Sto rokov od konsekrácie prvých troch slovenských biskupov.

Presne pred sto rokmi 13. februára 1921 o 8:00 hod. začala slávnostná konsekrácia prvých troch slovenských biskupov. Hlavným konsekrátorom bol Clemente Micara spolusvätitelia boli Karol Kašpar a Anton Podlaha. Pre obrad slávnostnej vysviacky bolo náročky určené mesto Nitra ako starobylý symbol slovenskej kresťanskej a štátnej tradície. Vysviacke predchádzali dôkladné prípravy. Vytvoril sa prípravný výbor, na čele ktorého stál agilný tajomník nového nitrianskeho biskupa ThDr. Karola Kmeťku Jozef Tiso. Noví slovenskí biskupi už začiatkom januára 1921 prostredníctvom pražskej nunciatúry dostali menovacie dekréty a zároveň aj žiadosť o založenie prísahy. Preto odcestovali do Prahy. Po ich príchode dostali pozvánku na spoločné raňajky s prezidentom T. G. Masarykom. Termín bol dohodnutý na 3. februára 1921. Pozvanie prijali aj pražský arcibiskup František Kordáč a apoštolský nuncius v Č-SR Clemente Micara. Prezident sa však raňajok nezúčastnil dôvodom bola jeho choroba, konali sa však bez neho. Vládnych činiteľov zastupoval minister školstva Jozef Šusta a minister  s plnou mocou pre správu Slovenska Martin Mičura a prezidentskú kanceláriu zastupoval Přemysl Šámal. Biskupi ostali ešte v Prahe pretože v kláštore redemptoristov absolvovali osemdňové duchovné cvičenia ako vnútornú prípravu na vysviacku.  Hlavný svätiteľ, arcibiskup Clemente Micara spolu s dvoma spolusvätiteľmi – českými svätiacimi biskupmi Karolom Kašparom a Antonínom Podlahom pricestovali najprv do Bratislavy zvláštnym vlakom v sobotu ráno 12. februára 1921. Bol to vôbec prvý pobyt nuncia Micaru na Slovensku. Spolu s biskupmi pricestovali aj predseda Československej strany ľudovej Ján Šrámek. Na bratislavskej stanici ich privítali všetci traja noví slovenskí biskupi: ThDr. Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák a Marián Bláha, ktorí boli v Bratislave o deň skôr. Slávnostné privítanie predniesol minister M. Mičura za štátnych predstaviteľov a Andrej Bielek za trnavský generálny vikariát, kam patrila aj Bratislava. Prítomný boli aj predstavitelia teologickej fakulty, nápadne však chýbali členovia kapituly. Nuncius Clemente Micara na privítanie odpovedal príhovorom, v ktorom vyzdvihol, že návšteva Slovenska a jeho hlavného mesta Bratislavy mu spôsobuje veľkú radosť. Súčasne prejavil presvedčenie, že vysviacka slovenských biskupov bude mať blahodárny vplyv pre cirkev i pre štát. Vlak pokračoval do Nitry kde prišiel o 14.00 hod. privítali ich ThDr. Karol Kmeťko, zástupcovia kapituly, mesta a armády. Prítomný bol aj veľký počet veriacich ktorí sa schádzali v Nitre. Hodinu po príchode vlaku z Bratislavy prišiel ďalší vlak tentoraz z Moravy, ktorý doviezol arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana a spolu s ním prišlo asi 600 členov katolíckeho telocvičného spolku Orol. Slávnostný sprievod smeroval ulicami mesta ktoré bolo slávnostne vyzdobené a ožiarené približne 3000 lampiónmi a fakľami. Na druhý deň v nedeľu 13. februára 1921 ráno o 8:00 hod. v piaristickom kostole sv. Ladislava. Výber miesta nebol náhodný. Kostol sv. Ladislava stojí na vŕšku sv. Ondreja a ktorý bol v danom roku najväčším kostolom Nitry a v tom čase plnil funkciu farského kostola. Hlavným svätiteľom bol podľa ich priania apoštolský nuncius v Česko-Slovensku Clemente Micara za asistencie ďalších dvoch spolukonsekrátorov, toho času pomocného královohradeckého biskupa Karla Kašpara a pomocného pražského biskupa Antonína Podlahu. Vysviacalo sa podľa veku, čiže prvý bol vysvätený Marián Blaha, potom ThDr. Karol Kmeťko a nakoniec Ján Vojtaššák. ThDr. Karol Kmeťko mal v čase vysviacky 46 rokov. Po obrade vysviacky nuncius odovzdal biskupom znaky biskupskej hodnosti – biskupskú berlu a prsteň a svätá omša pokračovala tak, že nuncius ju slúžil na hlavnom oltári a novovysvätení biskupi na bočných oltároch, keďže vtedy ešte neexistoval obrad koncelebrácie. Na konci svätej omše odovzdal apoštolský nuncius za spevu Te Deum vysväteným biskupom biskupské mitry.

Stredoveká spoločnosť

Stredoveká spoločnosť mala hierarchické usporiadanie. Podľa tzv. učenia o trojakom ľude bola spoločnosť na základe Božieho predurčenia rozdelená na duchovných, šľachticov a poddaných. Duchovní sa mali modliť za seba a za iných, šľachta mala ochraňovať seba a iných a poddaní mali pracovať pre seba aj pre iných. Toto náboženské zdôvodnenie spoločenského usporiadania stredovekej spoločnosti bolo iba rámcové, pretože okrem týchto základných skupín existovalo množstvo ďalších spoločenských vrstiev. Základom sociálnej organizácie stredovekej spoločnosti bola tzv. lénna sústava. Spočiatku sa pôda (léno) udeľovala dočasne, len na obdobie života lénnika, ktorému bola prepožičaná. Okrem toho pôvodný vlastník mal právo kedykoľvek mu ju odňať. Najskôr týmto spôsobom získavali pôdu členovia kráľovskej družiny. Panovník tak odmeňoval ich služby a udržoval si svoju moc nad nimi. Zároveň sa však zaviazal, že bude svojho lénnika ochraňovať, bude k nemu spravodlivý a v  prípade potreby bude obhajovať jeho záujmy. Čoskoro však tieto podmienky prestali lénnikom vyhovovať a chceli, aby pôdu mali v dedičnej držbe, teda aby ju vlastnili aj ich potomkovia. Navyše sa ukázalo, že panovník už nedokáže uplatňovať zvrchovanú moc na celom území štátu, ale časť svojej moci musí preniesť na iné osoby. Tak sa postupne vytvárala šľachta. Základnou podmienkou jej existencie bol získať právo na dedičnú držbu pôdy. Dedičná držba pôdy pre šľachtu znamenala, že ju zasa ona môže dávať ako léno iným osobám. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a  podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a  podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. Vzdanie sa časti osobnej slobody bolo kompenzované poskytovanou ochranou či inými výhodami. Výroba najrôznejších predmetov bežnej potreby z dreva bola tradičnou každodennou činnosťou roľníkov a remeselníkov. Výrobu dlabaných misiek, tanierov, lyžičiek, rôznych paličiek, varešiek, klieští a  vidličiek, potrebných pri varení a manipulácií s nádobami, ďalej korýt, vedier alebo jednoduchých vydlabávaných člnov (monoxylov), tkáčskych stavov, zvládal každý šikovný hospodár alebo hospodárka za pomoci jednoduchých nástrojov - sekier a nožov. Píla vtedy síce už známa bola, ale nebola príliš rozšírená a ani používaná. Remeselníci: Špecializovanejších remeselníkov môžeme očakávať v prípade náročnejších výrobkov, akými boli napríklad kolesá alebo celé vozy či lode, radlá, pluhy, sudy, kade prípadne tiež štíty, kde bolo treba zložitejšie súčiastky napríklad spojovať bez pomoci kovových klincov (čapy a pod.) alebo naopak zaobstarané špeciálnym kovaním. Ďalej poznáme tiež napríklad sústružníkov dreva, bednárov a sudárov. Bednári vyrábali rôzne misy, dózy, vedrá a ďalšie nádoby z mäkkého - tzv. bieleho dreva, spojovaného čapmi alebo drevenými obručami (brezovými, lieskovými). Sudári vyrábali kade, sudy či vedrá na vodu obvykle z dreva tvrdého - čierneho, s použitím kovových obručí a ďalšieho kovania. Sudy určené pre víno alebo pivo sa vylievali smolou a vysírovali. Korytári potom vyrábali rôzne drevené žľaby a  korytá. V ranom stredoveku sa práca vyššie uvedených remeselníkov, pracujúcich s drevom voľne prelínala - jeden remeselník mohol tak podľa potreby vyrábať všetko, od sudov cez vedrá po korytá. K presnejšiemu vymedzeniu a vyčleneniu na jednotlivé remeslá došlo až neskôr, pri výrobnej špecializácií vo vrcholnom stredoveku.

Formovanie Franskej ríše

Franská ríša trvala najdlhšie z kráľovstiev, ktoré vznikli v období sťahovania národov. Pre formovanie stredovekej Európy mala nesmierny význam, pretože položila základy dvoch najvýznamnejších západoeurópskych stredovekých monarchií: Francúzska a Rímskonemeckej ríše. Práve na území Franskej ríše došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi; bez franských kláštorov a učencov v nich pôsobiacich by pre nás nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti. Prvé správy o Frankoch pochádzajú z druhej polovice 3. storočia, keď obývali oblasti na severovýchod od dolného toku Rýna. Práve v tejto dobe začali podnikať pustošivé vpády na severozápad rímskej provincie Galie. Začiatkom 4. storočia začali Frankovia vstupovať do rímskej armády a usádzali sa i s rodinami na rímskom území, kde sa podieľali na obrane hraníc, nezriedka proti vlastným súkmeňovcom. Začiatkom 5. storočia už existovali dva franské kmeňové zväzy Sálskych a Porýnskych Frankov, ktoré vyvíjali tlak na rímske hranice. V druhej polovici 5. storočia Porýnski Frankovia rozšírili svoju moc aj na ľavý breh Rýna, Sálski Frankovia vedení Chlodiom, prvým známym panovníkom z rodu Merovejovcov, obsadili časť provincie Galie, kde sa podrobili pod rímsku zvrchovanosť. Rozklad rímskej moci v Galii im však umožnil začať výboje do vnútrozemia ríše. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Ten v roku 498 (podľa niektorých zdrojov r. 496/7) prijal – i pod vplyvom svojej burgundskej katolíckej manželky Klotildy – z rúk remešského arcibiskupa kresťanský katolícky krst. To malo veľký význam pre budovanie novej ríše, pretože na jej územiach existovala dobre zavedená cirkvená správa (biskupstvá), ktoré po rozklade rímskej správy plnili okrem duchovných aj svetské verejnoprávne úlohy. Chlodovikovi a jeho synom sa podarilo ríšu rozšíriť o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov, Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti sa podľa germánskych zvykov rozdelila ríša medzi jeho štyroch synov. Drobenie základnej panovníckej moci a dynastické zápasy viedli k nárastu moci šľachty a k oslabeniu jednoty ríše, z ktorej sa po mnohých nepokojoch v druhej polovici 6. storočia vyprofilovali tri v podstate samostatné dŕžavy: Neustria s centrom v Paríži, Austrázia s centrom v Remeši a Burgundsko s centrom v Orleanse. Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše –boli to napríklad Chlothar II. A jeho syn Dagobert I., u nás známy svojím sporom s franským kupcom Samom, prvým zjednotiteľom slovanských kmeňov na našom území. Po Dagobertovi I. už ani jeden merovejský panovník nedokázal presadiť svoju vôľu proti šľachte, ktorej moc, reprezentovaná funkciou majordómov, bola neotrasiteľná. Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša. Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. Syn Karola Martella Pipin Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa a sám sa stal vládcom nad celou ríšou. Po Pipinovej smrti sa stali kráľmi jeho synovia Karol (neskôr zvaný Veľký) a Karolman, ktorý (pravdepodobne bratovým pričinením) r.771 zomrel, a tak sa Karol stal jediným franským vládcom. Väčšinu svojej vlády venoval Karol Veľký výbojom, čím vznikla koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša, ktorej východné hranice siahali až po Labe a stredný Dunaj, južné po Apeniny, juhozápadné po rieku Iber a na západe a severe ju ohraničoval Atlantický oceán a Severné more. Keď sa pápež Hadrián I. Dostal do sporu s longobardským kráľom Desideriom, Karol využil situáciu, porazil Desideria a r. 773 prijal sám hodnosť langobardského kráľa. Pápežovi potvrdil panstvo nad ravennským exarchátom a r. 781 presne určil hranice pápežského štátu. Vyše tridsať rokov trvali Karolove kruté boje proti Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Karolovi velitelia pohanských Sasov násilne obracali na kresťanstvo a často ich vysídľovali z pôvodných sídel do iných oblastí. Keď však Karol ich územie ovládol a zaviedol na ňom svoju grófsku správu, zaručil Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal spísať ich vlastné saské zákony. Potlačením vzbury bavorského vojvodu Tasila pripútal k svojej ríši Bavorsko a podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom, ktorých kaganát v Panónii úplne rozvrátil. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na pokresťančovanie Slovanov. Karolove vojská zasahovali aj do vnútorných rozporov medzi Arabmi v Španielsku, jeho výprava r. 778, známa z piesne o Rolandovi, sa však skončila porážkou. Karol Veľký sa na Vianoce r. 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov. Korunovácia spôsobila medzi Franskou ríšou a Byzanciou napätie, ktoré prerástlo v ozbrojený boj. Keď však Karolov syn Pipin zaútočil na benátske ostrovy a prístav Zadar, Byzancia uznala Karolovu cisársku hodnosť a odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné. Územie svojej ríše rozdelil Karol na grófstva, spravované oddanými grófmi, hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom. Cirkevná správa sa kryla so svetskou; biskupov menoval panovník. Základom ekonomiky jeho ríše bol veľkostatok, ktorý zaobstarával nielen poľnohospodársku, ale aj remeselnú produkciu. Samotný panovník nemal svoje stále sídlo, ale aj so svojím dvorom obchádzal ríšu a sídlil na statkoch, ktoré mu zaobstarávali obživu. Jeho obľúbeným sídlom bolo mesto Aachen, kde dal vystavať palác a katedrálu, v ktorej je pochovaný. Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma (karolínska minuskula), a rozvoj iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame ho aj karolínskou renesanciou. Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z r. 843. Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišlo Nemecko a Francúzsko.