O POVOLANÍ

O povolaní rozprával don Bosco 13. decembra  don Barberisovi a tým, ktorí tam boli. Rozprával nasledujúci sen:

Zdalo sa mi, že som v Becchi pred svojím rodným domom a tu mi ktosi náhle podal prekrásny košík. Prezerám si ho a vidím, že sú v ňom maličké a ešte neoperené holubice. Pozriem sa znovu a vidím, že im už narástli krídla a zmenili podobu. Trom narástli čierne krídla a podobali sa havranom. Udivený som si pomyslel: „Toto sú nejaké čary.“

Obzrel som sa, či tu nie je nejaký čarodejník. Vtom vidím, že holubice uleteli a vo vzduchu sa voľne vzďaľovali. Ale tu akýsi muž, ktorý stál neďaleko uchopil pušku, namieril a vystrelil. Dve holubice spadli a tretia zmizla. Bežal som k miestu, kam som ich videl padnúť. Ľutoval som, že sú už mŕtve. Pociťoval som veľký zármutok a hladil som ich, hovoriac: „Chúďatká!“ Zatiaľ, čo som ich pozoroval, náhle, ani neviem ako, premenili sa na dvoch klerikov. Celý prestrašený som myslel, že sú to čary a obzeral som sa na všetky strany a hľadal čarodejníka. Vtom ma ktosi uchopil za rameno, neviem už, či to bol pán farár z Buttgliery a či z Castelnuova. Riekol mi: „Rozumieš? Z troch, dvaja. Povedz to don Barberisovi.“ V košíku bolo viac holubíc, ale ja som si ich nevšímal.

Tak končí sen. Už viackrát som ti to chcel povedať, ale zabudol som a spomenul som si vždy, keď si už bol preč.

Výklad:

Košík s množstvom neoperených holubíc je oratórium. Tí, ktorí ostali v košíku – v oratóriu – klerikmi, z tých vytrvajú dvaja z troch. Neklamme sa. Dúfajme v každého, ale jeden stratí povolanie pre chorobu, iný pre smrť a iný zas pre príbuzných. Tak ich vždy ubýva a dosť je, keď sa vydaria z troch klerikov pre Kongregáciu dvaja kňazi.