Silvester 2018

Všetkým ktorí si pozreli tento blog prajem v Novom roku 2019 veľa Božieho požehnania, zdravia a aby ten budúci rok bol o niečo lepší ako ten minulý.

Osobné povolanie

Čo sa nám vybaví, keď sa povie osobné povolanie? Väčšinou si ľudia predstavia, že jeden robí to a ten zas tamto, ako sa spieva v rozprávke Cisárov pekár a pekárov cisár. Jednoducho každý niečo robí, takže každý má nejaké povolanie. Povolanie však neznamená v prvom rade prácu. Iná utkvela predstava sa vynorí, keď sa slovo povolanie vysloví v Cirkvi. Ten je kňaz, ten je rehoľník, takže oni majú povolanie, zatiaľ čo ten je laik, takže žiadne povolanie nemá. Ako keby Boh volal len niekoho. To je veľký omyl! Kto teda povolanie má a kto ho nemá? Osobne povolanie sa týka každého kresťana, ba dokonca každého človeka, či už veriaceho alebo neveriaceho, i keď o ňom napríklad ešte nevie. Ide o jedinečný a úplne neopakovateľný osobný vzťah Boha ku každému z nás. Na tento vzťah potom človek svojim osobitým a jedinečným spôsobom odpovedá. Boh svoj ľud na vyvolených a plebs (plebejcov, ja som taký plebejec môže si povedať človek) i keď môže dať niektorým jedincom zvláštne poslanie. To však nič nemení na skutočnosti, že osobné povolanie majú všetci. Boh si nás totiž v Kristovi vyvolil všetkých ešte pred stvorením sveta (porov. Ef 1, 4)  

Ženích Božej Rodičky

To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: "Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel," čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku. (Mt 1, 22 - 24)

Odkedy sa Jozef dozvedel o tajomstve vtelenia, celý jeho život krúži okolo života krúži okolo života vteleného Slova. Preň sú jeho úzkosti, utrpenia, namáhania, práce, starosti, sily, majetok, čas. Pre seba si nenechá nič, úplne zabudol na osobné nároky, túžby a názory a celkom sa oddáva záujmom a dielu Ježiša Krista. Pre Jozefa jestvuje len Ježiš a Mária. Jeho život nemá iné opodstatnenie, než slúžiť im a chrániť ich. Tak má ako ponížený a skrytý spolupracovník plnú účasť na vykupiteľskom diele. I keď nesprevádzal Ježiša v apoštolskom živote a na smrť na kríži ako Mária, predsa spolupracoval na Spasiteľovom poslaní.

Veľké rozhodovania

Dnes majú ľudia veľký strach definitívne sa rozhodnúť. Obávajú sa urobiť vo vzťahu záväzný krok dôvery voči Bohu aj voči človeku. Túto obavu neodstránime len tým, že o tom budeme premýšľať a hovoriť, ale tým, že sa budeme učiť žiť vo vzťahoch, v láske. Až skúsenosť so skutočnou láskou môže dať človeku odvahu, aby na nej postavil i životné rozhodnutie, ktoré vo svojej definitívnosti naháňa trochu strach. Bez vzťahu to nepôjde. Napríklad voľba životného stavu nemôže byť len rozhodnutím z rozumu, i keď rozum pri tom tiež musí byť. Je to predovšetkým prirodzený dôsledok rastu vzťahu lásky a dôvery, ktorý by sa bez definitívneho rozhodnutia nemohol ďalej rozvíjať a pokračovať. Mnohí ľudia dnes trpia strachom z budúcnosti, ale budúcnosť nie je úplne v našich rukách, akokoľvek ju svojim konaním čiastočne utvárame. Je namieste ju denne zverovať do Božích rúk. To znamená, že nám Pán Boh povie, čo s nami bude o mesiac alebo o rok. Pokiaľ mu však svoju budúcnosť zverujeme, on nám ju verne otvára krok za krokom, i keď nám dá svetlo vždy len na ďalší krok, ktorý potrebujeme urobiť.

Neporovnávať sa sdruhými

Je veľmi dôležité, aby sme sa pri prežívaní svojho osobného povolania neporovnávali s druhými a nemotali sa Pánu Bohu do kuchyne, ale žili len to, k čomu nás Boh Pozýva. Nemá zmysel stále hľadieť na vedľajšiu záhradku a zabúdať obrábať svoju vlastnú, tú jedinú, ktorú máme k dispozícií. Je ilúziou domnievať sa, že tráva u susedov je vždy zelenšia. Tým si len skomplikujeme život a strácame čas. Iste, má zmysel dívať sa "k susedom" na povzbudenie. Preto máme svätcov, preto čítame ich životopisy. Povzbudzuje nás, keď vidíme, že to boli ľudia ako my, krehkí, chybujúci, mýliaci sa, a napriek tomu Boh v ich živote uskutočnil veľké veci. To v nás prebúdza túžbu tiež odpovedať Bohu s veľkorysosťou a dôverovať mu, i keď nás na ceste nasledovania Krista stretnú rôzne ťažkosti. Preto je veľmi povzbudivé čítať spomínané životopisy svätcov a má zmysel prosiť ich o príhovor. Každý z nás má zaiste niekoho, s kým sa duchovne spriatelil. Prosme ho o príhovor, aby Boží oheň, ktorý horel v jeho živote, zahorel i v našom srdci.  

Udalosti

Boh k nám hovorí i cez udalosti. Je zaujímavé, že hebrejský výraz dabar znamená súčasné slovo i udalosť. V orientálnej mentalite bolo ľuďom ďaleko zrozumiteľnejšie, že každé Božie slovo je zároveň čin, udalosť a každá udalosť je zase Božím slovom. Nemyslím tým však naše skratky, keď chlapec nabúra na bicykli a maminka mu povie, no len premýšľaj, čo ti chcel Pán Boh povedať. Tým mu maminka vo vzťahu k Bohu asi veľmi nepomôže. Ale je pravda, že každá udalosť je Božou výzvou, je pozvaním, vyučuje nás, pozýva nás do Božej blízkosti. To však neznamená, že všetko, čo sa nám stane, si Pán priamo praje. Napriek tomu platí, že je schopný každú udalosť v našom živote použiť na niečo dobré. Vie obrátiť v dobro aj otvorené zlo, náš hriech, ale na to potrebuje nás. Potrebuje našu dôveru, našu oddanosť, naše pokánie, naše pozvanie do každej situácie. Potrebuje, aby sme pred jeho tvárou prijali všetko, čo sme prežili, a aby sme to plne vložili do jeho rúk. Potom je šanca, že časom nielen porozumieme tomu, čo sa stalo a prečo sa to stalo, ale že to tiež prijmeme ako niečo, čo nás premenilo a posunulo bližšie k Bohu.  

Radosť z Božej prítomnosti

Keď mudrci uvideli hviezdu, zaradovali sa nevýslovnou radosťou. Radosť z Božích znamení je vždy slovnou radosťou. Radosť z Božích znamení je vždy známkou toho, že človek skutočne Boha hľadá. Je dobré si občas pripomenúť chvíle, keď nás Boh našiel a dal nám vnímať svoju prítomnosť cez  nejaké znamenie alebo slovo, stretnutie s človekom alebo prostredníctvom nejakej udalosti. Keď nás vytrhol z otupujúceho stereotypu života a na okamih nám dal zakúsiť, že je s nami skutočne vždy a všade. Keď sme sa naposledy radovali zo stretnutia s ním, nielen z vtipnej konverzácie s kamarátmi, zo slušnej výplaty, z televízie, z dobrého vína... Ľudia, ktorí skutočne Boha hľadajú, sa radujú z každej stopy Božej prítomnosti. Potom s radosťou pristúpia pred jeho tvár, aby mu dali všetko, čo majú, aby mohol zmeniť smer ich života aj ich srdce, aby odišli ako iní ľudia. Takým sa totiž Boh skutočne ukázal, pretože ho s úprimnou túžbou hľadali.

Znamenie na ceste

Boh si osobne značí každého človeka, ktorý ho hľadá. Troch mudrcov oslovil a viedol k cieľu prostredníctvom neobvyklej hviezdy. Ale aj každému z nás posiela takú "hviezdu". Našou hviezdou môžu byť zvláštne životné okolnosti, dobré skúsenosti, ale niekedy aj choroba a utrpenie. Môže ňou byť nejaký človek, ktorý nám posvieti na kúsok životnej cesty, inokedy dobrá kniha. Občas sa nám hviezda úplne stratí, ako sa stratila trom kráľom. Potom zostávame bezradne stáť a pýtame sa, kadiaľ ďalej ... Ale pokiaľ sa človek pýta úprimne (a nechce len problematizovať, aby mal alibi na svoje ničnerobenie), pokiaľ skutočne hľadá pravdu a chce sa podľa nej zaradiť, dostane odpoveď. Boh sa prihovára napríklad i prostredníctvom neveriaceho človeka. Herodes, ktorý nemal v úmysle slúžiť Bohu, hovorí mudrcom pravdu: "Choďte do Betlehema." Je v tom veľké povzbudenie: ku Kristovi nás môžu priblížiť aj tí, ktorí sa nám snažia škodiť. Nakoniec záleží len na jednom - či skutočne túžim dôjsť k Nemu a či tej túžbe zostanem verný aj napriek rôznym životným ťažkostiam. 

Vianočné prečo ...

Prečo máme pocit, že tlačidlo vo výťahu nestačí stlačiť len raz? Prečo si v autobuse najradšej sadáme dopredu a v kostole dozadu? Prečo si dávame do tela robiť diery, do ktorých upevňujeme šperky? Prečo sa dožadujeme inštrukcií a potom sa hádame s osobou, ktorá nám ich dáva? Aký zmysel má kravata? Rozumné správanie nepatrí k našim charakteristickým vlastnostiam. Ak však chceme vidieť ľudí na pokraji šialenstva, sledujeme, ako sa rodiny počas Vianoc správajú k malým bábätkám Chúďa dieťa nič netuší. Ešte sa zotavuje s príchodu na tento svet, keď ho rodina začne zdobiť, akoby bolo rozkošným šteniatkom na prehliadke psov. Červená kožušinová čiapka s bielym brmbolcom. Strelené škriatkovské topánočky vpredu vykrútené dohora. Keď toto bábätko dorastie do puberty, začne nosiť neforemné džínsy a dá si urobiť tetovanie, dospelí pri pohľade naň zastonajú. A darčeky, čo dávame! Boh prišiel na svet ako dieťa. "A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami" (Jn 1,14). Ježiš neprišiel na svet rovnako ako človek, ale ako človek. Musel znášať pubertu, uhrovitú pleť, horúce počasie a pomätených susedov. Boh sa stal od hlavy po päty človekom. Stvoril hviezdy a naplnil vodou moria, a spal na slame v maličkej maštaľke v Betleheme. Prečo ... ?   

Ks. Stefan Klubert

Stefan Klubert urodził się 17 listopada 1919 roku w Spiskej Nowej Wsi na Słowacji. Jego ojciec, Józef Klubert, urodzony w 1888 roku był robotnikiem a w późniejszym czasie kierowcą ambulansu. Matka nazywała się Maria zd. Hollak, urodzona w 1896 roku w Kecskemate (Węgry) i była gospodynia domowa. Stefan został ochrzczony w kościele parafialnym p. w. Wniebowzięcia Matki Bożej w Spiskiej Nowej Wsi dnia 30 listopada 1919 roku przez wikariusza parafii ks. Augustyna Walcaka. W tym samym kościele przystąpił po raz pierwszy do komunii świętej a sakrament bierzmowania przyjął z rąk ordynariusza spiskiego bp. Jana Wojtassaka 14 czerwca 1931 roku. Stefan Klubert miał jedną siostrę Klarę, urodzoną w 1921 roku, która była nauczycielką i mieszkała w Bratysławie, gdzie pracowała w przedszkolu. W latach 1925 – 1930 Stefan uczęszczał do szkoły podstawowej w Spiskiej Nowej Wsi. Następnie studiował w Czechosłowackim gimnazium pánstwowym w Spiskiej Nowej Wsi a następnie w Rożniawie, gdzie 1 czerwca 1938roku zdal maturę. O jego rozwój duchowny troszcył się opat Franciszek Rolny, ówczesny proboszcz w Spiskiej Nowej Wsi. Po maturze został przyjęty do Wyższego Seminarium Duchownego w Spiskiej Kapitul, gdzie studiował teologię. Po ukończeniu studiów dnia 13 czerwca 1943 roku został wyświęcony za kapłana przez ordynariusza spiskiego, obecnie Sługę Bożego, bp. Jana Wojtassaka.

Ako sa stať najlepším priateľom s Bohom.

Úzke priateľstvo s Bohom si nikdy nevybuduješ len tým, že sa budeš raz týždenne zúčastňovať na bohoslužbách (svätej omši), dokonca ani tým keď si denne nájdeš čas na stíšenie. Priateľstvo s Bohom sa vytvára, keď s ním zdieľaš celý svoj život. Pravidelné každodenné stíšenie pred Bohom je dôležité, ale On chce viac ako len chvíľku času z tvojho diára. Chce byť súčasťou každej činnosti, rozhovoru, problému a dokonca každej tvojej myšlienky. Počas celého dňa sa s Ním môžeš neustále rozprávať a hovoriť Mu o všetkom, čo v tom okamihu robíš, alebo dokonca o čom premýšľaš. Modliť sa bez prestania znamená prihovárať sa k Bohu počas nákupu, šoférovania, práce ľubovoľnej inej každodennej činnosti. Bežnou mylnou predstavou je, že tráviť čas s Bohom možno iba keď sa stíšim čo však nie je celkom tak, samozrejme s Bohom treba tráviť čas aj osamote. Vidíme to aj na príklade Ježiša. Ale to je len zlomok tvojho dňa. Všetko, čo konáš, môže byť "časom stráveným s Bohom", pokiaľ ho k tomu pustíš, pozveš a budeš si vedomý Jeho prítomnosti.             

Svätý Mikuláš

Svätý Mikuláš žil v 3. - 4. storočí v gréckom Patrase, zomrel v Myre (dnes Demre v Turecku), kde sa okolo roku 300 stal biskupom. Okolo roku 310 bol prenasledovaný. Roku 325 - ešte s následkom väzenia - sa zúčastnil na Nicejskom koncile. Život svätca opradený legendami. Nad jeho hrobom v talianskom meste Bari stojí starobylý románsky kostol.

1. Mama Pána Ježiša?

2. Meno zakladateľa spoločnosti Ježišovej?

3. Máme sa ..... a veriť v evanjelium.

4. Svätý ktorému sú zasvätené vinice? 

5. Božská čnosť, symbolom je srdce tejto Božskej čnosti?

6. Mojžišov brat?

7. Meno prvého pápeža, Ondrejovho brata ešte, keď nepoznal Ježiša? 

1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.