Kardinál Paul Cullen

V Dubline, hlavnom meste Írska, je už hlboká noc. Vonku zúri víchor a nečas. Všade tma ako v rohu. Posol z hotela prvej triedy zaklope na bránu blízkeho arcibiskupského paláca a žiada rýchlo kňaza k istému ťažko chorému hosťovi. Kňaz bez váhania vyjde do ulíc za svojim sprievodcom. Chorý sa vyspovedal a prijal ešte pri vedomí Eucharistiu a pomazanie chorých. O niekoľko minút neskôr dokonal. Majiteľ hotela, bol to protestant, pozval potom kňaza vypiť si niečo teplého. Medzi rečou nadhodil: „Vaši biskupi a kňazi majú všetkého. A vy, jednoduchí kňazi, musíte sa potĺkať po ulici v takomto nečase. Váš pán kardinál si teraz zaiste popíja vo vykúrenom salóne.“ Kňaz odpovedá: „Nie všetci sú taký akými ich opisujete. A vidím, že nie ste dostatočne dobre informovaný o našich biskupoch a najmä o našom kardinálovi....“ Ste si o tom istý? - pýta sa hotelier, ktorého sa odpoveď nemilo dotkla. Celkom istý. Ale, prepáčte, kto ste vy? Cullen. Vy ste kardinál Cullen? ... Odpusťte, Eminencia, odpusťte! Čo ma to len napadlo, kritizovať kardinála... Idem hneď rozkázať pre vás koč. Hotelier bol samá úcta a úslužnosť. Kardinál však pokojne odvetil: „Nie priateľu. Ďakujem vám! Prišiel som peši, a tak sa i vrátim. Nečasu sa nebojím.“ Čo viedlo kardinála Cullena k tomu, aby šiel zaopatriť ťažko chorého? Bola to Kristova láska k chorému. Aj on je jeden z nástupcov apoštolov, ktorých si Ježiš vyvolil, aby prostredníctvom nich ostal prítomný medzi ľuďmi. Preto si Pán Ježiš vyvolil apoštolov a prisľúbil im, že z nich urobí rybárov ľudí. Oni s ním ostali natrvalo. Chodili s ním, počúvali jeho učenie, boli očitými svedkami jeho zázrakov, osvojili si jeho myšlienky, city a správanie. Vysvetľoval im pravdy, ktoré hlásal všetkým. Peter mal byť hlavou apoštolov. Ježiš mu to prisľúbil už v Cezarei Filipovej, kde Peter v mene apoštolov vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu odpovedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“

Roráty

Roráty sú votívne sväté omše ku cti Panny Márie. Práve ju nazývame v loretánskych litániách aj „Hviezdou Rannou“. Ona je tá hviezda, ktorá nám ukazuje smer, odkiaľ príde skutočné svetlo. Prorok Izaiáš nás poúča: „ Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9,1) Rorátne sväté omše sa slúžia v adventnom období čiže prípravnom období na Narodenie Pána Ježiša Krista. Tma v kostole pripomína svet, ktorý je v tme, a naopak, ožiarený oltár symbolizuje Krista, ktorý prichádza ako pravé svetlo sveta. Tak ho predpovedali proroci, a tak ako to o sebe aj sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12-13) Naši predkovia chodili do kostola s lampášmi, ktorými si svietili na cestu a ktoré ich doviedli do cieľa. Podobne ako maják je pre námorníkov nádejou, lebo im oznamuje, že už nie sú ďaleko od pevnej zeme a zároveň ich aj vedie svojím svetlom do bezpečného prístavu, tak je naším svetlom počas celého adventu Kristus. Po skončení rorátnej svätej omše zvyčajne nasleduje ešte malé agapé, ktoré nám dáva príležitosť začať deň v spoločenstve ako rodina. 

Kúsek Štefan

 

Štefan Kúsek sa narodil v obci Žikava 18 septembra 1911. Obec Žikava sa nachádza v okrese Zlaté Moravce. Študoval v nitrianskom kňazskom seminári. Za kňaza ho vysvätili 17. júna 1934 v Nitre. Ako kaplán pôsobil v Pruskom  a v Rajci 1935, ako farár v Nitre 1940, Sládečkovciach 1941 (dnes obec Močenok), Tepličke nad Váhom 1942, v roku 1948 ho vymenovali za dekana varínskeho dištriktu. Od roku 1952 je správcom farnosti Zliechov, Riečnica 1953 obec Riečnica zanikla v roku 1987 spolu s obcou Harvelka, v dôsledku výstavby vodnej nádrže, na zásobovanie pitnej vody, s názvom „Vodná nádrž Nová Bystrica. Štefan Kúsek potom pôsobil v obci Slopná 1962, Rajec 1969 a Dolná Tižina 1972. Bol literárne činný od svojich kaplánskych čias. Mnoho kázni a úvah uverejnil v nitrianskom týždenníku Svornosť a v jeho pokračovaní Naša nedeľa, najmä v rubrike Nedeľné zvony, viacero príspevkov v misijných ročenkách a v Katolíckej výchove. Od 1. augusta odišiel na dôchodok do mesta Žilina. Zomrel 28. apríla 1984. V Žiline ho pochoval 3. mája 1984 Mons. Ján Pásztor nitriansky biskup. 

Slávnosť Bohorodičky Panny Márie

Od roku 1969 Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí. Na Božie narodenie ďakujeme Bohu za Dieťa, ktoré k nám vystiera ruku, aby nás požehnalo, aby nám pomohlo, aby nás zachránilo. O osem dní neskôr dvíhame zrak trochu vyššie, aby sme videli Matku, v náručí ktorej Dieťa spočíva. Nebolo by Dieťaťa, keby nebolo Matky. Slávnosť Bohorodičky je dňom vzdávania vďaky za najdokonalejšiu z matiek. Materstvo, to je jeden z najväčších zázrakov, aký možno obdivovať na zemi. To je stvoriteľská láska. Niektorí mystici, keď vstupovali vďaka milosti Božej do bohatstva tajomstva materstva, hovorili, že ono je také krásne, že sám Boh zatúžil mať na ňom účasť. Chcel mať matku. Chcel prežiť vzájomnú lásku v tom jedinom neopakovateľnom vzťahu, aký jestvuje medzi matkou a dieťaťom ako aj dieťaťom a matkou. Každá matka sa môže ľahko ocitnúť v tajomstve materstva najsvätejšej Matky. Nezávisle od toho, či jej dieťa žilo niekoľko dní po počatí, alebo jej bolo dané porodiť ho a vychovať na dospelého človeka. Zázrak materstva formuje matku i dieťa naveky. Tento vzťah sa nedá zničiť, vymazať, zabudnúť. Je to vždy vzťah lásky. Možno nie vždy lásky celkom šťastnej, niekedy dokonca hlboko zranenej, ale vždy materskej lásky. Táto materská láska od chvíle počatia rozhoduje o tom, či dieťa putuje životom s vedomím, že bolo prijaté, alebo s vedomím, že bolo zavrhnuté, nechcené. To je v nedostatku materskej lásky kľúč k pochopeniu spoločného osirotenia, čiže nevery v to, že ktosi na mňa čaká, ktosi ma skutočne miluje, ktosi je pre mňa „domom“. Toto tajomstvo tvorivého vstupu do sveta, vďaka láske matky k dieťaťu, a tajomstvo dramatických napätí, keď táto láska chýba, postupne je odhaľované prenatálnou psychológiou. Jedno je isté: materská láska je večná a nezničiteľná. Môže byť zranená, ale nemôže byť zničená. Akú radostnú pravdu odovzdáva Cirkev všetkým veriacim v prvý deň kalendárneho roku. Vyzýva k vzdávaniu vďaky za Matku, a to nielen Ježiša, Syna Božieho, ale za matku každého človeka. Jedni z nás prichádzajú k Márii, aby sa poďakovali za milujúcu matku, ktorá nás zrodila a vychovala v láske. Je to dočasný poklad s najvyššou hodnotou. Druhí prichádzajú, aby si u Matky Božej liečili svoju zranenú lásku, pretože im chýbala milujúca matka na zemi. Aká je to skvelá šanca. V náručí Matky Ježiša možno vyliečiť rany srdca, rany duchovného osirenia. Blízke stretnutie s Matkou Božou ako svojou Matkou dovoľuje vyliečiť to, čo nemôže vyliečiť žiaden lekár na zemi, žiaden psychológ ani psychoanalytik. Rany, ktoré sme obdržali v lone matky, možno vyliečiť iba v náručí Ježišovej Matky. Zvláštny rozmer dnešnej slávnosti vidia matky, ktoré si uvedomujú omyly spáchané voči svojim deťom. Všetky slabosti a nedostatky materskej lásky idú životom s matkou. Často, keď narastá vedomie dôsledkov týchto omylov, v očiach matky sa objavujú slzy bolesti a smútku. A hľa, tu je Matka, ktorá tieto slzy dokáže zotrieť, potešiť a ukázať možnosť nápravy istých omylov. Táto náprava spočíva predovšetkým vo vyliečení samotnej matky, a v druhej etape je to aj záchrana zranených, ba dokonca nádej na spásu zabitých detí. Matky môže pochopiť iba Mária. Tajomstvo materinskej lásky je prístupné jedine pre zasvätených do tejto lásky. Začiatok roku, to je stretnutie s najlepšou Matkou. Ona dovoľuje vstúpiť do tajomstva lásky, ktorú nám najviac treba. Ona nám pomáha v objavení krásy a bohatstva materskej lásky. Kiežby nás toto stretnutie sprevádzalo po všetky dni nového roku.

 

Nepoškvrnené počatie

Najhroznejším protivníkom človeka nie sú také živly, ako povodeň, požiar, zemetrasenie, hurikán, či výbuch sopky. Všetky tieto kataklizmy možno v istej miere predvídať a možno sa pred nimi zabezpečiť. Súčasne nie sú to ani dravé zvieratá, ktorých je čoraz menej a treba ich skôr ochraňovať. Ťažko je hovoriť o ohrození človeka, hoci človek, ak disponuje silou, môže byť nebezpečný. Najväčšie ohrozenie nášho života pochádza je zo strany vírusov, a teda nepriateľa, ktorý nie je okom viditeľný a napáda v skrytosti. Väčšinu mimoriadne nebezpečných chorôb spoznávame až po istej etape ich vývoja. Zo skúsenosti vieme, že často toto ochorenie je také pokročilé, že na záchranu pacienta je už neskoro. S týmito hroznými nepriateľmi neustále bojuje, často na zásade pretekov, medicína. Ona vedie najväčšiu bitku o život súčasného človeka. Obrazy ohrození dočasnej existencie človeka možno použiť k úvahe o ohrozeniach nášho ducha. I tu je nepriateľov veľa, a tí sú známy či už podľa ostrých klov (Diabol ako revúci lev obchádza a hľadá koho by zožral), alebo podľa rýchlej činnosti, podľa vzoru jedovatých hadov, škorpiónov alebo  muchotrávky nie sú najhroznejšie, hoci aj oni dokážu usmrtiť dušu. Najhroznejšie je zlo vírusov ducha, takých ako žiadostivosť, nečistota, závisť, lenivosť, a pod. Tieto vírusy sa dostávajú do našich sŕdc a dlhé časové obdobie sa nebadane vyvíjajú. Aj vážnejšie objavy ukazujú ochorenie a to často v pokročilom štádiu, ktoré je ťažko možno vyliečiť. Hrôzu situácie zväčšuje fakt, že niektoré z týchto chorôb majú znaky epidémií. Sú nákazlivé a bleskovo sa prenášajú na iných. Boj s chorobami ducha si vyžaduje zorganizovanú inštitúciu, ktorá sa podobá zdravotnej službe. Tak sa aj stalo. Takouto inštitúciou, ktorá zápasí s chorobami ducha je Cirkev. V centre jej uzdravujúcej činnosti je sviatosť pokánia. Sám Kristus ako dokonalý Lekár sa dotýka a uzdravuje, predpisuje recepty, podáva metódy rekonvalescencie a návratu k plnosti síl. Vedľa Krista stojí Jeho Matka. Ona má, ako jediná, a najlepšia Božia ošetrovateľka, privilégium podobné tomu privilégiu, ktoré má jej Syn – je úplne odolná voči všetkým útokom zla. Žiaden zárodok duchovných chorôb – dokonca ani na zlomok sekundy – sa nikdy nezastavil v jej srdci. To spôsobuje, že ona sa môže bezpečne skloniť nad každým hriešnikom, dokonca „nakazeným morom“. Pretože miluje hriešnika, záleží jej na jeho vyzdravení, a neodíde od neho tak dlho, pokiaľ môže bojovať o jeho zdravie. Lekármi duší sú z Ježišovho ustanovenia spovedníci. Oni však nemajú túto odolnosť na zlo. Skláňajú sa nad hriešnikom, dokonale ho chápu, lebo sami majú vo svojich dejinách zaznačené rôzne ochorenia. V skutočnosti vyliečené milosrdenstvom Božím, ale zaznačené. Tento nedostatok odolnosti kňaza na zlo, na hriech ho vedie k pokore a núti ho hľadať pomoc u tej, ktorá je odolná na každý hriech. Túto pomoc potrebuje tak sám spovedník, ako i každý penitent. Spovedník – aby, keď sa zaoberá hriešnikmi, nenavykol si na choroby a neuznal ich za normály stav. Vtedy jestvuje vážne nebezpečenstvo, že podcení choroby a sám na ne ochorie. V tejto situácii stretnutie s Nepoškvrnenou Matkou je skvelou šancou pre spovedníka. Ona mu totiž dáva istú účasť na svojej odolnosti na hriech a stará sa o zachovanie ostražitosti, aby nákaza ducha nebola podcenená. Ona tiež bdie, keď vidí najmenšie prejavy choroby v srdci spovedníka. Nepoškvrnená Matka sa skláňa aj nad každým penitentom. Spoveď trvá krátko. Spovedník počúva raz na jednej, raz na druhej strane spovednice. Tento pohyb hlavy je jediný čas, potrebný na prípravu od jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, na druhého. Kajúcnici sa menia, podobne ako pacienti, ktorí čakajú v čakárni na stretnutie s lekárom. Lekár ich posila s receptom a dobrou radou, ktorá vedie na cestu postupného návratu zdravia. Spovedník sa ich dotýka milosťou Krista, čiže lieči duš, a najčastejšie zveruje obráteného hriešnika Nepoškvrnenej Matke. Spoveď, to nie je len zopakovanie potešujúcich slov Ježiša: Nikto ťa neodsúdil, (...) Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš (Jn 8, 10), ale je to odovzdanie novoobráteného od starostlivosti Nepoškvrnenej. Táto Božie ošetrovateľka vykonáva rekonvalescenciu tak dlho, ako nikto iný z ľudí. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, to je príležitosť vzdávať vďaky za Božiu ošetrovateľku, ktorá bdie pri každom hriešnikovi a každom spovedníkovi. Privilégiu odolnosti na hriech dovoľuje je zotrvať na fronte neustáleho zápasu o duchovné zdravie ľudskej rodiny.