Vincent bol od svojho mladého veku veľmi usilovný, nadaný a bystrý. V mladosti pomáhal svojmu ockovi ako vedel, malý Vincent pásol ošípané. Jeho otecko bol slobodným sedliakom na vlastnom poli. Jedného dna, keď prišiel domov z práce mu otec povedal.
"Stretol ma dnes farár na poli. Vravel mi, že máš dobrú hlavu a mohol by si študovať. Ja študovať vyjachtal Vincent, a nevedel, kde by sa mal pozerať. Áno, mohol by si študovať, mohol by si byt kňazom, povedal farár. Kňazom, otec? Viem, kňazi sú zväčša chudobní. Ale nájdu sa aj takí, čo majú dobrú faru, ako tvoj ujček Štefan, prior v Poymarte. Ten má dobrý plat a pomohol nám aj svojim bratom často z núdze. Jemu ďakujem, že nie som úbohým nájomníkom, ale slobodným sedliakom na vlastnom poli. Poprosím ho, aby ti dával hodiny latinčiny, aby si sa tiež stal kňazom a mohol pomáhať svojim súrodencom. Ved je iba míla do Poymarteta, inak, pravdaže, budeš ďalej svine pásť."
Po doučovaniach latinčiny u svojho strýka, začal študovať ako štrnásťročný vo františkánskom kolégiu v meste Dax. Chcel byt kňazom. Koncom roku 1596 prijal tonzúru nižšie svätenia. Za istý čas býval v rodnom Pouy u sudcu, ktorý obdivoval schopného mládenca a zveril mu výchovu svojich synov. Po niekoľkých týždňoch sa rozlúčil s otcovským domom. Rozlúčil sa s mamičkou a súrodencami, otecko ho šiel odprevadiť kúsok cesty. Chvíľku kráčali tak vedľa seba mlčky, potom otec prehovoril.
"Musím sa ešte s tebou porozprávať, Vincent. Mám akúsi predtuchu, že som s tebou posledný raz! Ale otec! Veru, cítim to! Sedliak si položil vypracovanú ruku na prsia. Tu, tu ma to tlačí! Tu sedí smrť na živote. Počúvaj teda, čo ti chcem ešte povedať. Chcel som, aby si sa stal kňazom. A chcem to ešte aj teraz, vždy. Časy, v ktorých žijeme, nie sú zlé, ale môžbyt[sic!], prídu horšie. Potom budeš musieť pomáhať svojim: matke, súrodencom. Dúfam, že sa raz dostaneš na niečo dobré v duchovnom stave a nebudeš takým nanič vagabundom ako mnohí kňazi. Viem otec už ste mi to viac krát opakovali! Počúvaj, pokračoval gazda, spomaľujúc krok. V poslednom čase som sa často zamyslel nad tým. Pred Bohom a pred vlastným svedomím sa mi teraz nevidí správne, aby si sa stal kňazom len preto, aby si dostal bohatú faru a pomáhal svojej rodine. Buď ním predovšetkým, aby si slúžil Bohu a viedol duše ku spáse. Preto sa skúmaj a udržuj v sebe stálu zbožnosť a lásku k Bohu. Áno otec sľuboval Vincent."
Po rozhovore so svojim oteckom Vincent pokračoval v ceste do Toulouse. V tomto meste začal študovať teológiu na univerzite v roku 1597. Za kňaza bol vysvätený 23. sept. 1600. Mal vtedy 19 a pol roka. Krátke štúdium teológie a veľmi krátky vek pri kňazskej vysviacke sa síce protivili reformným uzneseniam Tridentského koncilu, ale v tom čase sa vo Francúzsku dekréty začali prebíjať do života.
Po kňazskej vysviacke Vincent pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré ukončil v októbri 1604 dosiahnutím akademického stupňa bakalára. K štúdiu sa vrátil i neskôr v Ríme a v Paríži, kde roku 1623 dosiahol licenciát z cirkevného práva.
Medzi tým však musel poznať rozličné životné situácie a prekonať vážne skúšky, v ktorých sa stvárňovalo jeho životné dielo.
V júli 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori pravdepodobne dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec-otrok strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s dopadnutým kňazom, ktorého obrátil.
Hlavná etapa Vincentov-ho života sa začala, keď prišiel do Paríža. Vincent sa spriatelil a spolupracoval s kardinálom Bérulle. Na jeho podnet prevzal vedenie vidieckej farnosti Clichy pri Paríži, kde mal možnosť hlbšie poznať problémy duš-pastierskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni jeho.
Vincent neostal v Clichy dlho. Po štyroch mesiacoch ho posiela do rodiny Gondiho za domáceho učitela detí generála galejníkov. Božia prozreteľnosť mala svoje plány. Vždy, keď sprevádzal Gondiovcov do kaštieľov na vidiecke majetky, Vincent de Paul tam objavuje hroznú hmotnú i duchovnú biedu úbohých vidiečanov. Odvtedy sa spytuje, či má ešte právo vyhradiť svoju kňazskú službu výchove detí bohatej rodiny, zatiaľ čo dedinčania žijú a umierajú v toľkej náboženskej opustenosti.
Zdôveril sa so svojimi obavami Bérullovi. Ten ho posiela na farnosť Chatillon-les-Dombes. V tejto veľmi zanedbanej farnosti nový pastier nadobudne skúsenosti, ktoré rozhodnú o jeho živote. Keď ho v jednu augustovú neďelu zavolajú do istej rodiny, kde všetci členovia sú nemocní, podujme sa zorganizovať obetavosť susedov a ľudí dobrej vôle. Tak sa zrodila prvá charita, ktorá bude za model toľkým iným. Vtedy sa v nom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa plánovite staralo o chudobných vo farnosti. Pre túto ideu, schválil mu ju Lyonský arcibiskup, Vincent získal viaceré ženy, ktoré sa nazývali „služobnícky chudobných“.
V tom istom roku mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že kňazi z okolia nestačili spovedať všetkých kajúcnikov. Tiež v tom roku urobil sľub, že zasvätí život chudobným.
Z Chatillon-les-Dombes sa Vincent de Paul znova vrátil k rodine Gondi, ale bez vychovávateľského záväzku. Bol iba duchovným rodiny a kaplánom sedliakov na gondiovskych majetkoch. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách.
Vincenta de Paul netrápila však iba hmotná bieda ľudí. Videl, že ich duševná bieda je ešte väčšia. Preto sa im usiloval pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mal: vyučovaním, kázaním, udeľovaním sviatostí, modlitbou a príkladným životom. Videl však, že nemôže stačit na pastoračné úlohy. Potreboval spolupracovníkov kňazov, a to dobrých kňazov, akých si želal Tridentský koncil, ale akých bolo málo.
Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa roku 1618 začal venovať ľudovým misiám. Misionári išli zaradom od dediny k dedine a mali velký úspech. To pohlo rodinu Gondi k tomu, že venovala týmto kňazom pevnú peňažitú základinu a parížsky arcibiskup im daroval kolégium Collége des Bons Enfants. Takto vznikla „Misijná kongregácia“, ktorú 24. apríla 1626 schválil parížsky arcibiskup, o rok neskôr francúzsky král a roku 1632 pápež Urban VIII. Vtedy už bola mladá kongregácia v novom sídle, a to v prioráte sv. Lazára, ktorý venovali Vincentovi a jeho kňazom rehoľníci sv. Viktora.
Priorát sv. Lazára sa stal jedným z najaktívnejších stredísk duchovnej obnovy vo Francúzsku a dal aj meno clenom novej kongregácie – lazaristi. Lazaristi žili podobne ako apoštolský činné kňazské rehole, ale bez rehoľných sľubov. Ich trvalou úlohou boli a ostali ľudové misie. No ešte za života Vincenta de Paul prevzali aj ďalšie úlohy: zámorské misie, duchovné cvičenia, vedenie kňazských seminárov, duchovnú službu väzňov.
Vincentovi veľmi záležalo na výchove dobrých kňazov, tak ako si to želal Tridentský koncil. Začal roku 1628 s duchovnými cvičeniami pre tých, čo sa pripravovali na kňazskú vysviacku. Keď parížsky arcibiskup videl dobré výsledky týchto duchovných cvičení, nariadil, aby všetci kandidáti kňazstva prežili 15 dní v komunite Vincenta de Paul. Neskôr si v prioráte sv. Lazára mohli robiť duchovné cvičenia všetci kňazi a klerici, ktorý o ne prejavili záujem.
Vincentova účasť na reforme duchovenstva dosiahla nové možnosti, keď ho kráľovná Anna roku 1643 povolala do tzv. Rady svedomia (Conseil de Conscience). Medzi hlavné úlohy bolo vyberanie nových biskupov a udeľovanie nových benefícií. Predsedom rady bol mocný štátny kancelár kardinál Mazarin. Keďže Mazarin bol viac politikom ako cirkevným hodnostárom, viedli ho po rozhodovaní o biskupských kandidátoch často viac politické ako cirkevné záujmy. Vincent zasa mal na zreteli predovšetkým duševné dobro veriacich, preto nevyhnutne prišlo k zrážke medzi kardinálom a Vincentom. Mazarin začal postupovať svojvoľne bez ohľadu na mienku ostatných členov rady. Vincent požiadal kráľovnú, aby odvolala Mazarina z jeho vplyvnej funkcie. Tomu sa však podarilo udržať. No zato z Rady svedomia musel odísť Vincent.
Ako vidieť, Vincent de Paul účinne zasahoval do obnovy mnohých oblastí vtedajšieho cirkevného a spoločenského života. No nepochybne najväčšmi poznačila jeho život a dielo obetavá dobročinnosť, čiže praktická kresťanská láska. Po celý život ju uskutočňoval on sám a v mnohonásobnom rozsahu ju uskutočňujú ním založené inštitúcie. Azda najvýznamnejšou z nich je rehoľa spoločnosť Dcér kresťanskej lásky (Filles de la Charité), ktorú založil spolu so svätou Lujzou de Marillac roku 1633. Dcéry kresťanskej lásky nadväzovali na charitatívny program.
Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.
Hrdinský život a významné dielo ľudového misionára, reformátora a pomocníka biednych dosiahli čoskoro oficiálne uznanie Cirkvi. Pápež Benedikt XIII. vyhlásil roku 1729 Vincenta de Paul za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. Napokon na žiadosť mnohých biskupov pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1885 sv. Vincenta de Paul za patróna všetkých charitatívnych diel.
Zdroj: Misionár Lásky,
Foto: obrázok,
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára