Animistický polyteizmus sa tu stretáva s vyššou formou polyteizmu: i v židovskej náboženskej obci existujú pozostatky viery v bohov, ktorým sa človek klania prostredníctvom ich obrazov. Boh zakazuje modly a podoby (bohov) nielen vytvárať, ale sa im aj klaňať. Do zreteľnej kristologickej formy tento argument previedol Epifanius: obraz Krista nie je možné maľovať, pretože by zachytával len jeho ľudskú podobu. Božskú prirodzenosť Krista, ako transcendentnú, nedeliteľnú, nie je možné maľovať, pretože jeho obraz by nebol úplný. Maliarstvo zvečňuje, zbožšťuje človeka. Obraz by bol tak len zneuctením Boha, ako odôvodnil Justín. Prvým argumentom je zdôraznenie výchovnej funkcie svätého obrazu. Zobrazuje skutky Kristove a jeho učeníkov, aby sme ich napodobňovali. Obzvlášť silný dôraz na túto stránku svätého obrazu kladie Gregor z Naziansu: píše o obrátení hriešnice, ktorá sa pozerá na svätý obraz a je presvedčená, že maliar je najlepší učiteľ kresťanstva. Bazil Veľký má tento názor vo formulácií, že obraz predstavuje hrdinské skutky svätých. Iná argumentácia tohto typu zdôrazňuje skôr vzdelávací aspekt obrazu s náboženskou, hlavne biblickou tematikou. Obraz je dôležitejší pre ľudí, ktorí nie sú schopní čítať, ako zdôrazňuje Nilus Sinajský a vôbec pre ľudí jednoduchších, menej vzdelaných, ako to formuloval Hypatios z Efezu. Rovnako Gregor z Nyssy poukazuje na to, že maliar je schopný rovnako ako kniha vyjadriť čnosti.
Ikonoklazmus
Byzantský cisár Lev III. Sýrsky zakázal ediktom z roku 730 akékoľvek náboženské uctievanie obrazov. Vo všetkých kostoloch svojej ríše dal znicit sväté obrazy a vyvolal tým tzv. obrazoborectvo (ikonoklazmus), ktoré spečatilo osamostatnenie byzantskej ortodoxnej cirkvi. Byzantská ríša utrpela najväčšiu porážku od čias Herakleia I. v boji s „neveriacimi“ arabskými obyvateľmi. Lev III. videl príčinu porážok vo vine byzantský-ch kresťanov, ktorí sa odvrátili od Mojžišových zákonov a prikázaní a v kostole uctievali sväté obrazy. Zákazom uctievania obrazov chcel cisár obnoviť čistotu najstarších kresťanských tradícií. Cisárove reformy mali podporu v Malej Ázií, západný svet však jeho konanie odsúdil. Pápež Gregor III. okamžite zareagoval ako hlava pravovernej kresťanskej cirkvi a na koncile, ktorý zvolal, preklial cisárovo obrazoborectvo aj jeho stúpencov. Tvrdá konfrontácia Západu s Východom viedla k potrebe vyjasniť si teologické postoje vcelku. Tak uctievanie obrazov, pôvodne prejav ľudovej religiozity, prerástlo na problém oficiálnej teológie. Duchovným vodcom novej orientácie bol byzantský cirkevný učitel Ján z Damasku. Problém ikonoklazmu Ján z Damasku rozpracoval v troch okruhoch.
1.1 Charakteristika ikony
Ikona a modla. Základným problémom Jána z Damasku. Ako aj patriarchu Germána, je problém ikony a modly, presnejšie ikony ako prípadnej modly. Prvotný význam ikonoklastickej teórie je, že ikona nie je vlastne ničím iným než modlou, resp. podobou v zmysle starozákonného učenia. Germanove argumenty na ikony, existencia modly je možná len v starozákonnom prostredí. Germanus sa vyjadril, že koniec modlám urobil Kristus svojim príchodom na zem a svojim stelesnením, čím podmienky pre existenciu pohanstva, polyteizmus boli zlikvidované a nastala éra novozákonná, doba Cirkvi Kristovej, v ktorej modly nemajú miesto .
Do tejto problematiky Zasiahol i Ján z Damasku. Nadviazal na argumentáciu patriarchu. I Ján z Damasku zavrhuje, modly a odvolávajúc sa na apoštola Pavla (Gal. 4, 8) poukazuje nato, že modly pochádzajú z čias, keď ľudia nepoznali Boha. Teraz však nastala nová éra (2 kor. 5, 17) .
Ján z Damasku rozvinul svoju teóriu v oveľa väčšej miere než patriarcha Germanos. Ján z Damasku hovorí, že Boh nielen že zakázal robiť modly a klaňať sa im, ale zároveň prikázal vytvoriť obraz cherubína.
V čom sa takýto obraz odlišuje od modly, spočíva v zámere, intencionalite, s ktorou je zhotovený. Oproti Patriarchovi Germánovi a v zhode s intenciou antijudaistických polemík novým prvkom v ikonodulskom učení Jána z Damasku je aj jeho predstava a chápanie obrazu (ikony) ako takého. Obrazom nie je totiž len podoba skutočnej telesnej bytosti, reálne existujúcej, obrazom je i spodobenie netelesného, nebeského bytia, ale aj akákoľvek nefigurálna podoba .
Ján z Damasku chápal obrazy v dvoch rovinách. Na jednej strane to bol figurálny obraz, ktorého hodnota spočíva nesporne v jeho podobnosti, zobrazení originálu. Na druhej strane je to však, povedané biblickým termínom, aj jav nemateriálnej povahy, ktorému táto nevyhnutná črta obrazu chýba .
Symbol sa nevytvára len v určitom prostredí, ale jeho existencia, jeho symbolický význam je daný predovšetkým z neba. Boží úmysel potom ruší akékoľvek hranice medzi kategóriami symbolov. Výtvor sa stáva symbolom milosťou božou. To je pravdepodobne naj-charakteristickejšia črta stredovekého a zvlášť Jánovho chápania symbolu, nie je vytváraný v konečnom dôsledku ani tak formujúc-im prostredím, ako posolstvom, ktoré cez neho tlmočí Boh .
1.2 Úcta k ikone.
Výrok Bazileia Velkého sa stal pre túto tému smerodajný. On povedal úcta preukazovaná ikone, prechádza na jej originál.
Ján z Damasku sa k tejto téme vyjadruje, aj ikona sa vdaka úcte, ktorá sa jej preukazuje, stáva úcastnou na milosti božej. Prijíma teda názor, že i ikone samostatnej prislúcha úcta a podobne hovorí i o uctievaní kríža. V zásade však Ján z Damasku prijal Bazileiovo ponímanie v jeho nezmenenej podobe a prízvukuje, že naša úcta nepatrí veciam a hmote, ale jej tvorcovi, a teda zdôraznil v duchu antijudaistických polemík čistú mediálnosť obrazu .
Ján z Damasku však nehovorí o úcte iba všeobecne, ale hovorí, že úcta môže byt prejavovaná Bohu priamo alebo sprostredkovane.
1.3 Pedagogická funkcia ikony.
Argument podla ktorého je jednou z funkcií ikony je jej pedagogická (didaktická a výchovná) úloha, Ján z Damasku chápe v oveľa tradičnejšej forme než prvé dve argumentačné pásma. Vychádza a v podstate reprodukuje patristický názor a najmä chápanie patriarchu Germana. Ikona je predovšetkým kniha chudobných nevzdelaných, poučuje nás o biblických dejoch. Nabáda nás napodobňovať skutky svätých, pamiatka ktorých nás privádza k spáse. Je pripomenutím, ktorý učí strániť sa zlého a prikazuje nasledovať cnostné správanie sa svätých .
Záver
Touto prácou som sa snažil objasniť učenie Jána z Damasku o ikone. Jan z Damasku. Vytvoril teóriu, neskôr uznávanú, že svätým obrazom na ktorý veriaci hladí v modlitbe, prenáša sa na modliaceho milosť zobrazeného. Za vlády cisára Konštantína V. Kopronyma, nástupcu Leva III., sa spor o obrazy zostril. Až 23. októbra 787 sa rozpory dočasne ukončili kompromisom: tradičné vzťahy medzi cirkvou a štátom zostali nezmenené a uctievanie ikon v Byzantskej ríši bolo znova dovolené. Problém ikonoklastického hnutia sa objavil ešte raz po r. 820 a definitívne sa uctievanie obrazov povolilo až r. 843.
Použitá Literatúra
Avenarius, A.: Ucenie Jána z Damašku o ikone: K problému stredovekého symbolizmu. In: Historický casopis. Roc. 1998, c. 1,
http://www.petrik.host.sk/ikonokl.html (2006-03-02)
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=12287 (2006-03-02)
Foto: ikona
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára