pondelok 30. novembra 2020

Kardinál Paul Cullen

V Dubline, hlavnom meste Írska, je už hlboká noc. Vonku zúri víchor a nečas. Všade tma ako v rohu. Posol z hotela prvej triedy zaklope na bránu blízkeho arcibiskupského paláca a žiada rýchlo kňaza k istému ťažko chorému hosťovi. Kňaz bez váhania vyjde do ulíc za svojim sprievodcom. Chorý sa vyspovedal a prijal ešte pri vedomí Eucharistiu a pomazanie chorých. O niekoľko minút neskôr dokonal. Majiteľ hotela, bol to protestant, pozval potom kňaza vypiť si niečo teplého. Medzi rečou nadhodil: „Vaši biskupi a kňazi majú všetkého. A vy, jednoduchí kňazi, musíte sa potĺkať po ulici v takomto nečase. Váš pán kardinál si teraz zaiste popíja vo vykúrenom salóne.“ Kňaz odpovedá: „Nie všetci sú taký akými ich opisujete. A vidím, že nie ste dostatočne dobre informovaný o našich biskupoch a najmä o našom kardinálovi....“ Ste si o tom istý? - pýta sa hotelier, ktorého sa odpoveď nemilo dotkla. Celkom istý. Ale, prepáčte, kto ste vy? Cullen. Vy ste kardinál Cullen? ... Odpusťte, Eminencia, odpusťte! Čo ma to len napadlo, kritizovať kardinála... Idem hneď rozkázať pre vás koč. Hotelier bol samá úcta a úslužnosť. Kardinál však pokojne odvetil: „Nie priateľu. Ďakujem vám! Prišiel som peši, a tak sa i vrátim. Nečasu sa nebojím.“ Čo viedlo kardinála Cullena k tomu, aby šiel zaopatriť ťažko chorého? Bola to Kristova láska k chorému. Aj on je jeden z nástupcov apoštolov, ktorých si Ježiš vyvolil, aby prostredníctvom nich ostal prítomný medzi ľuďmi. Preto si Pán Ježiš vyvolil apoštolov a prisľúbil im, že z nich urobí rybárov ľudí. Oni s ním ostali natrvalo. Chodili s ním, počúvali jeho učenie, boli očitými svedkami jeho zázrakov, osvojili si jeho myšlienky, city a správanie. Vysvetľoval im pravdy, ktoré hlásal všetkým. Peter mal byť hlavou apoštolov. Ježiš mu to prisľúbil už v Cezarei Filipovej, kde Peter v mene apoštolov vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu odpovedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“



Roráty

Roráty sú votívne sväté omše ku cti Panny Márie. Práve ju nazývame v loretánskych litániách aj „Hviezdou Rannou“. Ona je tá hviezda, ktorá nám ukazuje smer, odkiaľ príde skutočné svetlo. Prorok Izaiáš nás poúča: „ Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9,1) Rorátne sväté omše sa slúžia v adventnom období čiže prípravnom období na Narodenie Pána Ježiša Krista. Tma v kostole pripomína svet, ktorý je v tme, a naopak, ožiarený oltár symbolizuje Krista, ktorý prichádza ako pravé svetlo sveta. Tak ho predpovedali proroci, a tak ako to o sebe aj sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12-13) Naši predkovia chodili do kostola s lampášmi, ktorými si svietili na cestu a ktoré ich doviedli do cieľa. Podobne ako maják je pre námorníkov nádejou, lebo im oznamuje, že už nie sú ďaleko od pevnej zeme a zároveň ich aj vedie svojím svetlom do bezpečného prístavu, tak je naším svetlom počas celého adventu Kristus. Po skončení rorátnej svätej omše zvyčajne nasleduje ešte malé agapé, ktoré nám dáva príležitosť začať deň v spoločenstve ako rodina. 


streda 25. novembra 2020

Kúsek Štefan

 

Štefan Kúsek sa narodil v obci Žikava 18 septembra 1911. Obec Žikava sa nachádza v okrese Zlaté Moravce. Študoval v nitrianskom kňazskom seminári. Za kňaza ho vysvätili 17. júna 1934 v Nitre. Ako kaplán pôsobil v Pruskom  a v Rajci 1935, ako farár v Nitre 1940, Sládečkovciach 1941 (dnes obec Močenok), Tepličke nad Váhom 1942, v roku 1948 ho vymenovali za dekana varínskeho dištriktu. Od roku 1952 je správcom farnosti Zliechov, Riečnica 1953 obec Riečnica zanikla v roku 1987 spolu s obcou Harvelka, v dôsledku výstavby vodnej nádrže, na zásobovanie pitnej vody, s názvom „Vodná nádrž Nová Bystrica. Štefan Kúsek potom pôsobil v obci Slopná 1962, Rajec 1969 a Dolná Tižina 1972. Bol literárne činný od svojich kaplánskych čias. Mnoho kázni a úvah uverejnil v nitrianskom týždenníku Svornosť a v jeho pokračovaní Naša nedeľa, najmä v rubrike Nedeľné zvony, viacero príspevkov v misijných ročenkách a v Katolíckej výchove. Od 1. augusta odišiel na dôchodok do mesta Žilina. Zomrel 28. apríla 1984. V Žiline ho pochoval 3. mája 1984 Mons. Ján Pásztor nitriansky biskup.