Formovanie Franskej ríše

Franská ríša trvala najdlhšie z kráľovstiev, ktoré vznikli v období sťahovania národov. Pre formovanie stredovekej Európy mala nesmierny význam, pretože položila základy dvoch najvýznamnejších západoeurópskych stredovekých monarchií: Francúzska a Rímskonemeckej ríše. Práve na území Franskej ríše došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi; bez franských kláštorov a učencov v nich pôsobiacich by pre nás nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti. Prvé správy o Frankoch pochádzajú z druhej polovice 3. storočia, keď obývali oblasti na severovýchod od dolného toku Rýna. Práve v tejto dobe začali podnikať pustošivé vpády na severozápad rímskej provincie Galie. Začiatkom 4. storočia začali Frankovia vstupovať do rímskej armády a usádzali sa i s rodinami na rímskom území, kde sa podieľali na obrane hraníc, nezriedka proti vlastným súkmeňovcom. Začiatkom 5. storočia už existovali dva franské kmeňové zväzy Sálskych a Porýnskych Frankov, ktoré vyvíjali tlak na rímske hranice. V druhej polovici 5. storočia Porýnski Frankovia rozšírili svoju moc aj na ľavý breh Rýna, Sálski Frankovia vedení Chlodiom, prvým známym panovníkom z rodu Merovejovcov, obsadili časť provincie Galie, kde sa podrobili pod rímsku zvrchovanosť. Rozklad rímskej moci v Galii im však umožnil začať výboje do vnútrozemia ríše. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Ten v roku 498 (podľa niektorých zdrojov r. 496/7) prijal – i pod vplyvom svojej burgundskej katolíckej manželky Klotildy – z rúk remešského arcibiskupa kresťanský katolícky krst. To malo veľký význam pre budovanie novej ríše, pretože na jej územiach existovala dobre zavedená cirkvená správa (biskupstvá), ktoré po rozklade rímskej správy plnili okrem duchovných aj svetské verejnoprávne úlohy. Chlodovikovi a jeho synom sa podarilo ríšu rozšíriť o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov, Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti sa podľa germánskych zvykov rozdelila ríša medzi jeho štyroch synov. Drobenie základnej panovníckej moci a dynastické zápasy viedli k nárastu moci šľachty a k oslabeniu jednoty ríše, z ktorej sa po mnohých nepokojoch v druhej polovici 6. storočia vyprofilovali tri v podstate samostatné dŕžavy: Neustria s centrom v Paríži, Austrázia s centrom v Remeši a Burgundsko s centrom v Orleanse. Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše –boli to napríklad Chlothar II. A jeho syn Dagobert I., u nás známy svojím sporom s franským kupcom Samom, prvým zjednotiteľom slovanských kmeňov na našom území. Po Dagobertovi I. už ani jeden merovejský panovník nedokázal presadiť svoju vôľu proti šľachte, ktorej moc, reprezentovaná funkciou majordómov, bola neotrasiteľná. Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša. Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. Syn Karola Martella Pipin Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa a sám sa stal vládcom nad celou ríšou. Po Pipinovej smrti sa stali kráľmi jeho synovia Karol (neskôr zvaný Veľký) a Karolman, ktorý (pravdepodobne bratovým pričinením) r.771 zomrel, a tak sa Karol stal jediným franským vládcom. Väčšinu svojej vlády venoval Karol Veľký výbojom, čím vznikla koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša, ktorej východné hranice siahali až po Labe a stredný Dunaj, južné po Apeniny, juhozápadné po rieku Iber a na západe a severe ju ohraničoval Atlantický oceán a Severné more. Keď sa pápež Hadrián I. Dostal do sporu s longobardským kráľom Desideriom, Karol využil situáciu, porazil Desideria a r. 773 prijal sám hodnosť langobardského kráľa. Pápežovi potvrdil panstvo nad ravennským exarchátom a r. 781 presne určil hranice pápežského štátu. Vyše tridsať rokov trvali Karolove kruté boje proti Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Karolovi velitelia pohanských Sasov násilne obracali na kresťanstvo a často ich vysídľovali z pôvodných sídel do iných oblastí. Keď však Karol ich územie ovládol a zaviedol na ňom svoju grófsku správu, zaručil Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal spísať ich vlastné saské zákony. Potlačením vzbury bavorského vojvodu Tasila pripútal k svojej ríši Bavorsko a podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom, ktorých kaganát v Panónii úplne rozvrátil. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na pokresťančovanie Slovanov. Karolove vojská zasahovali aj do vnútorných rozporov medzi Arabmi v Španielsku, jeho výprava r. 778, známa z piesne o Rolandovi, sa však skončila porážkou. Karol Veľký sa na Vianoce r. 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov. Korunovácia spôsobila medzi Franskou ríšou a Byzanciou napätie, ktoré prerástlo v ozbrojený boj. Keď však Karolov syn Pipin zaútočil na benátske ostrovy a prístav Zadar, Byzancia uznala Karolovu cisársku hodnosť a odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné. Územie svojej ríše rozdelil Karol na grófstva, spravované oddanými grófmi, hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom. Cirkevná správa sa kryla so svetskou; biskupov menoval panovník. Základom ekonomiky jeho ríše bol veľkostatok, ktorý zaobstarával nielen poľnohospodársku, ale aj remeselnú produkciu. Samotný panovník nemal svoje stále sídlo, ale aj so svojím dvorom obchádzal ríšu a sídlil na statkoch, ktoré mu zaobstarávali obživu. Jeho obľúbeným sídlom bolo mesto Aachen, kde dal vystavať palác a katedrálu, v ktorej je pochovaný. Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma (karolínska minuskula), a rozvoj iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame ho aj karolínskou renesanciou. Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z r. 843. Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišlo Nemecko a Francúzsko.