Štefan Lipovnicky

Štefan Lipovnicky (*15.8.1814 - + 12.8.1885) Začal študovať na gymnáziu v Komárne, pokračoval na právnickej akadémii v Rábe, teológiu ukončil v Trnave. V roku 1837 ho vysvätili za kňaza. Začal pôsobiť ako kaplán a kazateľ v Dvoroch nad Žitavou. V roku 1841 nastúpil za arcibiskupského archivára, od roku 1844 bol prímasov archivár i knihovník. Roku 1846 sa stal mestským farárom v Komárne, kde ho vymenovali za archidiakona a roku 1847 za čestného benediktínskeho opáta. Po porážke revolúcie roku 1849 ho odsúdili na smrť a väznili v Kufsteine, Bratislave, vo Veľkom Varadíne, roku 1853 bol amnestovaný. Rok pôsobil ako knihovník v Ostrihome. Roku 1856 ho vymenovali za ostrihomského opáta, roku 1860 pôsobil ako farár v Nových Zámkoch a roku 1861 sa stal ostrihomským kanoníkom. Od roku 1863 bol farárom v Ostrihome roku 1866 ho vymenovali za miestodržiteľského radcu a titulárneho biskupa. Roku 1868 bol vysvätený za biskupa vo Veľkom Varadíne. Zúčastnil sa Prvého vatikánskeho koncilu v roku 1872 sa stal tajným radcom, pápežským komorníkom, rímskym grófom a vyznamenali ho Veľkokrížom jeruzalemského Radu Svätého hrobu, zároveň Radom železnej koruny I. triedy. Tlačou vyšli jeho kázne a pastierske listy. Az aranymiesés áldozár vándorpályája (Kňaz so zlatou omšou na vandrovke – príležitostná kázeň, Ostrihom 1857), Az igaz élet ... (Skutočný život ... – smútočná kázeň, Pešť 1866) Lipovniczki István püspők főpásztori kőzlevele... (Pastiersky okružný list biskupa Štefana Lipovnického..., Piešťany 1873).  

Poznávanie Boha v Biblii

Biblia hovorí o viacerých cestách od tvorov k Tvorcovi. O Bohu sa hovorí ako o bytosti, ktorá sa ukázala, zjavila praotcom – Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi – ktorá cez Mojžiša vyslobodila svoj ľud z egyptského otroctva, ktorá ho viedla cez púšť do Zasľúbenej zeme, ktorá ho napomínala v nevernosti, odmeňovala za vernosť a karhala za zlobu. Napokon je to bytosť, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi, ktorý je Božím obrazom v ľudskom tele.

Biblia teda hovorí o živom a osobnom Bohu, ktorý je človeku na pomoci, na ktorého sa možno obrátiť v každej ťažkosti, ktorý však volá a povoláva každého človeka do úzkeho spoločenstva so sebou prostredníctvom cirkvi. Podľa Biblie bol človek stvorený na Boží obraz a predovšetkým vo svojej slobode a zodpovednosti sa odlišuje od ostatného stvorenia, je odbleskom Božej veľkosti.

V novších spisoch Starého zákona a v Novom zákone nachádzame aj úvahy o možnosti poznávať Boha a o hlúposti jeho popierania: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet.“ (Žalm 52) Takýto nemúdry, o ktorom je reč, nie je nejakým hlupákom, ale človekom bezočivým a zlým, ktorý si z Boha nič nerobí, nechce ho poznať, nebojí sa jeho súdu a počína si tak, akoby Boha nebolo, akoby človek sám bol Bohom. Takýto praktický ateizmus je bláznovstvom. Popierať Boha, ktorý je všetko vo všetkom, Biblia charakterizuje ako uväznenie do seba samého a výraz poblúdeného srdca.

Naopak, myšlienka poznávať Boha bola pre prvotnú cirkev dôležitá, aby nadviazala misionársku komunikáciu voči pohanom. Apoštol Pavol povedal pred filozoficky naladenými poslucháčmi v Aténach na Aeropágu: Ľudia by mali hľadať Boha, „aby ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“ (Sk 17,27-28).

Poznávanie Boha v dejinách

Poznávanie Boha v dejinách

Vo všetkých dobách a na všetkých miestach mali ľudia náboženskú vieru. Verili, že svet je plný znakov a stôp, ktoré poukazujú na božstvá. Božské tajomstvo tušili niekedy v mimoriadnych prírodných javoch, v nádhere a veľkosti vesmíru, v dokonalosti živej prírody, v divoch mikrokozmu, v sile sopiek a zemetrasení, vo fascinujúcom stretnutí muža a ženy či vo vnútornom hlase svedomia.

Postupom času a rozvojom schopností vysvetľovať javy to už neboli mimoriadne udalosti, ale harmónia sveta a prírody, jej rozmanitosť, ktorá má predsa svoj poriadok, kde ľudia videli Božie stopy. Ako sa toto všetko dá ináč vysvetliť, ak nie zásahom vševediaceho a všemohúceho Ducha?

Tento úžas a uzáver stoja na začiatku každého náboženského zmýšľania a tu treba hľadať aj začiatok všetkých duchovných vied, na prvom mieste filozofie. Veľkí myslitelia všetkých čias a národov, skúmajúci hlbšiu skutočnosť, pôvod a príčiny sveta a vesmíru, sa znova a znova stretávali s predstavou Boha.

V európskej kultúre sa už od 6. storočia pred Kristom objavili myslitelia, ktorí si všímali náboženskú prax a jej tradície kritickým spôsobom a usilovali sa o poznanie Boha cestou rozumovej úvahy. Najvýznamnejšími z nich boli Sokrates, ktorý sa neustálym pýtaním a spochybňovaním snažil objaviť pravdu, ktorá je iná než veci a odpovede okolitého sveta. Ďalej to bol Platón, ktorý Boha hľadal v Idei dobra a krásna, ktorá sa nachádza mimo materiálneho sveta a Aristoteles, ktorý sa vo všetkých veciach tohto sveta snažil objavovať poslednú príčinu – nehybného hýbateľa. Mimo našej kultúry, v Ázii, vznikali v tom istom dávnom období významné myšlienkové prúdy, poväčšine mystickej povahy. Odvtedy sa množstvo mysliteľov až po súčasnosť zaoberá nevýslovným tajomstvom, ktoré sa skrýva za prírodou a najmä v samotnej ľudskej mysli a snažia sa ho rozumne osvetliť. Spomedzi najvýznamnejších mysliteľov v dejinách možno spomenúť Augustína, Tomáša Akvinského, Anzelma z Canterbury, Reného Descarta, Immanuela Kanta, Martina Heideggera a mnohých ďalších.

Filozofickému uvažovaniu o Bohu prikladáme veľkú dôležitosť, pretože môže naznačiť a prekliesniť cestu k objaveniu Boha. Hoci Boh nekonečne presahuje všetky ľudské poznávacie schopnosti, filozofické úvahy môžu jestvovanie Boha dostatočne odôvodniť. Boh filozofov však nie je priamo tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Biblia, avšak filozofickú a biblickú predstavu o Bohu nemožno ani jednoducho stavať do protikladu.