Svätý Ján Bosko

Ján Bosco, známy aj ako don Bosco, bol významný taliansky kňaz, pedagóg a zakladateľ rehole saleziánov. Narodil sa 16. augusta 1815 v Becchi pri Turíne v Sardínskom kráľovstve (dnešné Taliansko) a zomrel 31. januára 1888 v Turíne. Jeho život a dielo mali obrovský vplyv na výchovu a starostlivosť o mládež, najmä o chudobných a opustených chlapcov. Ján Bosco sa narodil v chudobnej roľníckej rodine. Jeho otec zomrel, keď mal Ján len dva roky, a tak ho vychovávala jeho matka Margita Occhienová. Už od mladosti prejavoval veľký záujem o vzdelanie a duchovný život. Ako deväťročnému sa mu snívalo videnie, ktoré ho inšpirovalo k tomu, aby sa venoval výchove mládeže. V roku 1835 vstúpil do seminára a 5. júna 1841 bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke sa usadil v Turíne, kde začal svoju prácu medzi chudobnými a opustenými chlapcami. V roku 1846 založil svoje prvé oratórium na turínskom predmestí Valdocco, kde poskytoval chlapcom vzdelanie, duchovnú starostlivosť a remeselné zručnosti. Zakladanie rehole saleziánov. Ján Bosco bol veľmi inšpirovaný svätým Františkom Saleským, ktorého láskavosť a prístup k ľuďom ho hlboko ovplyvnili. V roku 1859 založil rehoľnú spoločnosť, ktorá bola neskôr schválená ako Spoločnosť svätého Františka Saleského, známa aj ako saleziáni. Táto rehoľa sa zameriavala na výchovu a starostlivosť o mládež, najmä o tých, ktorí boli opustení alebo v ťažkej životnej situácii. Ján Bosco vyvinul tzv. preventívny systém výchovy, ktorý bol založený na troch pilieroch: nábožnosť, rozum a láskavosť. Tento systém sa zameriaval na prevenciu problémov a na vytváranie pozitívneho a podporného prostredia pre mladých ľudí. Bosco veril, že výchova je záležitosťou srdca a že deti musia byť nielen milované, ale aj vedieť, že sú milované. V roku 1872 založil Ján Bosco spolu s Máriou Mazzarellovou ženskú rehoľnú spoločnosť Dcéry Panny Márie Pomocnice, ktorá sa zameriavala na výchovu a starostlivosť o opustené a chudobné dievčatá. Táto spoločnosť sa rýchlo rozšírila a stala sa dôležitou súčasťou saleziánskej rodiny. Ján Bosco zomrel 31. januára 1888 v Turíne. Jeho dielo a odkaz však žijú ďalej prostredníctvom saleziánov a Dcér Panny Márie Pomocnice, ktorí pokračujú v jeho práci po celom svete. V roku 1929 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1934 za svätého. Jeho sviatok sa slávi 31. januára. Ján Bosco bol v písomnom kontakte so slovenskými kňazmi Vojtechom Kelecsényim a Jánom Bollom a niektorými dobrodincami zo Slovenska. Prvý životopis dona Bosca v slovenskom jazyku vyšiel v roku 1899 od Pavla Jedličku, dekana a farára z Horných Orešian. Ján Bosco bol výnimočný človek, ktorý zasvätil svoj život výchove a starostlivosti o mládež. Jeho preventívny systém výchovy a láskavý prístup k mladým ľuďom zanechali hlboký vplyv na výchovu a vzdelávanie po celom svete. Jeho dielo a odkaz žijú ďalej prostredníctvom saleziánov a Dcér Panny Márie Pomocnice, ktorí pokračujú v jeho práci a prinášajú nádej a pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú.

1. Trest by mal byť vašou poslednou možnosťou ako vychovávať vaše deti.

   Je oveľa jednoduchšie stratiť trpezlivosť a vyhrážať sa dieťaťu, než ho presviedčať. Je pre našu hrdosť uspokojivejšie trestať tých, ktorí nám odporujú, než ich znášať s pevnou láskavosťou. Svätý Pavol často nariekal nad tým, ako sa niektorí obrátení na vieru ľahko vracajú k svojim starým zvykom, no znášal to s obdivuhodnou trpezlivosťou. Takúto trpezlivosť potrebujeme pri jednaní s mladými.

 

2. Vychovávateľ sa musí snažiť, aby ho žiaci milovali, ak si chce získať ich rešpekt.

   Ak sa mu to podarí, vynechanie prejavu láskavosti je trestom, ktorý povzbudzuje napodobňovanie a odvahu bez ponižovania. Tento cieľ dosiahne, ak svojimi slovami a skutkami jasne ukáže, že jeho starostlivosť smeruje k duchovnému a časnému blahu žiakov.

 

3. Tresty by sa mali udeľovať súkromne, nie verejne, okrem veľmi zriedkavých prípadov.

   Mali by sme ich napraviť s trpezlivosťou otca. Verejné nápravy alebo tresty by som povolil iba v prípadoch prevencie alebo nápravy závažného škandálu.

 

4. Absolútne sa treba vyvarovať fyzickým trestom, ako je bitie, kľačanie v bolestivej polohe, ťahanie za uši a podobne.

   Zákon tieto tresty zakazuje, dráždia chlapcov a znižujú povesť vychovávateľa.

 

5. Vychovávateľ musí dbať na to, aby žiaci poznali pravidlá disciplíny a s tým spojené odmeny a tresty.

   Deti potrebujú hranice a dobre na ne reagujú. Nikto sa necíti bezpečne, ak letí naslepo, a vždy havaruje.

 

6. Buďte prísni, keď ide o povinnosť, pevní v úsilí o dobro, odvážni v predchádzaní zlu, ale vždy jemní a rozvážni.

   Skutočný úspech môže prísť len z trpezlivosti. Netrpezlivosť len znechutí žiakov a šíri nespokojnosť. Dlhoročné skúsenosti ma naučili, že trpezlivosť je jediným liekom aj na najhoršie prípady neposlušnosti. Láskavosť nakoniec zvíťazí tam, kde prísnosť zlyhá.

 

7. Aby sme boli skutočnými otcami pri zaobchádzaní s mladými, nesmieme dovoliť, aby hnev zatemnil našu tvár.

   Ak sme zaujatí, nech jasný pokoj našej mysle rozptýli oblaky netrpezlivosti. Sebaovládanie musí ovládať našu myseľ, srdce a pery. Keď je niekto na vine, vzbudzujte vo svojom srdci súcit a v mysli pre neho nádej; potom ho napravíte. Pokorná modlitba k Bohu je často užitočnejšia ako prudký výbuch hnevu. Vaši žiaci nebudú mať z vašej netrpezlivosti žiaden úžitok a nebudete vzdelávať nikoho, kto by vás mohol napodobňovať.