Agatha Christie

 

Narodila sa vo viktoriánskej epoche na anglickom vidieku, ale nezaujímali ju plesy, spoločnosť gavalierov a krásy vidieckeho života. Jej prvý manžel bol letec, plukovník Archibald Christie. Vydala sa za neho napriek silným matkiným protestom na Štedrý deň roku 1914, počas krátkej priepustky z frontu, ktorú jej snúbenec dostal. Archie sa vrátil na front a Agatha si po čase našla prácu v lekárni. Tu sa z nudy začala zaujímať o jedy. Pôsobenie jedného z nich opísala v kriminálnom románe Tajomný prípad v Styles, na ktorého stránky uviedla geniálneho belgického detektíva Hercula Poirota. Ten vravieval: Netreba hľadať vecné dôkazy. Vlastný rozum musí vystačiť." To bol zásah do terča: román zbavený brutality, ale zato založený na komplikovanej kriminálnej záhade. Veľmi sa čitateľom zapáčil. Poirot vystupuje v tridsiatich troch románoch, kde sa prejavuje svojou prehnanou obavou, aby neprechladol, ako aj nechuťou voči anglickej kuchyni a whisky. Poirotov dámsky protiklad, slečna Jane Marplová, bývajúca v dedine St. Mary Mead (prvý raz sa objavila v zbierke poviedok Trinásť záhad), s oblubou pracovala v záhrade a klebetila s priateľkami. To ju navádzalo na rozlúštenie komplikovaných kriminálnych záhad. Hoci predpokladá najhoršie, vie byť zhovievavá k blížnym," písala o svojej hrdinke Agatha Christic. Tento pár ju urobil slávnou a bohatou už na začiatku dvadsiatych rokov. A práve toto nemohol zniesť jej manžel, ktorý zostal iba mužom svojej ženy". Rozviedli sa v roku 1928. Agatha to prežívala tak silne, až strácala pamäť. Stávalo sa, že nebola schopná podpísať bankový šek, lebo zabúdala, ako sa volá. Rozhodla sa teda, že začne život odznovu. Vtedy mala štyridsať rokov. Aby ušla od trýznivých spomienok, vycestovala na Blízky východ slávnym vlakom Orient Expres. V Iraku sa spoznala s pekným archeológom Maxom Mallowanom, mladším od nej o štrnásť rokov, za ktorého sa po niekoľkých mesiacoch vydala. ,,Pre ženu niet lepšieho manžela ako archeológ. Čím je staršia, tým je preňho zaujímavejšia," hovorievala. Po jeho boku konečne rozkvitla. Nasledujúcich štyridsať šesť rokov písala román za románom: od Vraždy v Orient Exprese po Smrť' na Nile. Literatúre venovala všetok svoj voľný čas. Nápady si zapisovala do príručného notesa. Na realizáciu tam niekedy čakali aj niekoľko rokov. Keď však zápletka v spisovateľkinej fantázii dozrela, umiestnila ju v nasledujúcom príbehu. Po druhej svetovej vojne už mala postavenie najlepšej autorky kriminálok na svete. Odchádzala v celkom inom ovzduší ako veľa jej hrdinov: plná po- hody a zadosťučinenia. V Autobiografii napísala: „,Ďakujem Bohu za dobrý život a lásku, aké mi boli dožičené.“