v Skalici, kde je dodnes uctievaný ako vzor kresťanského života.

Ján Česlávik

Ján Česlávik (*1601, neznáme miesto – †1672, Bratislava) bol významným rímskokatolíckym kňazom 17. storočia na Slovensku. Ako obhajca katolíckej viery počas reformácie zohral významnú úlohu v posilnení katolíckej identity na území uhorského kráľovstva. Venoval sa pastorácii, reforme duchovného života a zakladaniu katolíckych škôl. Jeho teologické spisy ovplyvnili generácie duchovných. Zasadzoval sa za zjednotenie kresťanstva, pričom podporoval mier medzi rôznymi náboženskými komunitami. Bol známy svojou pokorou, vzdelanosťou a neúnavnou službou chudobným.

Svätý Cyril Jeruzalemský

 Svätý Cyril Jeruzalemský, významná osobnosť kresťanskej cirkvi 4. storočia, zohral kľúčovú úlohu v rozvoji kresťanskej teológie a katechetického učenia. Narodil sa okolo roku 313 v Jeruzaleme, kde pôsobil ako biskup a obhajca pravoveria v časoch veľkých teologických sporov. Jeho život bol poznačený nielen duchovnou službou, ale aj vytrvalým zápasom o pravdu a jednotu cirkvi.

Cyril sa vyznačoval mimoriadnymi schopnosťami ako kazateľ a učiteľ. Jeho "Katechézy" predstavujú unikátne dielo, ktoré slúžilo ako sprievodca pre katechumenov – tých, ktorí sa pripravovali na prijatie kresťanských sviatostí. Tieto prednášky obsahovali podrobné vysvetlenie základných aspektov kresťanskej viery, ako sú krst, Eucharistia a vzkriesenie. Zároveň poskytovali praktické rady o tom, ako žiť skutočný kresťanský život.

Jedným z najvýznamnejších momentov Cyrilovho života bola jeho účasť na obrane pravovernej viery proti ariánstvu, teologickému hnutiu, ktoré spochybňovalo božstvo Ježiša Krista. Napriek tomu, že bol kvôli svojim názorom viackrát zosadený z funkcie biskupa, neochvejne bojoval za ortodoxné učenie a jeho názory boli neskôr potvrdené na Konštantínopolskom koncile v roku 381.

Cyril Jeruzalemský si zaslúži obdiv nielen pre svoje teologické diela, ale aj pre svoju odvahu a vernosť viere v ťažkých časoch. Jeho učenie, zapísané v "Katechézach," zostáva dodnes cenným zdrojom inšpirácie a poznania pre kresťanov po celom svete. 

Svätého Cyrila Jeruzalemského si pripomíname ako muža pevného presvedčenia a vzácnej múdrosti, ktorý bol vo svojom živote vedený hlbokou láskou k Bohu a oddanosťou cirkvi. Jeho odkaz je neustálou výzvou k autentickému prežívaniu viery a k hľadaniu pravdy vo všetkom, čo konáme. 

Svätý Patrik

 Svätý Patrik, patrón Írska, je v rímskokatolíckej cirkvi uctievaný ako svätec, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri šírení kresťanstva v Írsku. Jeho život a dielo sú pre katolíkov inšpiráciou a pripomienkou dôležitosti misijnej činnosti a odovzdania sa Bohu.

Život a povolanie

Svätý Patrik sa narodil koncom 4. storočia v Británii, v kresťanskej rodine. V mladosti bol unesený a predaný do otroctva v Írsku, kde strávil šesť rokov. Počas tohto obdobia sa prehlbovala jeho viera a začal intenzívne prežívať vzťah s Bohom. Po úteku z otroctva sa vrátil do Británie, kde sa pripravoval na kňazskú službu. Neskôr sa rozhodol vrátiť do Írska ako misionár, aby šíril kresťanstvo medzi pohanskými Írmi.

Misijná činnosť a odkaz

Svätý Patrik sa s veľkým odhodlaním venoval misijnej činnosti v Írsku. Zakladal kláštory, školy a kostoly, čím položil základy pre rozvoj kresťanstva v krajine. Jeho metódy boli často inovatívne a prispôsobené miestnym zvykom, čo mu pomohlo získať si dôveru a rešpekt miestnych obyvateľov.

Rímskokatolícka cirkev uznáva svätého Patrika ako svätca, ktorý sa vyznačoval hlbokou vierou, odvahou a oddanosťou Bohu. Jeho život je príkladom toho, ako Boh môže použiť aj tie najťažšie okolnosti na dosiahnutie svojich cieľov.

Deň svätého Patrika

 17. marec, deň smrti svätého Patrika, je v katolíckej cirkvi liturgicky pripomínaný ako spomienka na tohto svätca. V Írsku a mnohých ďalších krajinách sa tento deň oslavuje ako národný sviatok. Pre katolíkov je to príležitosť pripomenúť si odkaz svätého Patrika a modliť sa za šírenie kresťanstva po celom svete.

Symboly a tradície

S postavou svätého Patrika sú spojené rôzne legendy a symboly, ktoré sa stali súčasťou katolíckej tradície. Jedným z najznámejších symbolov je trojlístok, ktorý svätý Patrik používal na vysvetlenie Svätej Trojice. Ďalšou legendou je vyhnanie hadov z Írska, ktoré symbolizuje víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom.

Úcta a význam

Svätý Patrik je v rímskokatolíckej cirkvi uctievaný ako patrón Írska a misionárov. Jeho odkaz je pre katolíkov trvalou inšpiráciou a pripomienkou dôležitosti misijnej činnosti a odovzdania sa Bohu.

Pokánie

Pokánie je hlboký akt vnútorného obrátenia a uznania vlastných chýb. Je to proces, ktorým človek prechádza, aby získal odpustenie a obnovil svoj vzťah s Bohom a blízkymi. Význam pokánia spočíva v uznaní našej nedokonalosti a ochote zmeniť sa k lepšiemu. Pokorný človek chápe, že pokánie nie je len o slovách, ale aj o skutkoch. Je ochotný priznať svoje chyby, učiť sa z nich a pracovať na svojom osobnom raste. Pokora je základom skutočného pokánia, pretože iba pokorný človek dokáže priznať svoje omyly a pracovať na svojom zlepšení. Takýto človek je príkladom pre ostatných a prináša pokoj a harmóniu do svojho okolia, čím vytvára lepšie vzťahy a harmonickejšie spoločenské prostredie pre všetkých.

Apostáza

Apostáza je termín, ktorý označuje odpadnutie od viery alebo náboženstva. Je to proces, keď jednotlivec, ktorý bol predtým veriacim, opustí svoju vieru a prestane sa stotožňovať s náboženskými praktikami a učením. Tento jav sa vyskytuje v rôznych náboženstvách a kultúrach a môže mať rôzne príčiny a dôsledky. Apostáza nie je novým javom. História pozná mnohé prípady odpadnutia od viery, či už z politických, sociálnych alebo osobných dôvodov. Napríklad v ranokresťanskej dobe boli kresťania, ktorí sa vzdali svojej viery pod tlakom rímskych prenasledovateľov, označovaní za apostatov. V stredoveku a ranom novoveku sa apostáza často trestala smrťou alebo inými prísnymi sankciami. Aj dnes je v niektorých krajinách apostáza považovaná za zločin, ktorý môže viesť k vážnym trestom. Príčiny apostázy sú rôznorodé a často komplexné. Môžu zahŕňať: Osobné skúsenosti: Niektorí ľudia môžu opustiť svoju vieru kvôli negatívnym osobným skúsenostiam s náboženskými komunitami alebo predstaviteľmi náboženstva. Intelectuálne dôvody: Pre niektorých jednotlivcov môže byť apostáza výsledkom hlbšieho intelektuálneho skúmania a pochybností o základných náboženských presvedčeniach a dogmách. Sociálne a kultúrne faktory: Vplyv priateľov, rodiny alebo širšej spoločnosti môže tiež zohrávať dôležitú úlohu pri rozhodovaní o odchode od viery. Náboženské konflikty: Rôzne náboženské konflikty alebo rozdiely v interpretácii náboženských textov môžu viesť k tomu, že niektorí jedinci opustia svoju vieru. Dôsledky apostázy môžu byť významné a rôznorodé. V niektorých náboženských komunitách môže byť apostáza považovaná za vážny hriech a apostati môžu čeliť vylúčeniu zo spoločenstva alebo iným formám ostrakizácie. V niektorých krajinách môže apostáza viesť k právnym sankciám, vrátane väzenia alebo dokonca smrti. Na osobnej úrovni môže apostáza znamenať stratu identity a podpory zo strany náboženskej komunity, ale aj objavenie nových hodnôt a presvedčení. V dnešnej dobe je apostáza stále prítomná v mnohých náboženstvách a kultúrach. S rastúcim globalizovaným svetom a prístupom k rôznorodým informáciám a názorom sa stále viac ľudí rozhoduje opustiť svoju pôvodnú vieru. Súčasné spoločnosti však často ponúkajú väčšiu toleranciu a slobodu náboženského presvedčenia, čo umožňuje jednotlivcom otvorene diskutovať o svojich názoroch a rozhodnutiach. Apostáza je zložitý a citlivý jav, ktorý sa dotýka mnohých ľudí po celom svete. Je dôležité pochopiť, že príčiny a dôsledky apostázy môžu byť rôznorodé a individuálne. V modernej spoločnosti by sme mali usilovať o toleranciu a rešpekt voči náboženským presvedčeniam a rozhodnutiam každého jednotlivca. Pochopením a otvoreným dialógom môžeme prispieť k väčšiemu porozumeniu a mieru v našom svete.

Premenenie

Premenenie chleba a vína na Kristovo telo a krv.

Premenenie chleba a vína na Kristovo telo a krv, známe aj ako Transsubstanciácia, je jedným z najzákladnejších a najzáhadnejších aspektov katolíckej viery. Toto tajomstvo sa odohráva počas svätej omše, kde sa obyčajný chlieb a víno menia na skutočné telo a krv Ježiša Krista. Toto učenie sa zakladá na Ježišových slovách pri Poslednej večeri a má kľúčový význam pre katolícku liturgiu a duchovný život veriacich. Význam Premenenia chleba a vína na Kristovo telo a krv pochádza priamo z evanjelií. Pri Poslednej večeri Ježiš povedal svojim učeníkom: „Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22,19) a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,20). Tieto slová sa stali základom pre eucharistický obrad, ktorý katolíci dodnes slávia. Premenenie chleba a vína na Kristovo telo a krv je neoddeliteľnou súčasťou katolíckej teológie. Katolícka cirkev učí, že v momente konsekrácie, keď kňaz vysloví slová Ježiša Krista nad chlebom a vínom, tieto elementy sa zmenia na telo a krv Krista. Tento proces sa nazýva Transsubstanciácia, čo znamená, že podstata chleba a vína sa mení na podstatu Kristovho tela a krvi, zatiaľ čo ich vonkajšie znaky zostávajú nezmenené. Liturgia slávenia Eucharistie je ústredným bodom katolíckej omše. Kňaz začína obetovanie chleba a vína prednese odvolaním sa na Ježišove slová pri Poslednej večeri. Po konsekrácii veriaci prijímajú Kristovo telo a krv vo forme chleba a vína, čím sa stávajú účastníkmi tajomstva Kristovej obety na kríži. Tento obrad má hlboký duchovný význam a posilňuje jednotu veriacich s Kristom a medzi sebou navzájom. Transsubstanciácia má okrem teologického aj hlboký symbolický a duchovný význam. Chlieb a víno predstavujú základné potraviny, ktoré sú nevyhnutné pre ľudský život. Ich premena na telo a krv Krista je symbolom Božej milosti a lásky, ktorá je nevyhnutná pre duchovný život veriacich. Eucharistia je teda nielen pripomienkou Kristovej obety, ale aj zdrojom duchovnej potravy, ktorá posilňuje vieru a napĺňa veriacich Božou prítomnosťou. Doktrína Transsubstanciácie bola definovaná a potvrdená na mnohých ekumenických konciloch, vrátane Lateránskeho koncilu v roku 1215 a Tridentského koncilu v 16. storočí. Napriek tomu, že je táto doktrína základom katolíckej viery, niektorí veriací môžu mať ťažkosti s jej pochopením a prijatím. Katolícka cirkev preto kladie veľký dôraz na katechézu a vzdelávanie veriacich, aby im pomohla lepšie porozumieť tomuto tajomstvu a jeho významu pre ich duchovný život. Premenenie chleba a vína na Kristovo telo a krv je jedným z najdôležitejších a najtajomnejších aspektov katolíckej viery. Tento proces, zakorenený v Ježišových slovách pri Poslednej večeri, má hlboký teologický, symbolický a duchovný význam. Jeho slávenie počas Eucharistie posilňuje jednotu veriacich s Kristom a medzi sebou navzájom, a poskytuje duchovnú potravu potrebnú pre ich rast vo viere. Transsubstanciácia je teda nielen dogmou, ale aj zdrojom hlbokej duchovnej skúsenosti a posilnenia viery pre každého katolíka.

 

Svätá Hyacinta Martová

Svätá Hyacinta Martová (11. marec 1910 – 20. február 1920) bola portugalské dievča, ktoré sa stalo jednou z najvýznamnejších postáv katolíckej cirkvi v 20. storočí. Spolu so svojím bratom Františkom a sesternicou Luciou bola jednou z troch detí, ktorým sa zjavila Panna Mária vo Fatime v roku 1917. Svätá Hyacinta je známa svojou veľkou oddanosťou, vierou a obetavosťou. Hyacinta sa narodila v malej dedine Aljustrel v Portugalsku ako najmladšie zo siedmich detí. Jej rodičia boli skromní farmári, ktorí viedli jednoduchý život. Hyacinta bola milované dieťa, plné radosti a energie. Mala silné väzby na svoju rodinu, najmä na svojho brata Františka a sesternicu Luciu, s ktorými trávila veľa času pasúc ovce na okolitých poliach. 13. mája 1917 sa Hyacinte, Františkovi a Lucii zjavila Panna Mária na poli Cova da Iria neďaleko Fatimy. Panna Mária deťom odovzdala tri tajomstvá, ktoré obsahovali vízie pekla, druhú svetovú vojnu a atentát na pápeža. Zjavenia sa opakovali každý mesiac až do októbra toho istého roku, pričom deti prijímali rôzne posolstvá o pokoji, pokání a modlitbe. Hyacinta bola hlboko ovplyvnená zjaveniami a prijala posolstvá Panny Márie s veľkou vážnosťou. Napriek svojmu veku sa rozhodla obetovať svoje utrpenie a modlitby za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete. Jej život sa stal príkladom veľkej oddanosti a obetavosti. Často sa modlila ruženec, robila pokánie a vyzývala ostatných, aby sa tiež obrátili k víťazstvu. V roku 1918 zasiahla Portugalsko epidémia španielskej chrípky, ktorá postihla aj Hyacintu a jej brata Františka. František zomrel v roku 1919 a Hyacinta nasledovala o rok neskôr. Napriek ťažkému utrpeniu zostala verná svojej viere a obetovala svoje bolesti za záchranu hriešnikov. Zomrela v nemocnici v Lisabone 20. februára 1920 vo veku len 9 rokov. Sv. Hyacinta bola spolu so svojím bratom Františkom vyhlásená za blahoslavenú 13. mája 2000 pápežom Jánom Pavlom II. Ich kanonizácia prebehla 13. mája 2017, počas osláv 100. výročia zjavení vo Fatime, pápežom Františkom. Svätá Hyacinta je dnes uctievaná ako patrónka obetí chorôb a hriešnikov. Svätá Hyacinta Martová sa svojím krátkym, no plodným životom stala príkladom veľkej viery, obetavosti a oddanosti. Jej zjavenia vo Fatime, spolu s Františkom a Luciou, zanechali trvalý odkaz o pokoji, modlitbe a pokání. Jej život nám pripomína dôležitosť viery a obety v každodennom živote a inšpiruje nás k tomu, aby sme sa aj my stali nositeľmi pokoja a lásky vo svete.

Svätý Roman opát

Svätý Roman opát, známy aj ako Roman z Condatu, bol významný kresťanský mních a zakladateľ kláštora v Condate. Narodil sa okolo roku 390 v Burgundsku, v dnešnom Francúzsku, a zomrel okolo roku 463. Jeho život a dielo mali veľký vplyv na rozvoj mníšskeho života v Galii (dnešné Francúzsko) a jeho odkaz žije dodnes. Roman sa narodil v kresťanskej rodine a už od mladosti prejavoval veľký záujem o duchovný život. V mladom veku sa rozhodol opustiť svet a venovať sa asketickému životu. Odišiel do pustatiny v pohorí Jura, kde žil ako pustovník a venoval sa modlitbe a meditácii. Po niekoľkých rokoch pustovníckeho života sa k Romanovi pripojil jeho brat Lupicinus a ďalší nasledovníci. Spoločne založili kláštor v Condate, ktorý sa stal centrom duchovného života a vzdelania. Kláštor rýchlo rástol a priťahoval mnoho mníchov, ktorí sa chceli venovať duchovnému životu pod vedením Romana a Lupicina. Roman bol známy svojou prísnou asketickou disciplínou a hlbokou zbožnosťou. Jeho život a učenie mali veľký vplyv na rozvoj mníšskeho života v Galii. Kláštor v Condate sa stal vzorom pre mnoho ďalších kláštorov, ktoré vznikali v tejto oblasti. Roman a jeho nasledovníci sa venovali nielen modlitbe a meditácii, ale aj práci a vzdelávaniu, čím prispeli k rozvoju miestnej komunity. Roman bol známy aj svojimi zázrakmi a liečiteľskými schopnosťami. Mnoho ľudí prichádzalo do kláštora v Condate, aby sa uzdravili alebo našli duchovnú útechu. Jeho svätosť a zázraky prispeli k jeho popularite a uctievaniu ako svätca. Po smrti Romana sa jeho hrob stal miestom púte a uctievania. Jeho nasledovníci pokračovali v jeho diele a kláštor v Condate zostal dôležitým centrom duchovného života. Roman bol neskôr kanonizovaný a jeho sviatok sa slávi 28. februára. Svätý Roman opát bol výnimočný človek, ktorý zasvätil svoj život duchovnému životu a službe druhým. Jeho prísna asketická disciplína, hlboká zbožnosť a zázraky zanechali hlboký vplyv na mníšsky život v Galii a jeho odkaz žije dodnes. Kláštor v Condate, ktorý založil, sa stal vzorom pre mnoho ďalších kláštorov a prispel k rozvoju duchovného života a vzdelania v tejto oblasti.

Svätý Ján Bosko

Ján Bosco, známy aj ako don Bosco, bol významný taliansky kňaz, pedagóg a zakladateľ rehole saleziánov. Narodil sa 16. augusta 1815 v Becchi pri Turíne v Sardínskom kráľovstve (dnešné Taliansko) a zomrel 31. januára 1888 v Turíne. Jeho život a dielo mali obrovský vplyv na výchovu a starostlivosť o mládež, najmä o chudobných a opustených chlapcov. Ján Bosco sa narodil v chudobnej roľníckej rodine. Jeho otec zomrel, keď mal Ján len dva roky, a tak ho vychovávala jeho matka Margita Occhienová. Už od mladosti prejavoval veľký záujem o vzdelanie a duchovný život. Ako deväťročnému sa mu snívalo videnie, ktoré ho inšpirovalo k tomu, aby sa venoval výchove mládeže. V roku 1835 vstúpil do seminára a 5. júna 1841 bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke sa usadil v Turíne, kde začal svoju prácu medzi chudobnými a opustenými chlapcami. V roku 1846 založil svoje prvé oratórium na turínskom predmestí Valdocco, kde poskytoval chlapcom vzdelanie, duchovnú starostlivosť a remeselné zručnosti. Zakladanie rehole saleziánov. Ján Bosco bol veľmi inšpirovaný svätým Františkom Saleským, ktorého láskavosť a prístup k ľuďom ho hlboko ovplyvnili. V roku 1859 založil rehoľnú spoločnosť, ktorá bola neskôr schválená ako Spoločnosť svätého Františka Saleského, známa aj ako saleziáni. Táto rehoľa sa zameriavala na výchovu a starostlivosť o mládež, najmä o tých, ktorí boli opustení alebo v ťažkej životnej situácii. Ján Bosco vyvinul tzv. preventívny systém výchovy, ktorý bol založený na troch pilieroch: nábožnosť, rozum a láskavosť. Tento systém sa zameriaval na prevenciu problémov a na vytváranie pozitívneho a podporného prostredia pre mladých ľudí. Bosco veril, že výchova je záležitosťou srdca a že deti musia byť nielen milované, ale aj vedieť, že sú milované. V roku 1872 založil Ján Bosco spolu s Máriou Mazzarellovou ženskú rehoľnú spoločnosť Dcéry Panny Márie Pomocnice, ktorá sa zameriavala na výchovu a starostlivosť o opustené a chudobné dievčatá. Táto spoločnosť sa rýchlo rozšírila a stala sa dôležitou súčasťou saleziánskej rodiny. Ján Bosco zomrel 31. januára 1888 v Turíne. Jeho dielo a odkaz však žijú ďalej prostredníctvom saleziánov a Dcér Panny Márie Pomocnice, ktorí pokračujú v jeho práci po celom svete. V roku 1929 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1934 za svätého. Jeho sviatok sa slávi 31. januára. Ján Bosco bol v písomnom kontakte so slovenskými kňazmi Vojtechom Kelecsényim a Jánom Bollom a niektorými dobrodincami zo Slovenska. Prvý životopis dona Bosca v slovenskom jazyku vyšiel v roku 1899 od Pavla Jedličku, dekana a farára z Horných Orešian. Ján Bosco bol výnimočný človek, ktorý zasvätil svoj život výchove a starostlivosti o mládež. Jeho preventívny systém výchovy a láskavý prístup k mladým ľuďom zanechali hlboký vplyv na výchovu a vzdelávanie po celom svete. Jeho dielo a odkaz žijú ďalej prostredníctvom saleziánov a Dcér Panny Márie Pomocnice, ktorí pokračujú v jeho práci a prinášajú nádej a pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú.

1. Trest by mal byť vašou poslednou možnosťou ako vychovávať vaše deti.

   Je oveľa jednoduchšie stratiť trpezlivosť a vyhrážať sa dieťaťu, než ho presviedčať. Je pre našu hrdosť uspokojivejšie trestať tých, ktorí nám odporujú, než ich znášať s pevnou láskavosťou. Svätý Pavol často nariekal nad tým, ako sa niektorí obrátení na vieru ľahko vracajú k svojim starým zvykom, no znášal to s obdivuhodnou trpezlivosťou. Takúto trpezlivosť potrebujeme pri jednaní s mladými.

 

2. Vychovávateľ sa musí snažiť, aby ho žiaci milovali, ak si chce získať ich rešpekt.

   Ak sa mu to podarí, vynechanie prejavu láskavosti je trestom, ktorý povzbudzuje napodobňovanie a odvahu bez ponižovania. Tento cieľ dosiahne, ak svojimi slovami a skutkami jasne ukáže, že jeho starostlivosť smeruje k duchovnému a časnému blahu žiakov.

 

3. Tresty by sa mali udeľovať súkromne, nie verejne, okrem veľmi zriedkavých prípadov.

   Mali by sme ich napraviť s trpezlivosťou otca. Verejné nápravy alebo tresty by som povolil iba v prípadoch prevencie alebo nápravy závažného škandálu.

 

4. Absolútne sa treba vyvarovať fyzickým trestom, ako je bitie, kľačanie v bolestivej polohe, ťahanie za uši a podobne.

   Zákon tieto tresty zakazuje, dráždia chlapcov a znižujú povesť vychovávateľa.

 

5. Vychovávateľ musí dbať na to, aby žiaci poznali pravidlá disciplíny a s tým spojené odmeny a tresty.

   Deti potrebujú hranice a dobre na ne reagujú. Nikto sa necíti bezpečne, ak letí naslepo, a vždy havaruje.

 

6. Buďte prísni, keď ide o povinnosť, pevní v úsilí o dobro, odvážni v predchádzaní zlu, ale vždy jemní a rozvážni.

   Skutočný úspech môže prísť len z trpezlivosti. Netrpezlivosť len znechutí žiakov a šíri nespokojnosť. Dlhoročné skúsenosti ma naučili, že trpezlivosť je jediným liekom aj na najhoršie prípady neposlušnosti. Láskavosť nakoniec zvíťazí tam, kde prísnosť zlyhá.

 

7. Aby sme boli skutočnými otcami pri zaobchádzaní s mladými, nesmieme dovoliť, aby hnev zatemnil našu tvár.

   Ak sme zaujatí, nech jasný pokoj našej mysle rozptýli oblaky netrpezlivosti. Sebaovládanie musí ovládať našu myseľ, srdce a pery. Keď je niekto na vine, vzbudzujte vo svojom srdci súcit a v mysli pre neho nádej; potom ho napravíte. Pokorná modlitba k Bohu je často užitočnejšia ako prudký výbuch hnevu. Vaši žiaci nebudú mať z vašej netrpezlivosti žiaden úžitok a nebudete vzdelávať nikoho, kto by vás mohol napodobňovať.

Angelo Amato

 

Kardinál Angelo Amato bol významnou osobnosťou rímskokatolíckej cirkvi. Narodil sa 8. júna 1938 v Molfette, Taliansko. Po vstupe do rehole Saleziánov Dona Bosca študoval katolícku teológiu a filozofiu. Za kňaza bol vysvätený 22. decembra 1967. V roku 1974 získal doktorát z filozofie a následne pôsobil ako profesor dogmatiky na Pápežskej Saleziánskej univerzite, kde bol aj dekanom teologickej fakulty a vicerektorom. V roku 2002 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho arcibiskupa zo Sily a tajomníka Kongregácie pre náuku viery. Dňa 6. januára 2003 prijal biskupskú vysviacku z rúk pápeža Jána Pavla II. V roku 2008 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, kde pôsobil až do roku 2018. Dňa 20. novembra 2010 bol vymenovaný za kardinála s titulárnym kostolom Santa Maria in Aquiro. Kardinál Amato bol známy svojou prácou na blahorečení a svätorečení mnohých osobností. V roku 2012 celebroval slávnostnú bohoslužbu v pražskej katedrále, pri ktorej bolo blahorečených Štrnásť pražských mučeníkov. V roku 2017 v Bratislave blahorečil kňaza Titusa Zemana. Kardinál Angelo Amato zomrel 31. decembra 2024 v Ríme vo veku 86 rokov. Jeho život a práca zanechali hlboký odkaz v rímskokatolíckej cirkvi a jeho prínos k teológii a svätorečeniu bude dlho pamätaný. Okrem svojej akademickej a duchovnej činnosti bol kardinál Amato aj autorom mnohých teologických diel a článkov. Jeho práca sa zameriavala na dogmatiku, mariológiu a ekleziológiu. Bol tiež členom viacerých teologických komisií a kongregácií, kde prispieval svojimi odbornými znalosťami a skúsenosťami. Kardinál Amato bol známy svojou pokorou, oddanosťou a láskou k cirkvi. Jeho život bol príkladom vernosti a služby Bohu a ľuďom. Jeho odkaz bude žiť ďalej prostredníctvom jeho diel a spomienok tých, ktorí ho poznali a spolupracovali s ním.