Kázeň Mons. Štefana Kluberta na prvú adventnú nedeľu v roku B

Majte sa na pozore, bdejte, lebo, neviete...                         1. Adventná nedeľa v roku B roku1972

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo, neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13, 33-37)

 

Keď sa vám syn, alebo dcéra vyberie do sveta, na štúdia, do zamestnania, alebo na vojenskú službu, snažíte sa mu dať nejaké rozumné napomenutie, poučenie, alebo nejakú smernicu alebo múdrosť, podľa ktorej sa má riadiť. A správne to robíte. Vaše dieťa si to zapamätá a mnohokrát mu to príde na myseľ v ďalekom svete. Vaše poučenie mu svieti na jeho životnej ceste a uchráni ho od nerestí. Aj naša Cirkev sa nám dnes ukazuje takou starostlivou matkou. Dnes vstupuje do nového cirkevného roka. Začína sa adventné obdobie, ktorým sa pripravujeme na Narodenie – Pána Ježiša, čo je obdobím očakávania Pánovho príchodu. Matka Cirkev chce nám vložiť do srdca nejaké poučenie, napomenutie, nejakú múdrosť, nejaké heslo, ktoré nám má pomáhať, aby sme nezablúdili od správnej cesty života a aby sme vytrvali v dobrom až do konca.

            Dnes čítame v Markovom evanjeliu (radostnej zvesti) slová Pána Ježiša: „Bedlite a modlite sa, aby vás Pán nenašiel spať, ak príde nečakane.“

            A tieto slová sú naozaj veľkou múdrosťou pre náš život. Bedliť znamená: nedriemať, nespať, nepoľavovať a neleňošiť, ale každodenne si plniť svoje povinnosti voči Bohu a voči ľudskej spoločnosti na tom mieste a na tom pracovisku, na ktoré nás život postavil.

            A pretože je ľahšie zaháľať ako bedliť a človek je náchylný k zaháľaniu – musí mať nejaký stimul, ktorý ho povzbudí k práci, čiže k bedleniu. Takým stimulom je: Myslieť na koniec.

            Myslieť na to, že Pán si príde pre mňa kedykoľvek. Možno, že to bude tento rok, tento mesiac, tento týždeň, tento deň. Nesmiem si teda dovoliť ani chvíľku zaháľať, leňošiť, driemať, ale musím byť každodenne v strehu pri svojich každodenných povinnostiach.

            Že toto je veľká životná múdrosť, nato poukázal dávno slávny grécky filozof Diogenes: „Keď videl, že celé mesto Atény žije v rozkošiach a nerestiach, postavil si na trhovisku stánok, ako ostatní predavači. A tam kde iní mali nápis: Tu sa predáva zelenina, mäso, potraviny ..., tam si on pripravil nápis: Tu sa predáva múdrosť. A stal tam ako predavač. Občania mesta Atény poznali Diogenesa, že je to múdry a čestný človek, preto neváhali a prišli si ku nemu po radu, múdrosť. Prišli a prosili ho, aby im predal múdrosť. Každému len jednu a tú istú múdrosť dal: „Pamätaj na koniec a pôjdeš správne cestou života!““

            A tak, ako je veľká múdrosť pamätať na koniec, tak zase je veľké nešťastie zabúdať na koniec.  

            Rozpráva sa o slávnom rímskom kazateľovi, že na prvú adventnú nedeľu mal kázeň o konci sveta a poslednom súde. Kázal tak dojímavo, že v kostole nebolo suchého oka. Všetok ľud plakal. Kazateľ stíšil hlas a pokračoval: „Vyplačte nad posledným súdom. Utrite si slzy. Lebo je ešte niečo horšieho ako posledný súd a to je to, že len čo prídete domov, prestanete myslieť na svoj koniec. To je strašnejšie ako posledný súd.“

            Áno, bratia a sestry, temer by sa mohlo povedať, že tí čo zabúdajú na svoj koniec, smerujú k zatrateniu. Ale tí čo naň pamätajú, kráčajú k spaseniu.

            Pozrite, Bavorský vojvoda Henrich, kráčal v kostole svätého Emeráma v Rezne nad hrobom svojho učiteľa, biskupa Wolfganga. Modlil sa vrúcne. Keď sa zotmelo, zazdalo sa mu, že biskup stojí vedľa neho a ukazuje mu prstom na protiľahlú stenu. Henrich sa obrátil tým smerom, ako mu biskup ukazoval a tam čítal tieto slová: „Nach sechs“ čiže: „Za šesť.“ Čo majú znamenať tieto slová: „Nach sechs“ – myslel si. Ale biskup zmizol. Aj slová zmizli. A vojvoda premýšľal. Isteže skoro zomriem. Isteže to bude po šiestich dňoch. A začal sa pripravovať. Išiel k sviatosti pokánia, pristúpil i k svätému prijímaniu. Rozdával chudobným bohaté almužny, konal dobré skutky. Bol láskyplný a trpezlivý v rodinnom živote – k manželke k deťom, k svojim podriadeným. A tak pokračoval v tomto bohumilom živote. Ale nezomrel. Isteže to bude šesť mesiacov. A stále tak isto nábožne a čestne žil. Ale taktiež ani po šiestich mesiacoch nezomrel. Hovorí si, že to bude šesť rokov. A stále žil ten istý, šľachetný, krásny život. Ale ani po šiestich rokoch nezomrel. No už si tak navykol na správny, čestný, statočný, poctivý, láskyplný, bohumilý život, že si povedal: zostanem takýmto až do smrti. A vytrval v dobrom až do konca.

            Pozrite, čo urobili v živote tohto človeka dve slová: Nach sechs! (po šiestej, za šesť) Aj my dnes počujeme z úst Pána Ježiša dve slová: Bdejte a modlite sa!                  

            Počujeme ich na začiatku nového cirkevného roku. Kiežby tieto slová Pána Ježiša urobili aj náš život aspoň o nejaký krok, o malý krok lepším v tejto posvätnej adventnej dobe. Už tento týždeň začnime žiť v láske k ľuďom, v láske k ľudskej spoločnosti a v láske k nášmu spoločnému nebeskému Otcovi. Amen.