Silvester 2020

 Všetkým ktorí si pozreli tento blog prajem v Novom roku 2021 veľa Božieho požehnania, zdravia a aby ten budúci rok bol o niečo lepší ako ten minulý. Každým rokom, ak to tak môžem povedať sme sa stretávali s priateľom na turistickom výstupe na Silvestra posledný deň roka. Avšak tento rok ako ten minulý znovu nebol turistický deň pretože máme lockdown a Corona-krízu. Tak dúfam a prajem každému jednému z vás všetko dobré v roku 2021 hlavne to zdravíčko aby bolo a od Pána požehnanie si vyprosujme navzájom.

Pred 72 rokmi sa Arcibiskup Karol Kmeťko narodil pre nebo

 

Karol Kmeťko sa narodil v Dolných Držkovciach 12. decembra 1875. Dolné Držkovce dnes patria do obce Veľké Držkovce táto obec vznikla v roku 1976 zlúčením troch obcí: Dolné Držkovce, Horné Držkovce a Čuklasovce. V roku 1931 v Dolných Držkovciach vybudovali kostol zasvätený je svätému Cyrilovi a Metodovi. Tento kostol je darom Dr. Karola Kmeťku obci. Ľudovú školu vychodil v obci, gymnázium vyštudoval v Nitre kde v roku 1895 maturoval. Ako výborný žiak bol poslaný na teologické štúdia na univerzitu do Budapešti. Na kňaza bol Dr. Karol Kmeťko vysvätený 2. júla 1899 v Nitre biskupom Imrichom Bendem. Prvá jeho kaplánska stanica bola farnosť Bošáca. Potom vystriedal viacero kaplánskych miest ako: Bolešov, Divín pri Žiline, zastupoval farára v Riečnici potom zase kaplánom v Novej Bystrici, Kysucké Nové Mesto kde bol do roku 1910. Počas kaplánskych rokov pokračoval v štúdiách na Budapeštianskej Univerzite kde zložil dve rigoróza a napísal doktorskú dizertačnú prácu a roku 1906 dosiahol hodnosť doktora na spomínanej univerzite takto podáva študentské pôsobenie Dr. Eduard Nécsey. V roku 1910 bol poslaný za dočasného správcu fary v Kysuckom Novom Meste a v tomto istom roku dostáva svoju prvú a poslednú farnosť Tepličku nad Váhom tu pôsobí až do roku 1921 keď sa nestal biskupom. Vysvätený je v Nitre spolu s ďalšími dvoma Slovákmi Mariánom Blahom a Jánom Vojtaššákom. Hlavným svätiteľom je pápežský nuncius v Československu arcibiskup Clemente Micara spolusvätiteľmi boli biskup Karol Boromejský Kašpar a biskup Anton Podlaha. Všetci traja boli vysvätený 13. februára 1921. Dr. Karol Kmeťko 11. mája 1944 bol menovaný pápežom Piom XII. za arcibiskupa. Jeho postoj proti rasovému zákonodarstvu je jasný vyjadril to zvolaním konferencie biskupov do kláštora františkánov v Žiline. Zápisnica napísaná v Žiline dňa 23. apríla 1942 na konferencii biskupov Slovenskej republiky. Pastiersky list z tejto konferencie nemohol však byť povolený, o čom bol biskupský úrad v Nitre upovedomený až začiatkom júna 1942. Ostalo iba stanovisko uverejnené v Katolíckych novinách dňa 26. apríla 1942. Keď oficiálne stanovisko zodpovedných štátnych úradov k vydaniu pripravovaného pastierskeho listu neprichádzalo, Karol Kmeťko poslal všetkým biskupom list zo dňa 5. mája 1942. Informoval v ňom, že „V zmysle bodu 3. zápisnice poslednej biskupskej konferencie úctive oznamujem, že doteraz neprišlo povolenie vytlačiť spoločnú úpravu v židovskej otázke pod názvom „Nech je jasno v židovskej otázke“; kefový odtlačok tejto osnovy bol rozdaný na konferencii. Takto táto spoločná úprava už tlačou nevyjde. Preto v poslednom diecéznom obežníku dal som svojim duchovným úpravu, aby z kazateľnice a v spolkoch  použili to vyhlásenie, ktoré v tejto otázke priniesli katolícke noviny.“ 26. apríla 1942 Stanovisko slovenských katolíckych biskupov k židovskej otázke, publikované v Katolíckych novinách. Biskupi odmietajú tvrdenie, že katolícka cirkev hromadne krstí Židov. Zastávajú sa najmä pokrstených Židov, no zdôrazňujú, že aj nepokrstenými Židmi sa má zaobchádzať ľudsky. Ich historická argumentácia vychádza z tézy o kolektívnej vine Židov za ukrižovanie Ježiša Krista a zo škodlivého pôsobenia na hospodársky, kultúrny a mravný život slovenského národa. Netreba však zabúdať, že aj Židia sú ľudia, a preto má sa s nimi ľudsky zaobchádzať.

Dňa 17. decembra 1948 týždeň pred smrťou, bol popoludní na zvyčajnej prechádzke na nádvorí nitrianskeho hradu a predobedom konal si podľa zvyku pobožnosť krížovej cesty, hodinku modlitby a rozjímania na pamiatku Božského vykupiteľa. Zvyšný čas strávil zvyčajným spôsobom: modlitbou, prácou a čítaním. V ten deň i sám štylizoval dlhý prípis, ktorý dal biskupskej kancelárii opísať na stroji, a večer živo debatoval o tomto prípise so svojimi najbližšími spolupracovníkmi.

V nedeľu 19. decembra 1948 slúžil svätú omšu v kaplnke biskupskej rezidencie. Tu pocítil vážnejšiu nevoľnosť, no svätú omšu dokončil a až potom si dal zavolať lekára. Choroba ho veľmi rýchlo položila na lôžko. V pondelok 20. decembra 1948 arcibiskupa Karola Kmeťku zaopatril Gabriel Gerhardt, gvardián františkánov v Nitre. V stredu 22. decembra 1948 zomrel arcibiskup Karol Kmeťko o 16:00 hod. Arcibiskup Karol Kmeťko sa dožil 73 rokov života z toho bol 49 rokov kňazom, 27 rokov biskupom a štyri roky arcibiskupom. Pochovaný je v biskupskej krypte pod katedrálnym chrámom v Nitre.             

Jeruzalem

 

Jeruzalem sa mihal za oknami výletného autobusu  v celej svojej kráse. Rozmýšľal som nad jeho nádherou, čarom a históriou. Úplne chápem a rozumiem, prečo toto mesto patrilo medzi obľúbené miesta Alberta Einsteina, aj keď ho navštívil len raz, v roku 1923. Priznám sa aj ja som navštívil toto mesto len raz presne 97 rokov po Albertovi Einsteinovi áno správne počítate bolo to v roku 2020. Mesto Jeruzalem v srdci Svätej zeme je posvätné pre mnohé náboženstvá. Samozrejme ako pre prvé náboženstvo židovské, židovský národ mesto Jeruzalem znamená veľa oni ako prvý v tomto meste postavili svoj prvý chrám, v ktorom umiestnili aj Archu zmluvy. Pre Kresťanov je mesto dôležité tým, že neďaleko mesta v Betleheme dnes môžeme povedať v časti Jeruzalema sa narodil Ježiš, kde bol v tomto meste ukrižovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. Pre moslimov je mesto Jeruzalem miestom, kde prorok Mohamed vystúpil na nebesia a prehovoril s Alahom.

V meste je Hebrejská univerzita, ktorá je najstaršia a najdôležitejšia univerzita v Izraeli. Patrí medzi 100 najkvalitnejších akademických pracovísk na svete. Medzi jej zakladateľov patrili osobnosti ako Albert Einstein, Sigmund Freud, Martin Buber a Chajim Weizmann. Herodes dal prestavať chrám v Jeruzaleme, ale Rimania roku 70 po Kristovi opäť zničili túto stavbu, keď prišli do Jeruzalema potlačiť židovskú vzburu. Dlhé stáročia smeli Židia vstupovať do Jeruzalema len raz do roka, aby sa mohli pomodliť pri múre nárekov (zvyšok múru chrámovej plošiny) a žialiť za strateným chrámom i mestom.

Kázeň Mon. Štefana Kluberta na štvrtú adventnú nedeľu v roku B

 Počneš a porodíš syna.                                                          4. Adventná nedeľa v roku B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel. (Lk 1,26 – 38)

 

Keď sa zamyslíme nad Máriiným stretnutím s anjelom, jej situácia sa zdá taká jednoduchá neviem si však predstaviť, že by povedala „nie“ Božiemu plánu spásy. Uvedomme si však, že Mária svojim „áno“ Fiat povedala „nie“ iným vzťahom, iným plánom, iným svojim predstavám. Ľudsky povedané veľmi prijemným, príťažlivým a láskavým vzťahom. Životu v rodine so snúbencom Jozefom. Životu s jeho starosťami i radosťami mimo prílišnej pozornosti verejnosti. Jediným slovom: Fiat! Dala svoje sny a plány na vedľajšiu koľaj a prijala Božie plány, ktoré veru neboli vôbec jednoduché a bezproblémové.

Liturgia dneška spomína prvých rodičov. Ich šťastie spočívalo nie v úspechu, nie v hmotnom vlastníctve, nie v odpore proti inštitúcii, ale v duchovnej a mravnej vyrovnanosti, v ovládaní svojho telesného človeka, v ovládaní tela dušou. Pokušiteľ vedel rafinovane naservírovať im nové prehodnotenie hodnôt. Začali hľadať iba seba. Mysleli si, že to dosiahnú odporom proti inštitúcii Božích príkazov (návodu na dobrý život). Nazdávali sa, že šťastie človeka to je úspech, tak spáchali hriech. Všetko sa v nich vzbúrilo – telo proti duši, pudy proti rozumu, náchylnosť proti vôli. Prekážala im nahota nielen faktická, ale zvlášť mravná a duchovná. Poznali svoj strašný omyl a začali sa Boha báť.

Večný Boh, aby zachránil človeka od tohto pomýleného zmýšľania, postavil novú alternatívu. Nepoškvrnenú pannu matku Máriu. Ženu, ktorá svojim „Fiat“ dokázala vyviesť ľudstvo z toho mravného a duchovného závozu, v ktorom sa dnes nachádza. Dnes je Cirkev za to vysmievaná, nepochopená, že pre záchranu, povznesie a pre možnosť zdravého, rozumného vývoja ľudskej spoločnosti na prvé miesto kladie mravnosť. Neprejde veľa a doba ukáže, že Cirkev uvažovala a uvažuje správne, reálne, že k trvalému šťastiu jednotlivca a spoločnosti nieto inej cesty okrem mravnosti. 

Boh má aj so mnou plán. Starostlivo ho pripravil a veľmi sa teší, keď mu budem dôverovať a raz mu poviem s vierou svoje: „Fiat“ – „Áno“. Viem ísť do rizika, keď odo mňa Boh chce niečo, s čím absolútne nepočítam? Viem si predstaviť, ako sa Boh teší, keď ma môže požehnávať, keď mi môže dať dary, ktoré má pripravené iba pre mňa?

  

Kázeň Mon. Štefana Kluberta na tretiu adventnú nedeľu v roku B

 Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.                           3. Adventná nedeľa v roku B roku1975

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda, „pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“

 Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.(Jn 1, 6 – 8. 19 – 28)

 

Kdekoľvek sa dnes pohnete, všade sa stretávate s predvianočným ruchom. Ľudia prepĺňajú obchody a robia nákupy k Vianociam. Na uliciach stretávame chodcov s plnými nákupnými taškami. V autobusoch a vlakoch tlačia sa cestujúci s balíkmi nakúpených darov, na strechách osobných áut sa dovážajú vianočné stromčeky. V domácnostiach sa robí veľké upratovanie k sviatkom. A celý tento predvianočný rúch by sme mohli charakterizovať jedným slovom, ktoré visí ako veľký transparent nad životom týchto dní a znie príprava. Všetko sa pripravuje na Vianoce.

Nie je čudné, že aj v kostole sa dnes číta také evanjelium, v ktorom svätý Ján Krstiteľ volá: „Pripravte cestu Pánovi!“

Aby takto iných mohol prizvať k pokániu, najprv nám vo svojom srdci pripravil cestu Pánovi. Odišiel z rodičovského domu, kde boli koberce, záclony a pohodlie, kde boli šatníky plné oblekov, kde sa v kuchyni pripravovali vynikajúce jedlá - a presťahoval sa na púšť, kde víchor a vetry a dažde a búrky šľahali jeho telo, kde on bol oblečený iba v odeve z ťavej srsti a opásaný okolo bedier mal koženým opaskom a jedával iba kobylky upražené slnkom na kameni a lesný med.

Prišiel na púšť preto, lebo potreboval tiché miesto a pokoj na sústredenie mysle a na premýšľanie nad veľkými otázkami života. Načo som na svete? Aký zmysel má môj život? Čo bude so mnou po smrti? Aký je zmysel celého sveta? Kde sa vzal vesmír a milióny hviezd? Kto riadi veľký poriadok vesmíru? Na púšti Ján našiel vhodné miesto na sústredenie. Tam mal veľa času na premýšľanie, tam sa dopracoval k vrúcnemu vzťahu k Bohu. Preto sa Ján Krstiteľ stáva veľkým hlásateľom svojho Boha. Prichádzalo za ním celé Judsko a všetci Jeruzalemčania, aby sa u neho poučili a aby sa podľa jeho príkladu obrátili k Bohu. Podľa príkladu svätého Jána Krstiteľa dnes, vo všetkých kostoloch Cirkvi prostredníctvom svojich kňazov volá: „Pripravte cestu Pánovi.!“

Zamyslime sa: Ján Krstiteľ nevyzýva: Podniknite cestu k Pánovi. Alebo: Poďte k Pánovi! Nie od nás sa nežiada ísť za ním. Ale iba odstrániť prekážky, aby mohol Pán prísť. Cestu vykoná on. A to nie pol cestu – že by sme sa stretli na polceste. Cestu vykoná on. On je hlavný činiteľ pri našom obrátení. On chce prísť k nám. My však musíme chcieť, dovoliť mu prísť. Stačí otvoriť zatvorené dvere na našom srdci.

V tejto chvíli sa Vám slovo pokánie môže zdať príjemnejším, pretože naše obrátenie leží väčším dielom na Božích pleciach. Pozrite sa na obrátenie Márie Magdalény. Premýšľala snáď takto: Musím si najprv očistiť dušu, musím ísť na púšť za Jánom Krstiteľom a v rieke Jordáne sa dať pokrstiť, aby sa mi zmyla z duše vina – škvrna – hriechu, aby som sa potom očistená dostavila pred Ježiša. Keby takto bola pokánie chápala, sotva by bola niečo podnikla. Ale ona stráca z očí seba, svoju osobu, svoju dušu, svoju úlohu, svoju očisťovaciu techniku a taká aká je, prichádza k Ježišovi, sadá si mu k nohám a z lásky, a z veľkej lásky mu bozkáva nohy slzami ľútosti ich zmáča a vlasmi ich utiera. A keď sa na tom jeho hostiteľ pohoršuje, že taká žena ku nemu prišla, že sa najprv neočistila, Pán sa jej zastal: „Vidíte túto ženu?“ Vošiel som do tvojho domu nedal si mi vody na nohy, ale táto žena svojimi slzami zmáčala mi nohy a svojimi vlasmi poutierala ich. Nepobozkal si ma, ale ona odkedy som vošiel, neprestala bozkávať mi nohy. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, pretože mi veľkú lásku preukázala.

Tu vidím správny postup pri pokání netreba myslieť na seba, na svoju rolu, na to čo si o mne budú myslieť druhý, netreba myslieť na svoju očisťovaciu techniku, ani na spovednicu, ani na spoveď, ani na rozhrešenie, ani na kňaza. Treba hľadieť v duchu len na jediné na Ježiša, na jeho srdce, láskavé srdce. Stačí povedať Milujem ťa Pane taká aká som. Milujem ťa Pane taký aký som. Milujem ťa Pane hoci mám hriechy. Milujem ťa hoci som hriešna, hriešny.

A v tej chvíli, pretože miluješ odpúšťajú sa ti hriechy. V tej chvíli stávaš sa znova milovaným synom a milovanou dcérou. Otca nebeského, pod podmienkou, že si pritom ochotný v príhodnom čase, to znamená aspoň raz v roku sa vyspovedať. Keby si sa do jedného roka nevyspovedal, hriechy láskou odpustené sa ti nevrátia, pretože boli dokonalou láskou absolútne zničené. Ale následkom tohto hriešneho zanedbávania stratil by si znova milosť Božiu a žil by si v stave odvrátenia sa od Boha, pokiaľ sa nevyznáš z hriechov, ktoré ti Ježiš odpustil pri dokonalej ľútosti.

A tak dobrý kresťan nezostáva v smrteľnom hriechu až do vianočnej alebo veľkonočnej spovede. Nežije s ťarchou hriechu v duši a v nepriateľstve s Pánom Bohom. Kresťan pristupuje pravidelne k svätému prijímaniu, lebo sväté prijímanie znamená účasť na cirkevnom spoločenstve. Spoločenstve s Bohom zjednotený s naším Pánom Ježišom Kristom. Pokrmom pre našu dušu je Eucharistia taká veľmi potrebná.

Hľa, milí bratia a sestry, cítite teraz, aké je krásne príjemné, príťažlivé kresťanské obrátenie, keď ho takto teologicky chápeme. A tak vás, bratia sestry, pozývam k takémuto pokániu v tomto čase predvianočnej prípravy. Vidíte, že sa vaše srdce naplní pokojom a šťastím, ktoré svet dať nemôže a prežijete jedny z najkrajších Vianočných sviatkov vášho života, čo vám zo srdca i ja sám prajem. AMEN.

Kázeň Mon. Štefana Kluberta na druhú adventnú nedeľu v roku B

Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.           2. Adventná nedeľa v roku B roku1972

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“  (Mk 1,3 - 8)

 

Dnes je už mnoho ľudí motorizovaných a preto sa mnohí zaujímajú o stavbu štvorprúdovej autostrády, ktorá má spojiť Bratislavu s Prahou v dĺžke 330 km tak, aby vodič mohol túto cestu absolvovať za tri hodiny. Táto stavba, ktorej 1 km stojí 13 miliónov korún, je veľmi náročná. Najťažšie úseky sú tie, kde treba vyrovnať s rovinou autostrády nejaký kopec. Kopec je veľkou prekážkou, s ktorou musia zápasiť stavitelia cesty. Prekážkou sú aj hlboké nížiny. Tie treba zase preklenúť mostami. A mnoho iných rozličných prekážok treba prekonať. Napríklad skaly, močariská, stromy, potoky, kanále, rieky ... Koľko to práce stojí, kým sa odstráni a prekoná všetko, aby sa pripravila rovina, priama, široká pohodlná cesta, ktorá stojí dve veľké mestá.

Podľa dnešného evanjelia svätý Ján Krstiteľ hlásal ľuďom, ktorí za ním prišli na púšť: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Pri tom nemyslel na nijakú autostrádu v krajine, ale na cestu v ľudských srdciach. Pán Boh totiž nekonečne miluje človeka. On nemôže urobiť to, čo my často robíme, že niekoho znenávidíme. On to nevie urobiť. To by prestal byť Bohom, lebo by prestal byť láskou. No napriek tomu, že tak veľmi miluje človeka, nie je dotieravý, nerobí nikomu násilie. Potrebuje, aby človek uvoľnil cestu Božej láske. Aby odstránil prekážky, ktoré bránia Božej láske milovať človeka. Tou prekážkou je smrteľný hriech. Pamätáte sa, ako sa za vojny stavali na dôležitých cestách veličizne betónové zátarasy zastavili postup nepriateľských vojsk.

Smrteľný hriech je taká strašná zátarasa na ceste do ľudskej duše. Boh sa cez ňu nedobíja. Boh nie je násilník nevyhodí ju do vzduchu, Boh nieje votrelec. Čaká, až človek odstráni to čo postavil Bohu do cesty. Lenže nečaká nečinne a bezstarostne. Napomína nás a povzbudzuje nás.

Napríklad aj dnešnú nedeľu slovami svätého Jána Krstiteľa: Pripravte cestu Pánovi – ba ide ďalej: len čo sa rozhodneme pripraviť ju, on sám nám v tom pomáha. Už nie ako násilník a votrelec, ale ako láskavý pomocník. Pán Boh – takrečeno – všetku prácu vykoná za nás. Tak veľmi chce, aby prekážka medzi nami a ním bola čím skôr odstránená.

Je možné, aby sme túto jeho pomoc odmietli? Zamyslime sa nad touto situáciu v živote človeka. Predstavme si vodu, nesmiernej šírky a hĺbky, šíre more. A predstavte si to more rozbúrené. A na ňom pláva malá loďka. Je zmietaná vlnami a ráňaná vetrom. Zrazu sa pod ňou otvorí vlnová priepasť – lodička sa prevráti a topí sa v hlbinách. V spenených vlnách belejú sa dve ľudské ruky. Slabý, úbohý človek zúfalo bojuje a chce si zachrániť život. V rozhodnej chvíli priblíži sa k tomu miestu veľká loď a námorníci už hádžu topiacemu sa záchrane lano. Má ho už celkom pri rukách. Pýtam sa vás: odmietne tento topiaci sa človek toto záchranné lano? Odhodí ho od seba? Viem, že poviete, nie. A dodáte: bol by šialencom, ba bláznom, keby sa nechytil podávaného povrazu.

A predsa moji najmilší, čo sa vám zdá byť šialenstvom, je azda aj históriou vášho vlastného života. Čo sa vám zdá bláznovstvom, uskutočňuje sa azda v živote vašej duše. Azda ste v búrke života klesli do priepasti hriechu. Kalné vody speneného mora zaplavujú vám dušu. A hľa, ktosi sa blíži – pomáhať vám a zachrániť vás. Pán Ježiš ide k vám. A keby priepasť hriechu, do ktorej ste klesli bola akokoľvek hlboká, dočiahne vás jeho ruka, ktorú podáva. Pýtam sa i vás i teraz, ako pred chvíľou: Odmietnete pomocnú ruku? Odhodíte ju od seba?

Viem, že sa neodvážite povedať, že priamo odmietate pomocnú ruku Pána Ježiša. Ale aj to viem, že niektorí si predsa pomyslíte: ešte teraz nie. Až neskôr. Lenže, milovaní bratia a sestry, čím neskôr, tým bude horšia záchrana. V živote pustovníkov je napísané, že anjel raz pozval istého z nich do blízkeho lesa, aby sa pozeral na neznámeho muža, ktorý zbieral drevo. Keď mal nazbieranú veľkú viazanicu dreva, vzal ju na chrbát a chcel s ňou odísť. Ale len pár krokov urobil. Viazanica mu bola ťažká. A hľa, zbieral nové drevo a priviazal ho do viazanice. Potom ju už sotva vládal nadvihnúť. Položil ju na tam a zbieral ďalšie drevo. Ale potom už nevládal viazanicou pohnúť od zeme. Pustovník sa pýtal anjela: Čo robí ten nerozumný človek? Anjel na to: Tu máš obraz takého človeka, ktorý odkladá so svojou záchranou. Ten ku svojim hriechom pridáva stále nové a ďalšie. Akože potom povstane? Preto nesmieme odmietať pomocnú ruku Pána Ježiša, ktorú nám oddávna v tomto adventnom čase podáva.

Pán chce, aby sme teraz povstali z hriechu a odstránili prekážku, ktorá mu je ešte v ceste. Rozmýšľajme o tejto veci tak, ako kedysi bohatí barón Steward, ktorý žil za čias anglickej kráľovnej Alžbety. Tento pán si vraj vydržiaval dvoch kňazov. Jedného vo svojom londýnskom paláci, druhého na svojom letnom zámku, ďaleko od Londýna. Nemali inú povinnosť k nemu, iba čakať kým pánovi dohorí svieca života a vtedy ho vyspovedať. Pán hovorieval: Mám to dobre zariadené. Som zabezpečený – či v paláci, či v letnom zámku. Uprostred cesty prišlo mu zle. Zľakol sa. Zvolal: Postojme, vypriahnite kone a Jeden cválajte pre kňaza do mesta a druhý do zámku! Ktorý skôr priveziete kňaza, dostanete veľkú odmenu! Obaja priviezli kňaza, ale odmenu už nemal kto dať. Barón zomrel.

Viem, že bratia a sestry vám sa protiví takáto vypočítavosť bohatého Pána. A zaiste aj Pánu Ježišovi. Ale zapamätajte si Pán Ježiš chce byť s nami, nie až na konci našej životnej cesty. Chce byť s nami a náš tu a teraz, stále, na celej našej životnej ceste. Vypočítavať si, že až na konci svojej životnej cesty sa s ním zmierim, to je hrubá urážka jeho lásky.

Hneď teraz sa musíme rozhodnúť odstrániť prekážky, ktoré stoja medzi nami a ním. Zlikvidujme vo svojej duši hriech. Dokonalou ľútosťou hneď teraz, pri tejto bohoslužbe, napríklad takýmto zvolaním:

 

Bože, láska moja, teba milujem,

Preto svoje hriechy veľmi ľutujem.

Nechcem viac uraziť tvoju dobrotu.

Prosím ťa, odpusť mi, pre krv Kristovu.        

 

A potom sa vyspovedajme, aby sme dôkladne zahnali zo srdca, čo je špatné a zlé. Takým to spôsobom pripravíme Pánovi cesty a vyrovnáme mu chodníky, aby už teraz on bol náš a my jeho. Amen. 

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na prvú adventnú nedeľu v roku B

Majte sa na pozore, bdejte, lebo, neviete...                         1. Adventná nedeľa v roku B roku1972

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo, neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13, 33-37)

 

Keď sa vám syn, alebo dcéra vyberie do sveta, na štúdia, do zamestnania, alebo na vojenskú službu, snažíte sa mu dať nejaké rozumné napomenutie, poučenie, alebo nejakú smernicu alebo múdrosť, podľa ktorej sa má riadiť. A správne to robíte. Vaše dieťa si to zapamätá a mnohokrát mu to príde na myseľ v ďalekom svete. Vaše poučenie mu svieti na jeho životnej ceste a uchráni ho od nerestí. Aj naša Cirkev sa nám dnes ukazuje takou starostlivou matkou. Dnes vstupuje do nového cirkevného roka. Začína sa adventné obdobie, ktorým sa pripravujeme na Narodenie – Pána Ježiša, čo je obdobím očakávania Pánovho príchodu. Matka Cirkev chce nám vložiť do srdca nejaké poučenie, napomenutie, nejakú múdrosť, nejaké heslo, ktoré nám má pomáhať, aby sme nezablúdili od správnej cesty života a aby sme vytrvali v dobrom až do konca.

            Dnes čítame v Markovom evanjeliu (radostnej zvesti) slová Pána Ježiša: „Bedlite a modlite sa, aby vás Pán nenašiel spať, ak príde nečakane.“

            A tieto slová sú naozaj veľkou múdrosťou pre náš život. Bedliť znamená: nedriemať, nespať, nepoľavovať a neleňošiť, ale každodenne si plniť svoje povinnosti voči Bohu a voči ľudskej spoločnosti na tom mieste a na tom pracovisku, na ktoré nás život postavil.

            A pretože je ľahšie zaháľať ako bedliť a človek je náchylný k zaháľaniu – musí mať nejaký stimul, ktorý ho povzbudí k práci, čiže k bedleniu. Takým stimulom je: Myslieť na koniec.

            Myslieť na to, že Pán si príde pre mňa kedykoľvek. Možno, že to bude tento rok, tento mesiac, tento týždeň, tento deň. Nesmiem si teda dovoliť ani chvíľku zaháľať, leňošiť, driemať, ale musím byť každodenne v strehu pri svojich každodenných povinnostiach.

            Že toto je veľká životná múdrosť, nato poukázal dávno slávny grécky filozof Diogenes: „Keď videl, že celé mesto Atény žije v rozkošiach a nerestiach, postavil si na trhovisku stánok, ako ostatní predavači. A tam kde iní mali nápis: Tu sa predáva zelenina, mäso, potraviny ..., tam si on pripravil nápis: Tu sa predáva múdrosť. A stal tam ako predavač. Občania mesta Atény poznali Diogenesa, že je to múdry a čestný človek, preto neváhali a prišli si ku nemu po radu, múdrosť. Prišli a prosili ho, aby im predal múdrosť. Každému len jednu a tú istú múdrosť dal: „Pamätaj na koniec a pôjdeš správne cestou života!““

            A tak, ako je veľká múdrosť pamätať na koniec, tak zase je veľké nešťastie zabúdať na koniec.  

            Rozpráva sa o slávnom rímskom kazateľovi, že na prvú adventnú nedeľu mal kázeň o konci sveta a poslednom súde. Kázal tak dojímavo, že v kostole nebolo suchého oka. Všetok ľud plakal. Kazateľ stíšil hlas a pokračoval: „Vyplačte nad posledným súdom. Utrite si slzy. Lebo je ešte niečo horšieho ako posledný súd a to je to, že len čo prídete domov, prestanete myslieť na svoj koniec. To je strašnejšie ako posledný súd.“

            Áno, bratia a sestry, temer by sa mohlo povedať, že tí čo zabúdajú na svoj koniec, smerujú k zatrateniu. Ale tí čo naň pamätajú, kráčajú k spaseniu.

            Pozrite, Bavorský vojvoda Henrich, kráčal v kostole svätého Emeráma v Rezne nad hrobom svojho učiteľa, biskupa Wolfganga. Modlil sa vrúcne. Keď sa zotmelo, zazdalo sa mu, že biskup stojí vedľa neho a ukazuje mu prstom na protiľahlú stenu. Henrich sa obrátil tým smerom, ako mu biskup ukazoval a tam čítal tieto slová: „Nach sechs“ čiže: „Za šesť.“ Čo majú znamenať tieto slová: „Nach sechs“ – myslel si. Ale biskup zmizol. Aj slová zmizli. A vojvoda premýšľal. Isteže skoro zomriem. Isteže to bude po šiestich dňoch. A začal sa pripravovať. Išiel k sviatosti pokánia, pristúpil i k svätému prijímaniu. Rozdával chudobným bohaté almužny, konal dobré skutky. Bol láskyplný a trpezlivý v rodinnom živote – k manželke k deťom, k svojim podriadeným. A tak pokračoval v tomto bohumilom živote. Ale nezomrel. Isteže to bude šesť mesiacov. A stále tak isto nábožne a čestne žil. Ale taktiež ani po šiestich mesiacoch nezomrel. Hovorí si, že to bude šesť rokov. A stále žil ten istý, šľachetný, krásny život. Ale ani po šiestich rokoch nezomrel. No už si tak navykol na správny, čestný, statočný, poctivý, láskyplný, bohumilý život, že si povedal: zostanem takýmto až do smrti. A vytrval v dobrom až do konca.

            Pozrite, čo urobili v živote tohto človeka dve slová: Nach sechs! (po šiestej, za šesť) Aj my dnes počujeme z úst Pána Ježiša dve slová: Bdejte a modlite sa!                  

            Počujeme ich na začiatku nového cirkevného roku. Kiežby tieto slová Pána Ježiša urobili aj náš život aspoň o nejaký krok, o malý krok lepším v tejto posvätnej adventnej dobe. Už tento týždeň začnime žiť v láske k ľuďom, v láske k ľudskej spoločnosti a v láske k nášmu spoločnému nebeskému Otcovi. Amen.